Dolomity 2004 s Javorníkom

V dňoch 23.7.–1.8.2004 zorganizoval Ľudo Németh ďalšiu celoslovenskú zahraničnú akciu, ktorá smerovala po dvoch rokoch opäť do Dolomít. Zúčastnilo sa jej iba 23 účastníkov. Nie preto, že by nebo záujem, ale tesne pred odchodom sa 3 účastníci zranili pri nešportových aktivitách a dvaja nemohli odísť pre mimoriadne pracovné úlohy. Poznali sme, aký je to luxus, keď má každý účastník v autobuse vlastné sedadlo. Ocenil to aj náš dlhoročný osvedčený šofér Rasťo Ziman zo SAD Žilina, ktorý si túto akciu dlhodobo vopred rezervoval.

Vyrazili sme 23.7. v podvečer a dúfali sme, že sa nám podarí do rána dôjsť až k jazeru Misurina. To sa nám aj po trase Žilina, Viedeň, Graz, Vilach, Toblach, Misurina podarilo. Ráno o 8 hodine sme boli na mieste. V kempe sme sa pohodlne ubytovali za 7 EURO na osobu a deň bez ďalších poplatkov za stany a autobus. To je lacnejšie ako u nás.

Ešte ten deň sme absolvovali povinný PT výstup na Monte Piano. Pre pohodlnejších chodia až k chate Angelo Bosi pod náhornou planinou Piana taxíky za 5 EURO. Peši tých 6 km trvá cca 1,5 hodiny. Tesne pod chatou dosť strmo a mimo zjazdnú cestu. Vrchol je tvorený dvoma náhornými planinami M. Piana (2324 m) a M. Piano (2305 m), na ktorých prebiehali za 1. svetovej vojny ťažké boje medzi rakúskymi a talianskymi vojskami. Zahynulo tu okolo 10 000 vojakov. Dnes sú tu rekonštruované pozostatky zákopov a opevnení, ktoré sme si poctivo popreliezali a potom hľadali náš zajtrajší cieľ – Monte Paterno (Paternkofel). Zistili sme, že ho skrývajú Tre Cime di Lavaredo – symbol a dominanta Dolomít. Hore ma chytilo tak koleno, že som sa ako jediný zviezol dole tým taxíkom. Ostatných chytil smerom dole iba poriadny dážď. Chvalabohu bol posledný za celú dobu našej akcie.

Ďalší deň (25.7.) sme vyrazili na avizovaný Paternkofel (2746 m). Parkovisko pri Auoronzoh ütte bolo poloprázdne, počasie vynikajúce, iba vrcholy Tre Cime bol v hmle. Chodník pod via ferratu De Luca – Innerkofler pripomína tatranskú magistrálu, jednotlivé horské skupiny (Cadini, Sorapis, Cristallo, Dreisch üster Sp., Antelao ad.) sa predvádzali ako na módnej prehliadke. Neďaleko chaty Lavaredo s dominantou Toblingeru (2607 m – rebríková cesta kuráta Hospa) sme vybalili nádobíčko na feráty a vyrazili systémom tunelov po ceste De Luca – Innerkofler na vrchol. Cesta vedie po trase, ktorou vystupoval jednej noci za 1. sv. vojny aj Rakušan Innerkofler a na vrchole padol. My sme dopadli lepšie. Iba Danka Némethová si priamo na vrchole sadla na vlastnú nohu a zlomila si obi dve lýtkové kosti na ľavej nohe. Záchrana vrtulníkom, operácia a 4 dni v nemocnici v Cortine a prevoz sanitkou do Žiliny stálo UNIOnku iba 300 000,-Sk. Celkom dobrá úspešnosť za cca 700,- Sk poistenie na VHT. Cesta na vrchol aj zostup sú pestré, stále sa striedajú terény rôznej obtiažnosti, iba niektoré miesta sa blížia 2. stupňu obtiažnosti. Červená klasifikácia je primeraná. Pozor na orientáciu, z cesty odbočujú rôzne slepé chodníky a  tunely. Pri ceste dole sme vyhodnotili naše schopnosti a rozhodli, že ďalší deň vyrazíme do oblasti Cristallo. Večer zostal chvíľu čas aj na prechádzku okolo jazera Misurina.

