Ivan Fiala mal vo štvrtok 25. augusta 70 rokov

Blahoželáme!

IVAN FIALA, prvý Slovák na osemtisícovke
Život spätý s horami
O Ivanovi Fialovi toho vedia záujemcovia o horolezectvo veľa. V povedomí širšej verejnosti však zostal zapísaný predovšetkým ako prvý človek z bývalého Československa (a vôbec z krajín celého vtedajšieho socialistického bloku), ktorý vyšiel na hlavný vrchol nad 8000 metrov, keď spolu s Michalom Orolinom stál 11. júla 1971 na 8125 m vysokom Nanga Parbate. Toto 40. výročie sme si pripomenuli pred šiestimi týždňami, preto vám teraz priblížime iné časti z pestrého doterajšieho životného príbehu Ivana Fialu.
K lezeniu sa dostal netradične. Chlapca z roviny pod Malými Karpatmi najskôr upútali knižky plné dobrodružstva a nových zážitkov. Ešte viac ako výpravy cestovateľov, polárnikov a moreplavcov ho zaujali príbehy z najvyšších hôr sveta, priam ho uchvátili. A keď sa po maturite pred štúdiom na „stavarine" dostal na prax do Vysokých Tatier, v jeho živote nastal zlom.
„Som rodený Bratislavčan a chvíle voľna v detstve som prežil prevažne u starých rodičov v Palárikove 80 km od Bratislavy, čo je rovnaká rovina, ak nie ešte väčšia ako v hlavnom meste. Na praxi vo Vysokých Tatrách som začal chodiť po chatách, stretávať horolezcov. Na Zbojníckej chate bol „gazdom" pán Kele a ešte koncom jari 1959, bolo veľa snehu, som mu tam vyniesol batériu na vysielačku. To bol môj prvý náklad, mala do 50 kíl. Slovo dalo slovo a zostal som ďalšie tri roky nosiť na Zbojníčku pri každej možnej príležitosti. Mal som voľný lístok na železnicu, takže doprava bola vyriešená. A na chate už nie je problém čuchnúť k horolezectvu. Každý večer partie zostupujú z kopcov, štrngajú karabíny, skoby, motajú sa laná, niekto nemá partnera… a tak som začal liezť. Až neskôr som zistil, že aj v Bratislave sú horolezci a stal som sa členom oddielu Slávia SVŠT, ktorý práve teraz oslavuje polstoročie."
Ivan má vo Vysokých Tatrách na konte približne tristo výstupov, z toho 11 prvovýstupov – a na Tatry nedá dopustiť.
„Dnes si dosť ľudí myslí, že vrcholné horolezectvo sa dá robiť iba mimo Tatier. Ale Tatry boli pre moju generáciu domovinou, našou láskou. Našou kolískou, jasľami, škôlkou a tam sme sa dostali až do „profesorských pozícií" vo svetových horách. Pri prvom zimnom priestupe superdirettissimou na Malý Kežmarský štít sme boli štyri dni v 900 metrov vysokej severnej stene. S tromi ťažkými bivakmi, s postupom meter po metri. Tatry sú prekrásne a vedia byť aj vysoko náročné. Kuriozitou je, že vlastne až takmer po masív Mt. Blanc od Tatier nie je žiadne žulové horstvo."
Po Tatrách a Alpách, v ktorých bol prvý raz v zime 1966, začali prichádzať na rad ešte vyššie ciele.
„V roku 1968 sme založili horolezecký oddiel IAMES Bratislava, pretože sme organizovali prvú bratislavskú expedíciu do pakistanského Hindukúšu. To sme sa po 21. auguste stretli vo Viedni na nádraží s Tiborom Šurkom a ako všetci mladí ľudia sme vtedy špekulovali: vrátiť sa, zostať, čo robiť? Učil som vtedy v Hochgebirgsschule Glocknergruppe v Rakúsku ľadovcovú techniku a tam, na tom Südbahnhofe, sa vlastne zrodil nový oddiel. S Tiborom a Jarom Oršulom sme začali vlastne z ničoho. Potrebovali sme nejakú právnu subjektivitu, lebo sme obstarali jedno nákladné auto, klasický stavebný valník Tatra 138, ktoré bolo vlastne prvým členom neexistujúceho horolezeckého oddielu a s tým autom sme sa už koncom jari 1969 presúvali do Pakistanu, do oblasti Tirič Miru."
