Základný letný kurz VhT – Hoblík 2004

„Kurz základov vysokohorskej turistiky“… hneď ako som si prečítala pozvánku na web stránke, ma táto akcia oslovila. Ešte teraz mi rezonujú v pamäti niektoré slová z povinnej výbavy, na ktoré som narazila pri čítaní pozvánky. Slovám typu prusík, zlaňovacia osma, karabína, sedák a pod. som sa veru iba usmiala pod fúzy a úprimne povedané, ani som nemala potuchu čo to je. Našťastie tu bol niekto, kto výbavu zabezpečil, takže na kurz sa išlo v plnej výstroji.

Celé „pele-mele“ začínalo v sobotu ráno, t.j. 8.5.2004. Nádejní turisti – horolezci sme sa stretli na malom parkovisku za dedinou Višňové. Postupne sa nás tam zhromaždilo cca 20 ľudí, 5 inštruktorov a vzájomne sme sa okukávali. Každý mal na pleciach veľký ruksak, z ktorého trčalo lano, prilba a pre mňa ostatné „čudá“. Myslím, že naši inštruktori hneď vedeli, kto je nováčik. Naše laná a materiál totiž poväčšine svietili novotou, boli čistulinké a bolo jasné, že v terénne ešte neboli.

Po úvodnej registrácii sme sa pustili smerom na vrch Hoblík, čo mi pri mojom naobliekaní (však hlásili zimu a dážď) dalo čo to zabrať. Hneď na prvej stop pauze sme viacerí začali zo seba zhadzovať nepotrebné veci a potom to už išlo hore ako po masle. Na vrchole sme sa rozdelili na dve skupiny: tí lepší – respektíve tí, čo už mali nejaké skúsenosti a tí ostatní, teda my – nováčikovia. Bola som veľmi rada, keď v našej skupine ostalo ešte jedno dievča a nebola som tam sama. Po úvodnom rýchlokurze viazania uzlov a základných pravidiel istenia sa, sme si vyskúšali vyliezť istený jednu puklinu. Bolo to celkom fajn a nik z nás nemal problém. Na počudovanie nám prialo i počasie, dokonca kde-tu vykuklo i slniečko. Podmaňujúce prostredie s mnohými skalnými terasami, výhľadmi a krásnou prírodou si nás všetkých získalo, takže nálada bola taká ako má byť.

Pri presune zo stanoviska č.1 som sa dozvedela, že mladé bukové listy chutia ako šťaveľ. Vedeli ste to? Ak nie, ochutnajte. Na stanovisku č.2, skalnej terase, nás už čakala i druhá skupina účastníkov. Nálada bola stále skvelá ešte aj po tom, čo sme sa dozvedeli, že skalu na ktorej sme stáli, zlaníme dolu. Ešte sme si raz skontrolovali naše uzly, úväzky a prví odvážlivci začali zostupovať po lanách dolu. Priznám sa, že keď sme to niektorí videli, veru nám všetko jedno nebolo. Ten pocit, že si máme sadnúť do priestoru a veriť „materiálu“ nepatrí medzi tie najlepšie… Určite tí, čo to už skúsili, budú so mnou súhlasiť.

No a zrazu prišiel rad na mňa. Cítila som sa ako pred najväčšou skúškou, od ktorej závisí môj život. Nohy sa mi roztriasli, v bruchu mi to začalo nejako skrúcať a rukami som sa držala lana tak kŕčovite, že by ma len tak niekto od neho neoddelil. A sadnúť si dozadu za nič na svete… Čím viac ma povzbudzovali, tým sa ruky držali lana kŕčovitejšie. Našťastie náš zlatý inštruktor Kosťo, ktorého som si na istý čas dňa prisvojila, išiel so mnou nadol. A tak som to napokon s jeho pomocou zvládla. Dole sa mi ešte hodnú chvíľu triasli kolená, no potom ten pocit, že som to dokázala, ten stál za to!

Po tom čo sme si všetci preskúšali zlaňovanie, sme sa presunuli na miesto s krásnym výhľadom na neďalekú dedinu, kde nás čakala simulovaná via-ferrata a na pohľad hrôzostrašný previs, ktorý nás vyzýval k zdolaniu. Počasie nám naďalej prialo, a hoci kde tu už padali prvé kvapky, nálada bola stále výborná. Prvý nebojsa sa zaistil prusíkom a vyšiel nahor ako kamzík. Keď ani druhý nemal problém, tak sa mi zazdalo, že aké to je jednoduché. Ale v mojom prípade bol opak pravdou. Zvládla som to opäť iba s pomocou Kosťa, ktorý celý okruh absolvoval so mnou. Ale zvládla som to! Niektorý odvážlivci si zlanili previs dole hlavou na čo sme my, nováčikovia, pozerali s otvorenými ústami a nechápavo točiacimi hlavami.

Keďže už niektorým začalo vyhrávať v žalúdku, trošku sme sa posilnili jedlom a vybrali sa smerom k dedinskej krčme, kde sme stihli aspoň posledných 15 minút semifinále v hokeji. Hneď ako sme sa tam usadili, spustil sa vonku poriadny lejak, čo sme mohli komentovať iba slovami „to je šťastie“. Potom nasledovala kvalitná prednáška s názornými ukážkami rôznych skôb, istení a iných materiálov, za ktorú sme boli našim inštruktorom vďační. Dozvedeli sme sa množstvo praktických rád a informácií, ktoré sa nám pri praktizovaní VhT určite zídu. Na záver nás ešte Staňa oboznámila so základmi prvej pomoci, čo robiť v prípade zlomeniny, pádu, zasiahnutia bleskom a pod. Na záver sa spustila družná debata, vymieňali sme si skúsenosti z rôznych turistických podujatí, akcií, výstupov. Okolo desiatej začali odchádzať prví účastníci; tých posledných vydurila asi o hodinu unavená krčmárka. Nocovanie bolo rôzne. Niektorí sa vzhľadom na zhoršené počasie vybrali domov, niektorí strávili noc v aute, iný bivakovali v jaskyni.

Ráno sme sa ale všetci opäť stretli v dobrej nálade pri jaskyni, kde sa začala druhá časť výcviku. Po daždi už nebolo ani stopy, dokonca aj tí zimomraví začali vyzliekať bundy. Naši inštruktori nás naučili pohybovať sa po lane smerom hore a dole pomocou prusíkov. Napodiv to išlo celkom dobre aj mne, „odborníčke na zlaňovanie“. Po predchádzajúcom dni ma to dosť posilnilo a začala som tomu prichádzať na chuť. Už nebolo kŕčovitého držania sa na lane, dokonca som sa začala s ostatnými aj hompáľať a točiť sa. No kto by to bol povedal?

Prišiel nás pozrieť aj Jožko Zábojník, ktorý nás zvečnil na spoločnej fotke – pamiatke na jednu úžasnú akciu s množstvom skvelých ľudí.

Na záver by som sa rada poďakovala našim vynikajúcim inštruktorom, ja hlavne tomu „môjmu osobnému“ :), za trpezlivosť, ochotu a snahu naučiť nás aspoň časť z toho, čo vedia oni sami. Dúfam, že sa podobné akcie budú organizovať aj naďalej a určite sa ich viacerí veľmi radi opäť zúčastníme.

fotogaléria k článku

Katka Kollárová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *