Schreckhorn
Pred rokom sme sa dohodli, že toto leto sa pozrieme do Bernských Álp. Niečo som o nich načítal, naštudoval fotky a medzi štvortisícovkami to vyhral Schreckhorn. Povinný poctivý nástup odspodu bez lanoviek a davov lanovkárov. Málo navštevované údolie a v ňom ťažšie dostupný kopec. V Alpách, a predsa aspoň trochu sami v prírode.
Od začiatku nás sprevádza neisté počasie, a tak aj aklimatizačku na Lauterbrunnenskom Breithorne absolvujeme v hmle a snežení. Aby sme nestrácali čas, vytrepeme svoje dva stany pod Šrek už v piatok, aj keď zlepšenie predpovedajú až na nedeľu. Stojí nás to celý deň strávený v stane, ale podvečer si aspoň obzrieme nástup.
V nedeľu počasie skutočne vychádza. Vyrážame až okolo štvrtej, lebo bivakplac je asi hodinu cesty od chaty smerom k vrcholu. Napriek tomu je naša štvorica posledná, máme oproti ostatným meškanie tak hodinu. Po dlhšej perióde zlého počasia padlo krátke zlepšenie na víkend, možno preto sa nás v tento deň pokúša o vrchol neobvykle veľa – pred nami je 12 ľudí.
Kopec ma nadchol rôznorodosťou terénu, ktorým normálka vedie. Pri výstupe na chatu zažijete pohodlnú lesnú cestu, vysokohorské pasienky s ovcami, potoky bez mostov, pár reťazí a kramlí. Schreckhornhütte opúšťate čo najrýchlejšie, pretože chatár je príjemný ako cesta do práce. Potom sa ide po údolnom ľadovci, nejasným chodníkom v suti a opäť je tu ľadovec – tentokrát s trhlinami.
Dostávame sa pod 600 metrov vysokú oranžovohnedú južnú stenu. Obrovská rampa, ktorá ústi na hrebeň asi v polovici jej výšky, nám dáva na výber firn spestrený občas vodným ľadom a čerstvo pocukrovaný rozbitý sajrajt. Jedno lepšie ako druhé, len nikto nevedel ktoré, tak každý volí podľa vlastného gusta. Potom prichádza hrebeň tvorený dvoma výšvihmi a s ním konečne aj príjemná pevná rula.
Z vrcholu je nádherný pohľad na slávnu trojicu Eiger-Mönch-Jungfrau, na obrovské futbalové ihrisko tvorené vrcholovým platom zaľadneného masívu Fiescherhornu, na jeho zastrašujúcu 1300-metrovú zráznu severnú stenu, na nekonečný hrebeň, ktorý ho spája s Finsteraarhornom a z ktorého spadá ďalšia pôsobivá hradba stien. Susedný Lauteraarhorn je približne rovnako vysoký a so Schreckhornom spojený hrebeňom.
Pri zostupe donekonečna zlaňujeme. Vodcovia si tu osadili nity, tak ich vďačne využívame. Terén je členitý a my sme nútení robiť len krátke zlaňáky. Nakoniec máme za sebou aj okrajovú trhlinu, je tu tma a my stojíme na ľadovci. Každý sa nesmierne teší na nočné vyťahovanie parťáka z jeho útrob. Všetkým sa ale darí pri prekonávaní najväčšej trhliny neurvať previs, na ktorý sa doskakuje. Nezúfame a nachádzame si náhradné spestrenie na záver túry: posledný úsek k stanom vedie suťou, a tak hádžeme kufor a chytáme sa svojej šance. Unaveným po dlhom dni nám už napnuté nervy nevydržia a o polnoci stojíme v tej neprehľadnej hŕbe kamenia a štekáme na seba, kade ďalej. Do bivaku sa vraciame po 21 hodinách.
Nasledujúci deň sa zobúdzame pod jasným nebom, vo vysokých polohách však vyčíňa víchrica a tá má priviať ďalšiu oblačnosť a zrážky. Užívame si teda pekného počasia, vegetíme a zostupujeme až navečer.
Predpovede sa vypĺňajú a nečas nás vyháňa o kus na východ. Upúšťame teda od pôvodného plánu vo Walliských Alpách, vsadíme ešte jednu túru pri St. Moritzi s ešte jedným dňom čakania v stane pri snežení a lúčime sa so Švajcom.
Schreckhorn, 4078 m, rampou v J stene a JZ hrebeňom AD+ (III UIAA)
Grindelwald 1034 – Schreckhornhütte 2520 – Schreckhorn: 5+8 h
Mirka a Juro