„PAPIERE" NA TATROVKU
„Za šilingy zarobené v Rakúsku som si kúpil Fiat 600. Tibor Šurka rozhodol, že Maroš Zaťko a ja, keď už máme ‚papiere na kerovanie‛, si ich spravíme aj na naklaďák a pôjdeme autom do Pakistanu. Tak sme si ho išli na políciu rozšíriť. Došli sme po pracovnej dobe, dali nám testy. Zaškrtal som ich, potom na to pozreli a povedali: ‚Pane, my vám zoberieme ešte aj toho amatéra, čo máte‛. Tak Tibor utekal von, doniesol dve fľaše whisky, dal ich tam na stôl, dostal som šablónu a cez okienka som vyškrtal podľa šablóny, čo sa patrilo. Dostal som vodičák, ráno sadol do Tatry 138 a išiel do Pakistanu."
Okrem mnohých úskalí dlhej cesty cez exotické ktajiny bolo jednou z nástrah aj to, že v Pakistane sa jazdí vľavo.
„Ešte túto prvú cestu som sa koncentroval a zvládol to, aj keď Tatra 138 bola obrovská a mal som pocit, že ani nejde po ceste. Potom sme už ale riadenie dostali do rúk aj do hlavy a jazdili sme s milimetrovou presnosťou. Nehodu som mal o dva roky neskôr cestou pod Nanga Parbat, kde na afgansko-pakistanských hraniciach som si neuvedomil, že v Pakistane sa jazdí vľavo. Ja som bol vpravo, auto v protismere išlo po správnej strane, ja podľa môjho tiež po správnej. Našinec vždy strhne volant doprava, keď hrozí nehoda – no a Pakistanec doľava. A tak mimo cesty sme do seba vrazili. Vyzeralo to veľmi zle, napokon sme sa z toho všetkého dostali."
ŤAŽKÝ NANGA PARBAT, EŠTE ŤAŽŠIE MAKALU
„Nanga Parbat, ktorý sme veľmi dobre poznali z knihy Hermanna Buhla od Álp ho Himaláje, bol viac ako cieľ. Pretože v tej dobe sa nedalo vysloviť, že by si chlapec z Bratislavy dal cieľ: vystúpim na Nanga Parbat. Napokon vďaka tomu, že som tvrdo trénoval a liezol, si ma Ivan Gálfy vybral do svojej druhej expedície. Prvý pokus v roku 1969 bol neúspešný, pretože chýbali skúsenosti a všetky vedomosti o vysokých horách boli len z kníh od šéfov výprav na vtedy dosiahnuté vrcholy. Šli sme na horu veľmi známu a s vysokým počtom smrteľných nešťastí. Pociťovali sme povinnosť vystúpiť na vrchol, lebo ak by sa nám to nepodarilo, jednoducho by sa zovšeobecnilo, že čs. horolezci ešte na takéto ciele nemajú a zatvorili by sa brány pre ďalšie podobné podujatia v tomto horstve. Na osemtisícovky sa dnes vystupuje najmä klasikami, ale pri Nanga Parbate to neplatí. Cestou Hermanna Buhla sme okrem neho vystúpili už len my dvaja – Mišo Orolin a ja. Odvtedy uplynulo 40 rokov a nikto túto cestu nezopakoval, čiže pohodlná určite nie je."
Trendom vo výškovom horolezectve bolo postupovať od relatívne ľahších ku stále náročnejším cestám, stupňovať obtiažnosť výstupov.
„Áno, pre nás ďalšou veľkou výzvou boli slová Jeana Franca, vedúceho francúzskej výpravy, ktorá ako prvá dosiahla vrchol Makalu. Vyhlásil, že južná stena tejto hory je nepreleziteľná. Každé takéto prehlásenie autority je výzvou pre ďalšie generácie, a tak sme sa pustili do južnej steny Makalu. To bol výstup enormne ťažký, nebezpečný a počas dvoch sezón v rokoch 1973 a 1976, čiže približne 150 dní sme bojovali s touto strmou stenou. Síce sme napokon uspeli, ale, žiaľ, nechali sme tam aj dvoch svojich kamarátov. Ja to doteraz považujem za jeden z najťažších výstupov v himalájskom horstve."
NAJHORŠÍ ZÁŽITOK ŽIVOTA
A ďalšou osemtisícovkou, na ktorej bol tiež dvakrát, je Mount Everest, keď druhý raz bol cieľom výpravy aj výstup na Lhoce.
„Everest v roku 1984 mal byť ‚labuťou piesňou‛ našej generácie a vlastne vstupnou bránou tej nasledujúcej. Ako vedúci horolezeckej časti výpravy som zostavil tím zo starších aj mladších, no nie celkom sa mi podarilo dosiahnuť ideálnu symbiózu a zhodu názorov. Boli tam rozpory vo filozofii výstupu, v zostave tímov a podobne. Už ako radový člen výpravy som tam dosiahol svoj výškový rekord vyše 8400 metrov a založil posledné laná pred útokom na vrchol, ktorý dosiahli Zolo Demján, Jožo Psotka a Šerpa Ang Rita. Nanešťastie, na zostupe zahynul môj dlhoročný partner, spolulezec Jožko Psotka."
Zostáva téma, ktorá je pre Ivana Fialu stále otvorená. Hoci v októbri uplynie odvtedy už 23 rokov, stále hľadá, kde sa stala chyba a doteraz na tie udalosti myslí – na Everest 1988.
„Táto výprava, ktorú som viedol, bola motivovaná práve nenaplnením ambícií spred štyroch rokov. S mojím ‚horolezeckým dieťaťom‛ Jožom Justom sme v roku 1984 spolu liezli južným pilierom a túžobne pozerali vľavo do juhozápadnej steny rozmýšľajúc o tom, ako uspokojiť túto svoju everestskú túžbu – a tak sa zrodil projekt prelezenia expedičnej Boningtonovej cesty zvanej Hardway alpským štýlom. To bol projekt non plus ultra, nikto niečo podobné dovtedy nespravil, nikto to doteraz nespravil a ja si dovolím tvrdiť, že nikto ani neurobí. Možno sme nasadili latku príliš vysoko. Ale štvorica Peter Božík, Dušan Becík, Jaro Jaško a Jožo Just bola veľmi dobrá. V tom čase sme už mali dostupné to najkvalitnejšie vybavenie do steny, po konzultácii s Angličanmi a Rusmi sme v nej poznali každý krok. Chlapci si trúfali na tento veľký cieľ. Ja už, samozrejme, výkonnostne nie, mal som vtedy 47 rokov. Snažil som sa im výstup čo najviac uľahčiť kvalitným menežingom, zabezpečením výstroja, výzbroje, kontaktu s expedíciami. Takmer všetko vyšlo až na skutočnosť, že na zostupe prišla obrovská víchrica. Jožo Just vystúpil na vrchol Everestu, ostatní traja boli na južnom predvrchole vo výške 8760 m. Cestou dolu víchrica týchto vrcholne vyčerpaných ľudí zlomila a nezostúpili. Bolo to tragické ukončenie môjho pôsobenia v najvyšších horách. Na jednej strane som vtedy na horolezectvo zanevrel, pretože na Evereste zahynuli vlastne moje štyri horolezecké deti. Na druhej strane na tie ostatné zážitky rád spomínam, lebo horolezectvo mi v živote poskytlo všetko, čo som dosiahol. Ale everestská tragédia ma veľmi ťažkými spomienkami poznačila na zvyšok života."
HORY SÚ VIAC AKO ŠPORT
Ivan Fiala a Jozef Just pripravovali aj projekt vyliezť za rok na všetky hlavné vrcholy nad 8000 metrov.
