23. Prechod hrebeňa Malej Fatry

V sobotu 26.júna 2004 ráno okolo šiestej stála na žilinskej autobusovej stanici skupinka turistických nadšencov, ktorá mala v pláne v priebehu troch dní absolvovať prechod hrebeňom Malej Fatry. Z Fačkovského sedla Lúčanskou Malou Fatrou cez strečniansku úžinu s pokračovaním Krivánskou Malou Fatrou a s cieľom v Terchovej.

Je to tradičný prechod, v tomto roku sa konal už 24. ročník. Vedúcim celej akcie bol neúnavný organizátor podobných akcií, Juro Dlábik. Počasie nebolo úplne ideálne, ale čo bolo najlepšie, nepršalo. Tmavé mraky sa prevaľovali nad mestom a my sme len v duchu konštatovali, že pán doktor Iľko určite aj tentoraz klame a jeho predpovede určite nevyjdú. O štvrť na osem sme vystúpili z autobusu vo Fačkovskom sedle a nad nami, na modrej oblohe plávali biele oblaky, ktoré nám spríjemnili prvé chvíle pred túrou.
Zišli sem sa tu naozaj takmer z každého kúta Slovenska. Z Popradu, Lučenca, Považskej Bystrice, Rajeckých Teplíc a samozrejme zo Žiliny. Pred samotným odchodom celú skupinku zvečnila fotoaparátom na parkovisku staršia teta, ktorá svojou bezprostrednou komunikáciou – rýdzou maďarčinou – nás veľmi rýchlo presvedčila, že naozaj patríme do Európskej únie.

Juro prítomných oficiálne privítal a zoznámil s plánom cesty. Takže na sobotu bola naplánovaná trasa: Fačkovské sedlo – Kľak – Vrícke sedlo – Skalky – Sedlo pod Úplazom – Hnilická Kýčera – sedlo Maríková – Horná lúka. Na Hornej lúke bol Jurom už vopred zabezpečený nocľah v poľovníckej chatke. Priznám sa, že som bol príjemne – nepríjemne prekvapený, pretože v nadmernej batožine som mal mimo iných vecí aj stan. A myslím si, že u ostatných to bolo podobné. Ale nevadí. Trochu ma mrzelo, že som nový stan nepoužil, pretože na tejto ceste mal mať krst. Nevadí, možno inokedy. Keď som porovnával veľkosť môjho batoha s ostatnými, neubránil som sa pocitu, že je asi najväčší. Je pravda, že vážil viac ako dvadsať kíl. To, že s pribúdajúcim časom bol čoraz ťažší ani nemusím hovoriť.

Konečne sme sa vydali na cestu. Odišli sme deviati. Dve dievčatá čakali ešte na kamarátku, ktorá mala prísť o pár minút neskôr. Náš prvý cieľ – vrchol Kľaku (1.351 m) bol vzdialený podľa turistickej značky jeden a trištvrte hodiny. Prvé metre po kamenistej poľnej ceste mali za úlohu sa pomaly rozdýchať. Krátka trávnatá lúčka vedúca do lesa začala veľmi skoro preverovať naše telesné schránky. Po niekoľkých minútach nasledovala krátka prestávka a časti odevov v podobe vetroviek a dlhých nohavíc vystriedali tričká a krátke nohavice. Lúčny chodník sa o chvíľu stratil v listnatom lese.

Trávu pod nohami čoskoro vystriedala ílovitá šmykľavá zemina. Nečudujte sa, najmenej dva dni tu pršalo. Tam, kde na chodníku trčali zo zeme kamene sa išlo celkom dobre. Naše topánky sa o chvíľu podobali obyčajným bagančiam aké používajú na stavbách v najväčšom blate. Strmé serpentíny viedli neustále lesom, len tu a tam sme medzi stromami zahhliadli biele skaly Kľaku.

Asi po štyridsiatich piatich minútach chôdze sme prišli na križovatku turistických ciest. Boli sme na Revánskych lúkach. Už miernejším stúpaním sme prišli do Revánskeho sedla odkiaľ to je už naozaj veľmi blízko na vrchol Kľaku. Postupne sme sa tam zišli všetci a až tu Juro zrátal počet členov našej skupiny. Bolo nás trinásť. Po asi polhodinovej prestávke, pri ktorej sme sa predovšetkým občerstvili, niektorí sa zapísali do vrcholovej knihy, no všetci sme sa zvečnili na spoločnej fotografii. O chvíľu sme zostupovali strmým chodníkom po červenej značke cez Ostrú skalu (1.218 m) a Kútik (1.064 m) do Vríckeho sedla (1.000 m), kde bola naplánovaná ďalšia občerstvovacia prestávka. Naša chôdza chodníkom nebola veľmi istá, pretože dažde minulých dní naozaj veľmi dobre skropili zem, takže dochádzalo k veľmi zaujímavým i úsmevným situáciám, kedy najmä mladšia časť zúčastnených niekoľkokrát absolvovala zostup na zadnej časti tela. Zrejme my, skôr narodení, už vieme akým spôsobom je potrebné prekonávať aj takéto nástrahy prírody. Posledná prekážka v podobe prekonania posledného prírodného prahu sa podobala naozajstnému „zjazdovaniu“, ale bolo to skôr šmýkanie na vibramách a tá dala zabrať všetkým. Ale to už sme pred nami videli drevený kríž vo Vríckom sedle.

