Kurz cvičiteľov a inštruktorov SVTS – zimná časť

Zamkovského chata, 24.-28.3.2004
Prvýkrát v histórii nášho spolku sa uskutočnil kurz inštruktorov VhT, ktorý po letnej časti konanej na Hoblíku pokračoval zimnou časťou na Zamkovského chate.

Zišli sa tam ľudia, ktorí absolvovali kurzy základov VhT, pokračovali vo svojom kvalifikačnom raste v kurze cvičiteľov a prepracovali sa do kurzu inštruktorov VhT. Účastníci kurzu boli akousi reprezentačnou vzorkou toho najlepšieho, čo v našom spolku za posledné roky vyrástlo. Stretli sa tam ľudia niekoľkých generácií, od dvadsiatnikov až po päťdesiatnikov. Mladosť, striedaná so skúsenosťou. Odbornými garantmi kurzu boli členovia lektorského zboru na čele s Paľom Tomom. Ich úlohou bolo dbať na kvalitu realizovaných činností, okrem toho využívali každú príležitosť na upozornenia na chyby a nedostatky.

Samotný kurz začínal vo štvrtok ráno príchodom ašpirantov na titul inštruktorov a cvičiteľov VhT. Príchod bol stanovený na 10.00 hod, no všetci nemali presnú predstavu o tom, čo je dochvíľnosť. Vyzbrojení do zimných podmienok sme otvorili kurz v jednom zo žľabov Lomnického hrebeňa. Pod Kosťovým vedením sme si preopakovali miestopis, neskôr istenie vo firnovom svahu. Popri tom sme hrali skrývačku s lavínovými prístrojmi. Pri pohľade na nás by si nezainteresovaný pozorovateľ pomyslel, že rádioamatérske krúžky prežívajú znovuzrodenie. S ušami prikovanými k mašinke sme pátrali po tej ďalšej ako prútikári po vode. Skoré večerné hodiny patrili teórii a tie neskoršie – spoločenskej zábave.

Na ďalší deň sme sa presunuli do oblasti Veľkej Studenej doliny, konkrétne na Veverkov ľadopád, kde sme precvičovali záchranu a vyťahovanie spolulezca. Ľadopád bol pomerne dobre vytečený, takže tí, čo mali “morál” a schopnosti, pustili sa do jeho zdolávania až do jeho úplného zdolania. Večer nás čakali písomné testy a v nich 76 zákerných otázok a ešte viac odpovedí.

Na tretí deň sme opäť presunuli ťažisko našich bojových operácií do oblasti Lomnického hrebeňa, kde ako budúci horskí vodcovia sme viedli družstvá klientov (kto nerozumie tomuto pojmu, môže ho nahradiť terminusom – Ceper vysokohorský tatranský). V hlavných úlohách ceprov sa predstavili členovia lektorského zboru a Boh mi je svedkom, že ich vžitie do role bolo nepredstierané, ba dokonca som zapochyboval o tom, že sú horolezci. Všetko dobre dopadlo, až na dvoch cvičiteľov-ašpirantov, ktorí dopadli na druhú stranu hrebeňa, čoho dôsledkom bolo následné vypadnutie z kurzu so záchranou neistou. Ako odmenu na záver náročného dňa nám milí lektori prichystali prekvapenie v podobe kopania záhrabov a iných krtincov. Kopanie cepínovou lopatkou nie je nič pre slabšie povahy, navyše ja so svojimi vyše dvoma metrami som mal úlohu o to náročnejšiu. Večer ako vždy v dobrej nálade, tento krát aj v prítomnosti pani chatárky, ktorá má zmysel pre dobrú zábavu. Ráno bolo v znamení ústnych pohovorov, kedy lektorský zbor nám dal poslednú šancu zložiť zbrane a odísť domov bez ujmy na zdraví. Vzápätí došlo k celkovému vyhodnoteniu kurzu cvičiteľov a inštruktorov s následným odovzdávaním insígnií a iných totemov. Ovenčení novými titulmi a dúfam, že aj schopnosťami, sme ukončili kurz v popoludňajších hodinách nedeľného dňa.

Vďaka patrí všetkým tým, čo sa pričinili o realizáciu kurzu a tiež absolventom, ktorí aj napriek istým nedostatkom úspešne zvládli teoretické a praktické požiadavky nevyhnutné k inštruktorským činnostiam.

Mišo Frank

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *