2.ročník prechodu hrebeňom Nízkych Tatier

Po úspešnom prvom ročníku prechodu hrebeňa Nízkych Tatier sa uskutočnil v dňoch 8. a 9. mája 2004 druhý ročník. Počet prihlásených sa blížil k tridsiatke a zdalo sa, že zaplníme útulňu pod Chabencom lepšie ako minulý rok.

Žiaľ, zhoršené počasie a ešte horšia predpoveď značne zredukovali počet záujemcov o jarnú turistiku. Napriek všetkému vyrazilo v sobotu ráno okolo siedmej hodiny z Donovalov 17 odvážnych turistov (z toho dievčatá až ženy tvorili 41%).

Predpoveď počasia vyšla perfektne – pršať začalo krátko po vystúpení z autobusu a na chvíľu prestalo po zdolaní prvého vrcholu – Kozie chrbty. V Hiadeľskom sedle sa zdalo, že sa počasie umúdri, ale nádej trvala iba pol hodiny. Stúpanie na Prašivú sme museli znovu absolvovať v pršiplášťoch alebo v inom nepremokavom odeve. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa dažďové kvapky postupne menili na snehové vločky a jarná atmosféra sa postupne menila na bielu zimu. Okolo poludnia sme boli na Veľkej Chochuli – najvyšší bod dnešného dňa – 1753m. Ďalej sme pokračovali stále roztrúsení v menších skupinkách a postupne sme zdolávali vrcholy hlavného hrebeňa: Skalka, Latiborská hoľa, Zámostská hoľa, Ďurková. Spomínali sme, ako sme pred rokom vychutnávali výhľady na okolité horstvá – Veľkú a Malú Fatru, Veporské vrchy a v závere aj na Západné Tatry. Teraz sme boli radi, ak sa nám na chvíľu ukázal kus hrebeňa pred nami. Medzi 16. a 18. hodinou sme všetci dorazili na útulňu pod Chabencom (pod sedlom Ďurková ). Posledný dorazil Rado s Andreou, ktorí dnešný deň začínali už po polnoci v Bratislave. Chatár Ďuro Šikula nás privítal tradičným čajom a neskôr sa podávala výdatná večera. Zlé počasie odradilo aj iných, okrem nás prišli na útulňu večer ešte traja turisti. Dobrú náladu nám nepokazil ani prehratý hokej s Kanadou. Na útulni pribudli ďalšie matrace, takže sme sa všetci pohodlne vyspali.

Ráno nás privítalo krajším počasím, všade bolo bielo a občas sa ukázalo aj slnko. Spoločne (okrem Rada s dvomi priateľkami) sme vyrazili okolo pol ôsmej a pokračovali sme najzaujímavejšou časťou hrebeňa cez Chabenec, Košariská, Poľanu a Dereše na Kamennú chatu pod Chopkom. Okrem skupiny poľských turistov a štyroch kamzíkov sme nestretli nikoho. S nadmorskou výškou pribúdalo snehu a v okolí Chopku sme sa borili 25-centimetrovou vrstvou čerstvého snehu. Z chaty niektorí pokračovali na Čertovicu, dievčatá z Bratislavy zostali do ďalšieho dňa a väčšina volila návrat domov cez Demänovskú dolinu. Jose so mnou chcel stihnúť hokej o bronzové medaily, tak sme v pokluse prešli lyžiarsky svah, potom stopom s ruským podnikateľom do Liptovského Mikuláša, kde sme ledva stihli nastúpiť do rýchlika. V Žiline už čakala s autom Joseho dcéra, a tak z Chopka až domov to trvalo presne 2hodiny a 40 minút.

Už 6 rokov robíme na začiatku mája prechod nízkotatranského hrebeňa, ale takéto zlé počasie sme mali iba jedenkrát. Aj napriek tomu budeme všetci radi spomínať na dva dni naplno prežité v našich krásnych horách. Už sa tešíme na ďalší ročník prechodu, ktorý sa uskutoční začiatkom mája budúceho roka.

fotogaléria k článku

Jano Krchnavý