„Áno. Naše ciele sme celý život gradovali, stále nás to ťahalo ďalej, vyššie. Dlhé hodiny sme s Jožom sedeli nad týmto projektom a nad kalendárom, poznali sme prírodné podmienky od najvýchodnejšie ležiacej Kančendžongy až po najzápadnejší Nanga Parbat. Podrobne sme analyzovali a pripravovali prístupy, pochody k jednotlivým horám, presuny vrtuľníkmi, lietadlami a projekt sa nám začal javiť veľmi reálny. Žiaľ, v tom čase to chcelo okolo 160 – 170 000 dolárov, ktoré sme neboli schopní zohnať. Naši štandardní sponzori to spochybňovali s tým, že všetky osemtisícovky už zliezli dvaja ľudia a pre verejnosť je vraj zaujímavejšie, keď niekto vystúpi na najvyššiu horu sveta a je jedno, kade. Tento náš megaprojekt sa tak neuskutočnil, ale je to pripravené a ak sa nájde taký jedinec, akým bol Jožo Just, tak toto skôr niekto dokáže ako alpské zopakovanie Hardway na Everest. Keby sa niečo nové vymýšľalo vo vysokých kopcoch, som ochotný pomáhať, pretože na Slovensku neexistuje výškové horolezectvo. Je tu jedinec, Peter Hámor. V našej generácii nás bolo 30-40, ktorí sme boli schopní ísť do vysokých kopcov."
V očiach Ivana Fialu nie je horolezectvo športom, ale niečím viac.
„Predovšetkým má obrovský výchovný akcent. Horolezec je vlastne každý, kto má nejaký vyšší cieľ a pre jeho dosiahnutie musí férovo prekonávať prekážky. Či je to v oblasti vedy, výskumu, menežmentu, skrátka svet by nešiel dopredu bez základného princípu horolezectva, a preto si ho treba vážiť. Myslím si, že telesná kultúra dnes upadá. Takýto neúplný človek bez harmónie tela a duše podľa mňa nemôže byť úspešný ani v živote, lebo príde prvá prekážka a on sa na to vykašle. Je to choroba z prebytku, lenivosti. A v tomto smere nevidím žiadnu snahu spoločnosti, politikov nejak to preorganizovať. Aby nešportovali len tí, čo na to majú (peniaze rodičov), ale aj tí, čo na to majú (talent a vôľu). O to menej by mohol štát dávať do zdravotníctva. O to menej by mal cukroviek, chorôb srdca, dýchacích ciest a všetkého, čo plynie z nedostatku pohybu a fyziologickej negramotnosti."
Je jedným z mála horolezcov, ktorý počas celej svojej kariéry nemal žiadny úraz.
„Mám veľmi schopného anjela strážcu. A to aj mimo hôr, pretože okrem tej jednej havárie v Pakistane som v živote neškrtol ani auto. Absolvoval som nielen výstupy, ale aj veľmi veľa zostupov. Čiže v čase Č treba vedieť ustúpiť a treba vedieť aj zostupovať, pretože život je viac než tá najväčšia túra na svete. A ja som mal v horách aj šťastie." PETER DODEK – DENNÍK ŠPORT 25. 8. 2011

KTO JE IVAN FIALA
Narodil sa 25. 8. 1941 v Bratislave. Ženatý, dcéry Renáta a Zuzana (herečka). Stovky výstupov, z toho v Tatrách 11 prvovýstupov vrátane zimných. Ďalšie prvovýstupy v Alpách, Hindukúši, na Pamíre a Aljaške, šesť expedícií do Himalájí (Nanga Parbat 1971 – na vrchole 8125 m, Makalu 1973 a 1976 – vtedy na Južnom vrchole 8010 m, Mt. Everest 1984 – nad 8400 m a 1988 – vtedy ako vedúci, Lhoce 1988 tiež ako vedúci). Cena Fair play UNESCO 1983 za záchranu života počas výstupu na Aconcaguu v Andách koncom roku 1981. Reprezentant ČSSR, cvičiteľ a tréner, zaslúžilý majster športu, Zlatý odznak JAMES.