Ako bolo na Hoffmanshutte alebo premiérový kurz ľadovcovej techniky

Kedže som nikdy nebola na ľadovci, nevedela som si ho predstaviť. Stále sa mi v mysli vynárala jedna veľká ľadová plocha, proste niečo ako obrovské klzisko. Trošku skreslená predstava, však? Ku skutočnému ľadovcu, kde som si môj obraz poopravila, ma priviedol „ľadovcový kurz“, ktorý sa konal v rakúskych Alpách v oblasti Grossglockneru v termíne od 26.–30.6.2004. Hlavnými organizátormi bola horolezecká škola Encián (JAMES) a Klub turistov a horolezcov Javorník (SVTS).

Deň pred odchodom na kurz bol doma doslova chaos. Nič nezabudnúť, myslieť na všetko. Však len jedna chýbajúca maličkosť mohla pobyt na horách ohroziť, prípadne ho znepríjemniť. Prvý krát sme pribalili do ruksaku mačky, ktoré som si s nedôverou obzerala a nevedela som si v nich predstaviť chôdzu. Po ukončení všetkých príprav a balení stáli predo mnou obrovitánske ruksaky, vedľa nich menšie ruksaky a kopec igelitových tašiek. Nastalo menšie triedenie, no aj potom ma ruksak na chrbte poriadne ťahal k zemi.

Prvé stretnutie 13 účastníkov a 2 inštruktorov bolo v Bratislave v sobotu ráno, kde sme sa všetci zišli načas a po prvotných papierovačkách rozdelený do áut vyrazili do sveta. V našom aute sme boli štyria, no keď všetok náklad aj s nami zasadol, poriadne sme klesli k zemi. Ešte pred odchodom z parkoviska sa dohodlo, že sa stretneme na jednom rakúskom parkovisku. Neskôr sa ale ukázalo, že niektorí počúvali pomenej, niektorí vôbec a tí, ktorí aj niečo počuli, znavení cestou zaspali. Výsledkom bola vynútená „prestávka“ asi tak okolo 2 hodín, kde sme všetci točili hlavami raz na jednu, raz na druhú stranu, no posledné auto sme stále nevideli. Po úspešnom spojení sa ukázalo, že táto posádka je asi 100 km pred nami, nakoľko na prestávku nejako pozabudli. Ostávalo im robiť to isté čo nám – „čakať“ a tak sme boli navzájom vyrovnaní.

Cesta ubiehala rýchlo. Okolie sa začalo čochvíľa meniť na horské, mierne sa i ochladilo. Okolité výhľady boli veľmi pôsobivé, slniečko dodávalo všetkému zlatistý nádych, sneh sa ligotal. Vyššie štíty boli zasnežené, plné snehu a ľadu. Nižšie vrcholky sa pýšili trávnatými hoľami. Veru bolo čo pozerať.

Okolo štvrtej sme dorazili ku Grossglockner strasse, kde bolo potrebné zaplatiť mýto. Povaha Slováka sa nezaprie a tak sme dosť váhali nad tým, či počkať do šiestej a zaplatiť polovicu, alebo ísť hneď, no za plnú taxu. Tentoraz ale zvíťazila dychtivosť vidieť nové a nepoznané. I keď cesta k cieľu bola poriadne kľukatá, stúpali sme ňou pomaly vyššie a vyššie. Ale nám bolo hej sedieť v aute a byť na úrovni nášho Gerlachu! Tomu sa hovorí „rýchloturistika“.

Netrvalo dlho a prišli sme k cieľu našej cesty, na parkovisko neďaleko chaty Hoffmanshutte. Postupne sme začali na seba nakladať veci, materiál, obrovské ruksaky a hor sa smerom k novému bydlisku. Niektorí si cestu vyšli dokonca aj viackrát, kým všetko potrebné ponosili. Našťastie chata bola blízko, takže sa to dalo zvládnuť. Cez jaskyňu k nej viedol náučný chodník s rôznymi zastávkami, značkami, tabuľami. Pri malom jazierku hrala dokonca i hudba. No máme sa čo učiť ako prilákať turistov.

Pôvodne sme mali byť ubytovaní na chate, avšak chatár tohtoročnú sezónu ešte nezahájil a tak sme skončili v „zimnej izbe“. Vyzeralo to, že sme tam v tejto sezóne prví usadlíci o čom svedčili pavučiny, neporiadok, zatuchnutý vzduch. Po chvíli upratovania sme to dali do poriadku a začali sa ubytovávať ako v hoteli. Možno naša nocľaháreň nebola priveľmi nóbl, ale výhľad bol prvotriedny. V každom okne sa z rôznych strán vo svojej kráse vypínal Grossglockner. Všetci sme naň pozerali s obdivom a otázkou „kade to len pôjdeme nahor“. Naši inštruktori nám nejaké trasy načrtli, avšak odpoveď vždy zakončili tým, že sa uvidí.

Noc prebehla pokojne, teda aspoň tým čo mali v ušiach štuple (ako ja) a tak som lamentovaniu ostatných nad hlučným nočným koncertom príliš veľkú pozornosť nevenovala. Po výdatných raňajkách (však zásoby ešte slúžili) sme sa nabalení vybrali smerom k zdolávaniu prvých ľadovcových stien. Mačky ma už v ruksaku čakali a bola som fakt zvedavá, ako mi to v nich pôjde. Možno mi šnurovanie na prvýkrát veľmi nešlo, vytvorila som pár zaujímavých uzlov, ale tá chôdza bola vcelku normálna. No kto by to bol povedal?

Počasie nám prialo, snáď až moc. Na oblohe ani obláčik, slniečko pražilo a kto si čo len kúsok tváre zabudol natrieť dobrým ochranným krémom, do druhého dňa získal purpurovo červenú farbu. Dokonca aj Grossglockner sa nám odkryl v celej svojej veľkosti. Akoby nás k sebe vábil a zároveň varoval, aby sme sa naň nepripravení neodvážili vystúpiť. A tak sme poctivo trénovali chodiť v mačkách hore a dole po strmom firnovom svahu. Asi by som to nebola ja, aby som vyšla na prvýkrát bez cudzej pomoci. Chvalabohu už mnou odskúšaný inštruktor Kosťo (má inak hodnotenie na výbornú :)) bol nablízku a tak som to s jeho pomocou zvládla. Neviem ako vy, ale hoci chôdza v mačkách po rovine bola pre mňa v pohode, v stenách s vyšším sklonom mi to robilo problém. Snáď to bola akási nedôvera v to, či ma zaseknuté mačky do snehu udržia. Výsledkom bolo, že zatiaľ čo ostatní kládli nohu pred nohu, ja som si robila stupy ako pre dvoch a čakanom sekala do steny ostošesť. Však aby ma to udržalo… Vyskúšali sme si aj záchranné postupy v prípade pádu do trhliny, no zhodli sme sa na tom, že ak padne osoba ťažšej korby a má na pomoc len krehkú ženskú posilu, nie je isté, či sa záchrana podarí. Takže baby padať môžu, no chlapi vy to radšej dvakrát zvážte.

Po praktickej časti nasledovala teória. Skúšali sme rôzne druhy uzlov, naväzovanie sa na lano, istenie sa a dokonca aj hľadať fiktívnych stratených pomocou lavínových vyhľadávacích prístrojov a sond. Bolo to celkom zábavné chodiť s vyhľadávačom na uchu a snažiť sa zistiť miesto, kde je pípanie najsilnejšie. Zábava by nás však asi rýchlo prešla, keby sme potrebovali skutočne niekoho zachrániť. Prvýkrát som videla ako sa narába s lavínovou sondou a za tú cenu, ktorú pýtajú predajcovia, by som čakala niečo lepšie a nie „tyčky od stanu“. Cestou späť na chatu sme videli pár lyžiarov a nejeden z nás by sa s nimi rád vymenil. Išlo im to ako po masle a lyžovať v takom teréne musela byť radosť.