Tu sme opäť čakali na celú skupinu. Niektorí si doplnili zásoby pitnej vody z neďalekého prameňa, niektorí sa narýchlo občerstvili. Naše putovanie pokračovalo o niekoľko minút ďalej. Tentoraz sme sa mali všetci stretnúť asi o dve a pol hodiny na Skalkách (1.190m). Prvú časť sme absolvovali celkom rýchlo, pretože sme len mierne stúpali a väčšinou sme išli v lese, ktorý však onedlho vystriedalo stúpanie po lúke. Bol to dosť dlhý úsek. V diaľke nad našimi hlavami sa ozval rachot. Búrka? Obloha bola síce striedavo zamračená, ale na búrku to nevyzeralo. Našťastie rachot spôsobili prelietajúce lietadlá. Naša pravidelná chôdza nás konečne priviedla na prvý vrchol Skaliek. Skalky sú rozložitou lúčnou vyvýšeninou, kde občas z trávy vyčnievajú vápencové skaly, takže preto ten názov. Celá skupina išla dosť roztiahnutá, a tak na vrchol Skaliek prišli najskôr Juro s Romanom, chvíľu za nimi Tóno a ja, a potom postupne ostatní. Opäť nasledovala krátka prestávka, ktorú sme využili na priebežné občerstvenie, ale najmä na to, aby sme sa celá skupina zišli.

Pred sebou sme mali ešte dosť cesty, a tak asi po dvadsiatich minútach sme už kráčali mierne klesajúcim chodníkom smerom na severovýchod cez kótu Janková (1.183 m). Odtiaľ sme zamierili na sever a po počiatočnom miernom klesaní nás čakal strmý zostup do sedla pod Úplazom (980 m). Tu sme sa nezdržiavali a pokračovali lúkou pod Úplazom (1.088 m) do sedla pod Hnilickou Kýčerou (1.031 m). V tomto mieste zahynul cez Slovenské národné povstanie partizán Rauch. Pred niekoľkými rokmi bola po ňom v Žiline pomenovaná ulica. Dnes sa volá inakšie, ale to teraz nie je podstatné. V tomto sedle sme si urobili dlhšiu prestávku na obed. V priebehu konzumácie stravy nás vyrušili prvé kvapky dažďa, takže sme sa veľmi rýchlo presunuli pod konáre veľkých smrekov. Tí, čo poznajú lúčanskú hrebeňovku vedia, čo zo sedla nasleduje.

V rámci prestávky prišli z opačného smeru, teda z Kýčery dvaja turisti zo Žiaru nad Hronom. Veru aj nohavice mali zablatené. Tušili sme, že to nebude prechádzka. A naozaj nebola. Ešte prvý úsek sme všetci zvládali, no šmykľavý chodník v listnatom lese si robil s nami čo chcel. Národný park – nenárodný park, museli sme zísť z chodníka a každý doslova liezol ako mohol. Síce prestalo pršať, ale dažďové kvapky stekali snáď z každej vetvičky či kríka. Blato na topánkach nám ešte viac robilo problémy pri výstupe. Naše rady sa adekvátne sťaženým podmienkam prispôsobili, a tak na vrchol sme prichádzali vo väčších rozstupoch. Krátku, asi pätnásť minútovú prestávku, niektorí využili na zápisy do vrcholovej knihy, doplnenie tekutín v rámci pitného režimu. Prekvapením pre nás bola dvojica chalanov, ktorí vyšli na kopec z druhej strany, ale aj s bicyklami! Terén, ktorý bol v ten deň na hrebeni veru nebol veľmi bezpečný. Chlapci z Púchova vyšli dopoludnia z Višňového na hrebeň a cez Veľkú lúku prišli až sem a mali namierené cez Kľak do Fačkovského sedla a domov. Ktovie ako dopadli.

My sme však pokračovali ďalej. Strmý chodník nás tentoraz zaviedol do bukového lesa. Medzi stromami sme vo veľkej diaľke uvideli televízny stožiar. Tak „Martinky“ sú ešte poriadne ďaleko! Našťastie tie sme mali v pláne až na druhý deň. Turistická červená značka bola našim sprievodcom takmer celý deň. Profil chodníka bol tentoraz striedavý. Niekoľko výškových metrov hore, potom dole a naopak. Prešli sme úbočím Usypanej skaly (1.158 m) a najprv miernym a onedlho strmším klesaním sme postupne prichádzali do sedla Maríková (1.041 m). Nasledovala prestávka, aby sme všetci počkali na posledných oneskorencov. Bolo niečo po pol piatej a slniečko sa po dlhšom čase ukázalo v plnej kráse. A nás čakalo dvestometrové prevýšenie v stúpaní na Kopu (1.232 m), a potom ešte ďalších niekoľko desiatok výškových metrov, aby sme konečne stáli pri rázcestníku na Hornej lúke (1.302 m). To bol takmer cieľ dnešnej cesty. Už sme mali pred sebou len krátky zostup po rozkvitnutej lúke k poľovníckej chate. Konečne. Bolo štvrť na sedem a stáli sme pred našim dnešným „hotelom“. Juro otvoril chatu, postupne sme sa aklimatizovali v novom prostredí. Každý z nás si pripravil nejakú svoju „vitamínovú bombu“. Niekto mäsovú konzervu, niekto „diétny light bôčik či klobásu“, iní si varili na varičoch čaj. Aktivisti pre oheň sa pasovali so sekerou a zápolili s veľkými kusmi dreva.