Skupina Cristallo nás lákala už viacero rokov. Možno aj tým, že je ľahko dostupná lanovkami z Rio Gere ležiaceho na hlavnej ceste z Misuriny do Cortiny. Spiatočný lístok stojí pre skupinu 14,- EUR. Prvá lanovka Vás vyvezie na medzistanicu u chaty Son Forca, druhá lanovka – gondolová, do ktorej naskakujete za jazdy, končí v sedle Taunies u chaty Lorenci vo výške 2918 m. Odtiaľ sa naša skupina rozdelila na 2 časti. Jedna absolvovala červenú via ferratu Marino Bianchi na Cimu di Mezzo (3154 m). Táto vďačná cesta, trvajúca aj s návratom cca 3 hodiny má niekoľko dobre zaistených kolmých úsekov a je značne frekventovaná. Druhá skupina absolvovala ferratu Via-Ivano-Dibona vedúcu mimo iné cez M. Cristallino (2918 m) a 30m lanový most. Červená klasifikácia odpovedá iba čiastočne. Cesta je, ale príliš dlhá. Až k chate Ospitale Vám to zaberie aj s čakaním na prechod mosta dobrých 7 hodín, z toho sú 4/5 bez vzrušenia. Pozor, na chate Lorenzi majú kapučíno s príliš rýchlym koncom.

Tým skončil náš pobyt u jazera Misurina. Ďalší deň (26.7.) sme využili na presun pod Marmoládu. Cestou sme urobili prestávku na sedle Passo Falzarego a vystúpili na Kl. Lagazuoi (2778 m) a Sasso di Strio (2477 m). Nasledovala jazda do kempu Malga Ciapela Marmoláda. Pozor na orientáciu v dopravnom značení. Kemp prekoná všetky Vaše očakávania. Úprava kempu, práčky a sušičky na bielizeň, sociálky v štýle tureckých kúpeľov atd. A cena ? Pre skupinu 7,- EUR na osobu bez stanov a autobusu.

Ráno 27.7. bol krásny deň bez jediného mráčika, viditeľnosť asi 100 km. Cesta pod Marmoládu k jazeru Fedaia trvá autobusom asi 25 minút po novej ceste. Lanovka v podobe dvojmiestnych klietok premáva od 08,00 hodín, vyvezie Vás pod ľadovec Marmoláda k chate Pian dei Fiacconi a bude Vás stáť 6,- EURO spiatočná. Odtiaľ máte dve možnosti.

• Výstup na vrchol a zostup rovnakou cestou po ľadovci (cca 5 hodín).
• Klasický výstup po via ferrate západným hrebeňom a zostup po ľadovci (cca 9 hodín).

Ako sa rozhodnúť ? Obmedzujúm prvkom je priepustnosť ferráty po západnom hrebeni. Pokiaľ smeruje na ferratu veľa ľudí odporúčam zvoliť cestu hore priamo po ľadovci, pretože budete na vrchole podstatne skôr a skôr sa budete aj vracať. Pri výstupe ferratou s veľkou skupinou ľudí rátajte s tým, že budete na obtiažnejších miestach dlho čakať. To sa stalo aj nám. Pokiaľ je pekné počasie je problémom iba posledná lanovka v 17,00 hodín. Stihli sme ju presne. Cesta k ferrate vedie najskôr hodne dole pod ľadovcom. Ľadovec za posledné roky značne ustúpil. Za 30-40 minút stratíte možno 200 výškových metrov až obídete pätu výrazného hrebeňa a začnete vystupovať po večnom snehu (mačky) pod zaistené skalné platne do sedla Marmoláda. Odtiaľ pokračuje zaistená cesta západným hrebeňom nekonečným systémom rebríkov, kramlí a oceľových lán až na vrcholový ľadovec a vrchol. Na vrchole je občasne prevádzkovaná chata, informujte sa u lanovky. Rozhľad z vrcholu je impozantný. Cez celé Dolomity, od Grossglockneru až po Grand Paradiso. Zostup z vrcholu vedie najskôr ľadovcovým severným rebrom až po miesto (cca 400 m), kde sa nechá zostúpiť vpravo skalným žľabom na ľadovec. Žľab je úzky a má klasifikáciu 2. stupňa. Nehľadajte žiadne umelé pomôcky, nie je vôbec zistený. Patrilo by sa. Pokiaľ je sucho nie je to problém. Ďalší zostup po ľadovci je ľahký, ale o to nebezpečnejší. Skryté trhliny sú aj tu.

Pokračovanie našej akcie už bolo iba rekreačné. Opäť sme navštívili Caorle. Stanovali sme v kempe Laguna. Oslávili sme ….tiny Vladka Hejdu.

V Žiline sme boli 1.8. o 7:10. Na budúci rok pôjdeme na Korsicu.

Laco Novák