Na chatu sme prišli podvečer poriadne vyhladovaní a tak kulinárske umenie mohlo začať. Priznám sa, že do istej dovolenky tvorili moju stravu na horách hlavne e-čkové polievky, e-čkové omáčky, e-čkové cestoviny. Po miernych zdravotných ťažkostiach som od e-čkovej stravy upustila a nahradila ju o čosi zdravšou ale o to menej chutnejšou bio-výživou. Aj v tento večer sme začali pripravovať naše zdravé jedlo, ktorého vôňa sa nedala porovnať s tým čo pripravovali naši inštruktori Kosťo, Juraj a Staňa. Skoro som odpadla, keď som videla na stole cibuľu, cesnak, dokonca vegetu. Úplne ma však dorazilo robenie hrianok nad varičom. To by ma teda nikdy nenapadlo. Vás áno? Aké je jednoduché spestriť si stravu na horách. Aby naša dvojka s Patrikom nezaostala, do polievky sme nahádzali všetko čo sme našli na stole (dokonca i sójovú paštétu) a šli sa pochváliť našim konkurentom. Víťaz tohto večera bol už istý, ale aby sme neboli smutní, dostali sme ochutnať. Bolo to výborné, no chuť sa identifikovať nedala.

Deň č.2 sme sa vybrali na ozajstný ľadovec, ktorý z diaľky vyzeral ako klzisko. Rozdiel bol len v tom, že prejsť ľadovec z jednej strany na druhú trvalo čosi vyše hodiny a o hladkom a súvislom povrchu tu nemohlo byť ani reči. Bola som veľmi prekvapená, keď som videla aký je špinavý a aké veľké trhliny ho brázdia. Preskočiť niektoré dalo zabrať a tí menej odvážni ich radšej obišli. Keďže som zbadala na ľade sneh, potešila som sa: „po snehu sa mi pôjde lepšie ako po ľade“. Už som si začala mapovať moju „ľahšiu“ cestu, keď nás inštruktori zastavili a vysvetlili nebezpečenstvo snehových polí. Ani vo sne by mi nenapadlo, že pod nimi môžu byť trhliny a niekedy stačí iba jeden krok a o „zábavu je postarané“. Priznám sa, že som sa na ľadovci priveľmi bezpečne necítila. Mala som pocit, že sa niekde šmyknem a vsugerovala som si, že počujem praskanie, pukot a každú chvíľu sa podo mnou ide niečo prepadnúť. Výsledkom bolo tajné sa nalepenie na našich inštruktorov a sledovanie každého ich kroku. Pohyb na otvorenom ľadovci som ale zvládla bez ujmy. Keď sme našli vhodnú ľadovú stenu, výcvik pokračoval. Osvojovali sme si bezpečný pohyb na ľade, pokúšali sme doň zavŕtať rôzne druhy skrutiek, škriabali sme sa stenami hore a dole, tento krát ale istení. Zdola to vyzeralo dosť jednoducho, tak som odvážne prikročila k zdolaniu steny i ja. Avšak v ľade som mačkám verila ešte menej a výsledkom bolo, že som si ku koncu dňa necítila od usilovného zakopávania prsty na nohách. Počasie nám prialo i tento deň, ale aby nám veľhory ukázali aj ich inú stránku, cestou na chatu sme poriadne zmokli. Bol na nás asi zábavný pohľad, keď sme neskôr na drevenom vetchom plote sušili tričká, ponožky, bundy, laná a pod. Prišiel sa na nás pozrieť aj svišť, ktorí bol na ľudí zjavne zvyknutý a neodmietol od nás ani nejaké tie zvyšky jedla.

Keďže na tretí deň mal byť deň D – deň výstupu na vrchol, ktorý nás k sebe vábil už od samotného príchodu, večer sme dostali od inštruktorov nariadenie: „najedzte sa a vypite čo môžete, aby si telo uložilo zásoby“. No ešte som nikdy predtým nedostala taký fajn príkaz „natlačiť sa“. Všetci sme ho ochotne poslúchli a nasledovala hostina z našich zásob. Jedli sme jedno za druhým a slabšie žalúdky (ako ja) mali čo robiť. Patrik dokonca zbehol do auta a doniesol plný ruksak pív, veď treba poslúchnuť inštruktorov.