Oheň onedlho horel. Ale mraky nad nami nesúhlasili s našou činnosťou, a tak posielali pozdrav v podobe slabšej sprchy. Nie však dlho. Slnko zvíťazilo a na východe sa objavila nádherná dúha. Fotoaparáty cvakali. Pokračovali sme v konzumácii stravy. Všetkým chutilo, veru a prečo nie. Máli sme za sebou pekný kúsok Slovenska. Počasie sa podvečer naozaj umúdrilo. Nádherný západ slnka bol predzvesťou zajtrajšieho pekného počasia. Vonku sa stmievalo, a tak postupne sme zaujímali pozície ležiacich strelcov. Mládež „zabivakovala“ v podkroví, a my, skôr narodení, na prízemí.

No, skôr, než sme zaľahli, bolo potrebné veľmi dobre vyvetrať miestnosť, pretože pri sušení polien dreva v rúre kachiel, sa niektoré vznietilo a začalo dymiť. Ale „hasičský dozor“ bol zodpovedný, a tak do rána bolo všetko v poriadku. Večer bolo ešte v tme počuť rôzne „vyhrážky“ o skorom vstávaní, ale ráno skôr vstala vekovo staršia časť partie, aby sa zodpovedne pripravila na ďalšiu trasu. Mladí mali dosť problémov, aby vyliezli zo spacákov. Veď nečudo, že sa im nechcelo vstávať – bola nedeľa. Nakoniec všetko dobre dopadlo.

Po raňajkách a uprataní chaty sme sa vydali okolo ôsmej hodiny na ďalšiu trasu. Celá skupina sa však zmenšila o dvoch členov, vlastne členky, pretože dve dievčatá z Považskej Bystrice si to namierili späť do sedla Maríková a odtiaľ cez Kunerad domov. Juro určil prvú zastávku na Veľkej lúke (1.476 m). Lenže pred ňou nás ešte čakalo stúpanie na pekný hôľnatý kopec Veterné (1.440 m). Okolo jeho vrcholu sa pásli jalovice. Veru mali sme čo robiť, aby sme prešli medzi toľkými kusmi hovädziny. Mierne stúpajúci, ba miestami po rovine vedúci chodník nás priviedol do miest, kde je rozsiahle rašelinisko, a aj teraz, na chodníku i v hustej kosodrevine stáli veľké kaluže vody. Stožiar televízneho vysielača bol na dosah ruky. Ale najprv sme prišli k rázcestníku turistických ciest. Veľká lúka – najvyšší kopec Lúčanskej Malej Fatry. Fúkal celkom čerstvý západný vietor, a tak čakanie na ostatných sme si krátili krátkym občerstvením na lúčke medzi kosodrevinou.

Na modrej oblohe sa kde tu preháňali mraky, ale slnko aj tak pálilo na naše hlavy. Asi po polhodinovej prestávke sme pokračovali opäť ďalej po červenej značke. Prešli sme okolo nie veľmi vábne vyzerajúceho betónového oplotenia televízneho vysielača a už sme schádzali miernym klesaním k smerovníku na Krížave (1.453 m). Trávnatý chodníkom a takmer rovinatým terénom sme prišli po dlhom čase do lesa. Ďalej chodník viedol miernym stúpaním až do sedla pod Minčolom. Čakalo nás tiahle stúpanie na vrchol Minčola (1.364 m). Pred samotným výstupom sme si každý dopriali niekoľko dúškov vody a o niekoľko minút sme ukrajovali posledné metre pred samotným vrcholom. Tam sedeli traja turisti, ktorí okrem občerstvenia si tak ako my vychutnávali nádherné výhľady po širokom okolí Turčianskej záhradky. Minčol sa stal miestom, kde sa rozdvojovali cesty našej skupiny.

Tóno a ja sme mali namierené do Višňového a odtiaľ do Žiliny, ostatní cez Úplaz (1.304 m), Saračníky (1.069 m) do Strečna. Tam sa opäť oddelila skupinka, ktorá išla do Žiliny. Ostatní pokračovali po krátkej prestávke v Strečne ešte v ten deň na chatu pod Suchým (1.075 m), kde prespali a v pondelok absolvovali krivánsku hrebeňovku, čím ukončili trojdňové putovanie Malou Fatrou.

Miro Nágel