Cez sedlá v Tatrách – príprava na Alpy
Vysokohorská turistika v Alpách si vyžaduje vopred preveriť fyzickú kondíciu, zvládnutie niekoľkohodinových túr, nácvik dobre zbaliť batoh, vrátane jeho obsahu. Bola to opäť skúška pre mňa, pretože pred touto túrou som chodila na jednodňové túry a batoh mal viac nabalený Jožko.
Na žilinskej stanici sme sa stretli so Stanom a Milanom, ostatní ktorí mali záujem odriekli. Cesta vlakom do Popradu ubehla rýchlo, vymieňali sme si prvé dojmy z prípravy, kto čo zabudol a tešili sme sa, že aj napriek počasiu sme to nevzdali.
V Poprade sme prestúpili na tatranské vláčiky smerom do Tatranských Matliarov. Tu sme náhodou natrafili na taxikára, nešportovo sme sa za symbolickú cenu zviezli na Bielu Vodu (860m). Prvé kroky s batohom v pochmúrnom počasí neboli ľahké, myslela som najmä na to, ako sa vyrovnám trom „natrénovaným chlapom“. Mali oveľa väčšie a ťažšie batohy ako ja, ale išli presvedčivo rýchlo. Zvolila som svoje tempo, postupne sa mi išlo lepšie. Začala som vnímať okolie, ticho a šum lesa, chlad, nadchádzajúce šero. Keď sme vyšli nad úroveň lesa naskytol sa nám zvláštny pohľad na oblohu medzi Jastrabou vežou a Kozím štítom. Okolo už bola tmavá až čierna obloha, ktorá sa otvárala do kruhu, ktorý tvorili farby oblakov od jasno bielej, cez ružovú do ohnivočervenej, krásne. Na Chatu pri Zelenom plese (1551m) sme prišli spolu. Je tam príjemné ubytovanie so všetkým komfortom.
Ráno bolo chladno, veterné a zamračené počasie. Postupne sme stúpali po ľavej strane Zeleného plesa nad kosodrevinu a prvý prah smerom k Baraniemu sedlu (2393m). Ako sme naberali výšku citeľne sa ochladilo, začalo pršať s dávkou ľadových kryštálikov. Prechádzali sme strmým snehovým poľom k skalnatému rebru, ktoré je zaistené reťazami. Po skalách sme vyšli až do sedla. Zrazu sa roztrhli mraky a na strane Malej studenej doliny sa nám naskytli krásne výhľady. Milan neváhal a fotil. Zostup zo sedla bol príjemný, bez snehu, nepršalo. Na Téryho chate (2015m) ktorá, nesie meno po lekárovi Edmundovi Térym (ako prvý vystúpil na Prostredný a Pyšný štít) sme si urobili prestávku. Opäť začalo pršať a vietor zosilnel. Rozhodli sme sa radšej pokračovať. Z chaty sme stúpali značkovým chodníkom pod Priečne sedlo (2352m), ktoré je medzi Širokou a Priečnou vežou. Pri reťaziach turisti spomalili a núkali sa,kto nastúpi. Jožko, Milan a Stano išli žľabom, postupovali rýchlo. Ja som sa ocitla medzi dvojicou mama-syn zhora a dvaja kamaráti zdola, ktorí boli prvý krát v Tatrách – moc sa báli. Na Priečnom sedle som sa s nimi rozlúčila. Za sedlom bola sutina a chodník bez snehu, obloha zamračená, silný vietor a opäť som si obliekala pončo proti dažďu. Jožko s kamarátmi už boli pod sutinou, povolili tempo a okolo 15.00 hod. sme prišli na Zbojnícku chatu (1960m), bola plná. Pôvodne sme mali spať v jedálni, ale chatár Ľ.Záhor našiel riešenie, ubytoval nás hore na poschodí, lehátka sú samostatné-oddelené drevenou prepážkou, príjemné a čisté prostredie. Večer sa počasie hrozivo zhoršovalo – začal riadny „lejak“, víchrica – to trvalo celú noc.
Ráno bolo veľmi chladné, oblaky boli vysoko, vietor silný. Za chatou bol zvalený stan, ktorý nevydržal nápor nočného vyčíňania počasia. Ako sme stúpali k sedlu Prielom (2288m – štrbina medzi Východnou Vysokou a Divou vežou) začalo sa vyjasňovať. Pri stúpaní nás predbiehala rozšantená skupinka Poliakov, a práve v žľabe pod najvyšším bodom sedla zhodili kameň. Bolo to nepríjemné, síce sa ospravedlnili, no myslím si, že dôsledok si neuvedomili, náladu mali stále vynikajúcu. Radšej sme ich obišli Jožko ich upozornil, aby neschádzali skôr, ako budeme dostatočne ďaleko zo žľabu na strane pod Poľským hrebeňom. Inak prvý krát Zamrznuté pleso (2047m) bolo bez ľadu, v Prielome sú nové reťaze a veľmi dobre udržiavaný chodník. Zostupovali sme k Litvorovému plesu (1862m), keď sme uvideli stádo kamzíkov. Obzerali si nás a my ich. Pri Litvorovom plese sme si dali krátku prestávku, bola zima, rýchlo sme pokračovali. ďalej okolo Litvorového plesa doľava, smerom nad dva prahy v Kačacej doline, kde cez prvý padá vodopád, ďalej po sutine k snehovému poľu, ktorým sme vystúpili doprava k žľabu, ktorý už vedie priamo do Východnej železnej brány (2255m).
Pri výstupe sa vyjasnilo, pohľady boli krásne, najkrajší na malé zeleno-modré pliesko. V sedle Východnej Železnej brány sme stretli turistov, znovu padal kameň do žľabu, z ktorého sme práve vyšli a našťastie tam nikto iný nebol. Začali sme zostupovať k Ľadovému plesu (1925m) do Zlomiskovej doliny. Tu sme sa okúpali, každý do tej miery ako uznal. Pokračovali sme ďalej, tempo chôdze sa ešte zvýšilo, čo som pochopila na chate pri Popradskom plese – chlapi sa tešili na pivko. Na našu radosť nás čakala Milanova manželka Ľubka so sestrou Alenkou. Milan nás všetkých „naukladal“ s batohmi do auta a zaviezol do Štrby, kde sme prestúpili do auta Rada Radošinského, ktorý nás zaviezol do Žiliny.
Prechod sediel sme ukončili v nedeľu a v piatok 20.8.2004 sme odchádzali do Rakúska za našim prvým cieľom – oblasť Glockner. Tam som ocenila dobrú prípravu pred cestou, najmä pohyb v horách za každého počasia, pretože aj v oblasti Grossglockneru nás privítal „lejak“, pri výstupe snežilo a pri chate Studlhute (2802m) bol víchor a mráz, ale to už je iné putovanie.
Cez sedlá: Baranie sedlo, Priečne sedlo, sedlo Prielom, Východná Železná brána som prešla s Jožkom, Stanom Macekom a Milanom Ondrušom.
Ľudka Zábojníková