O tretej zadrnčali prvé budíky, ktoré som samozrejme s mojimi štupľami v ušiach nepočula. Aby som všetko stihla, mala som čo robiť. Našťastie sme si časť vecí pobalili už večer a tak sme za hodinu stáli nastúpení a plní očakávania pred chatou. Bola ešte tma, no v diaľke už bolo badať, že vládu noci preberie do svojich rúk deň. Otázne bolo len s akým počasím.

Po zídení na otvorený ľadovec som sa dva krát bezpečne necítila. Čelovka svietiť svietila, no trhliny som videla aj tam, kde neboli a v mojom prípade by mi nestačil asi ani reflektor. Všetci sme išli pomaly, no čochvíľa začalo svitať a cestu nám to urýchlilo. Po zdolaní kamennej morény sme prišli pod samotnú veľkú pani horu plnú snehu a ľadu. Ponaväzovali sme sa na laná a začali postupne stúpať. Mierne pršalo, zabárali sme sa do snehu a čím sme boli vyššie, tým sme viacej lapali po dychu. Bolo cítiť, že je kyslíku pomenej. Dosť nás ale povzbudilo, keď sme v diaľke uvideli strechu ďalšej vysokohorskej chaty Erzherzog-Johann-Hütte stojacej priamo pod samotným Grossglocknerom. Netrvalo dlho už sme si v nej pochutnávali na nejakom tom vlastnom občerstvení s horúcim čajom. Hore bolo dosť chladno aj keď vykuklo zubaté slniečko a tak som na seba naobliekala všetko možné. Výhľady boli fantastické, v diaľke sa črtali i Talianske dolomity. Cítila som sa ako v rozprávkovej krajine a nevedela som si oči vyočiť. Nezabudnem však na onú otázku, ktorú som položila môjmu milému inštruktorovi Kosťovi: “Myslíš, že to zvládnem? Mám pokračovať na vrchol?“. „Jasné, veď to je choďák.“ odvetil. Túto vetu som v tých ťažších chvíľach nejako nevedela prežuť.

Keďže od chaty to malo na vrchol Grossglockneru podľa inštruktorov trvať cca 2 hodiny, nechali sme si na chate ruksaky a brali len to najpotrebnejšie. Tí „šikovnejší“ zabudli aj foťáky, prípadne iné „nepotrebné veci“. Počasie nám vychádzalo v ústrety a hoci hore poriadne fúkalo, nebolo nič čo by nám malo zabrániť zdolať tento končiar. Priznám sa, že som ešte v takejto výške nikdy nebola a dosť som sa obávala ako to zvládnem. Na moje prekvapenie som si ani neuvedomila, že sme tak vysoko. Mala som totiž problémy iného druhu…

Už počas výcviku som sa s mačkami nejako „neskamarátila“ a tentokrát sa mi to vypomstilo. Cesta na vrchol viedla dosť strmým snehovým poľom so sklonom takmer 45o, kde sme sa zabárali hlboko do snehu. Tu sa dá povedať končila moja bezproblémová časť cesty. Horko – ťažko som vyšla na hrebeň a keď som sa pozrela dole (čo bola dosť veľká chyba), nejako sa mi roztriasli nohy, ruky a nik by ma nepresvedčil urobiť ďalší krok. Podo mnou bol takmer 2 km kolmý spád dole. Moja už i tak chabá dôvera v mačky bola úplne zlomená, neverila som, že ma udrží stup v ostrom a ešte k tomu úzkom teréne. Neverila som, že cepín ostane v snehu. Neverila som vlastne už nikomu. Každý sa mi snažil radiť kam dať nohy, kde si urobiť ďalší stup. No ja som tam stála zaseknutá, krčiaca sa k zemi a čakajúca kto už vie na čo. Môj záchranár Kosťo nedal na seba dlho čakať a nejako mi pomohol skonsolidovať sa. Ostatní už stúpali smerom nahor, keď som sa odvážila vystrieť a poobzerať sa dookola. Po úspešnej „psychologickej lekcii“, istená jumarom a ešte aj naviazaná na Kosťa som začala naberať odvahu a bolo mi ľúto zísť dole. „Poďme skúsiť ísť hore, na ten tvoj choďák…“, vypadlo zo mňa. Pomaličky, ale naozaj pomaličky som vkladala nohu do predšlapaných stupov a postupovala nahor nalepená na môjho záchrancu. Tento krát som sa pre istotu nepozerala ani na jednu ani na druhú stranu. Už som si myslela, že sme na vrchole Kleinglocknera (3783m), o pätnásť metrov nižšieho brata Grossglocknera, keď ma nemilo privítala uzučká cestička v naviatom snehu, vychodená mojimi predchodcami, ktorú bolo treba prejsť. Celá bola pokrytá snehom a ľadom, trčali z nej akurát kovové tyče o ktoré sa bolo potrebné istiť. Bola taká úzka, že aj keď som nechcela, videla som strmé spády nadol. Opäť som prešla do polohy „krčiacej sa babky“ (teší ma, že som v tomto úseku nebola jediná) a v tom momente nebyť Kosťa, tak neviem-neviem či to sama zvládnem. Trasúcim hlasom som mu neustále opakovala „Niečo mi hovor… nechoď ďalej odo mňa, buď tu…“. Bola to posledná časť, ktorá ma delila od vrchola Kleinglocknera. Keď som ho prešla, bola som hore. Ten pocit, že som to dokázala, že som dosiahla môj vrchol, že som to nevzdala… ten pocit bol fantastický.

Na vrchole sme sa dlho nezdržali, a kým ostatní postupovali smerom k veľkému Glockneru, my sme to otočili smerom nadol. Pre niektorých býva cesta späť ešte horšia, no ja som sa tak tešila, že prejdem nebezpečný úsek, že som sa nachvíľu zatvárila aj odvážne a vystrela sa. Od Kosťa som sa i tak nevedela odlepiť. Bola som proste príkladnou „prísavkou“. Po zlanení strmého úseku sme už zbadali strechu, lepšie povedané červenú bodku na streche chaty, kde nás čakali tí, ktorým stačilo kochať sa krásnym výhľadom z okien chaty. Kosťo išiel ešte nahor pomôcť aj ostatným a dokonca vystúpil na Grosglockner, ja som po chvíľke oddychu začala zostupovať. Zostup nebol veľmi náročný, nebezpečné boli akurát trhliny v ľadovci, padajúce kamene a časový sklz. Bolo už dosť veľa hodín a každú chvíľu sa malo začať stmievať. Skutočnosť, že som nemala čelovku (teda aspoň som si myslela, že zostala v inom ruksaku) ma poháňala dopredu a snažila som sa súriť aj ostatných. Na otvorený ľadovec sme zostúpili už za šera. Svietil nám akurát mesiac a v diaľke blikajúce čelovky našich zostupujúcich kamarátov. Viete ale čo bolo na tom najhoršie? Z ľadovca na našu chatu nás čakal ešte stupák s prevýšením cca 250m. Po celodennom výstupe, to dalo zabrať.

Bolo niečo po desiatej keď naše zmiešané družstvo vyšlo nahor. Ostatných odvážlivcov rozdelených do ďalších dvoch družstiev sme čakali už so šálkami horúceho čaju a po výdatnom občerstvení nasledovala družná debata a vymieňanie si vzájomných dojmov. Celý výstup trval okolo osemnásť a pol hodiny a myslím, že sme všetci podali veľmi dobrý výkon. Únava nás však čoskoro zmohla a netrvalo dlho už sme odfukovali v našich spacákoch.

Posledný deň ráno sme si pobalili veci, upreli posledné pohľady na hory, urobili zopár pamätných fotografií a začali schádzať opäť do „sveta ľudí“.

Na záver by som sa chcela poďakovať všetkým zúčastneným za skvelú náladu a atmosféru a  našim inštruktorom za zorganizovanie takejto vynikajúcej akcie, za množstvo užitočných rád a pripomienok. Nedá mi ale, aby som nevyjadrila osobitú vďaku „môjmu“ osobnému inštruktorovi Kosťovi, s ktorým som na ľadovci prekonala naozaj ťažké chvíle, za jeho trpezlivosť, podporu a povzbudzovanie.

Budem rada, ak sa obdobné akcie budú organizovať i naďalej a opäť sa stretne skupina ľudí túžiacich prekonať samých seba.

fotogaléria k článku

Katka Kollárová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *