Veľká Fatra 2003
Vraj že mám napísať niečo o vyššie uvedenej akcii, ale pravdu povediac, nie je veľmi o čom. Našťastie, aj napriek tomu, že som nikdy nemal umelecké črevo a už na základnej škole som zo slohov dostával trojky, doba ma naučila ako sa aj o ničom dajú popísať siahodlhé úvahy.
Nuž teda, ak Vás to zaujíma, čujte „nejasnú správu o konci leta“!
V podstate sa dej pre mňa začal odohrávať už pár dní pred dňom „D“, kedy som mal nasadnúť do vlaku „V“ a tváriť sa ako „zodpovedný“ vedúci namiesto „MFK“ (Miša Franka – v kuloároch známeho skôr pod pseudonymom Komenský), užívajúceho si jesenné lezenie v Tatrách.
Je streda večer, pozerám, ako v telke zas niekto kohosi zabíja a okrem vždy prítomného pocitu hladu cítim ešte niečo zvláštne v miestach, kde chlapi mávajú mužnú chlpatú hruď.
Že sa so mnou skutočne niečo deje som pochopil vo štvrtok ráno s nosom plným zelenkavo-žltých hlienov, gágorom červeným ako orangutánov zadok, čudesným chrapčaním v pľúcach a teplotou dvojplatničky. Niet ale takého bacila, čo by sa mohol beztrestne zmocniť mojich útrob a okamžite som začal s totálnou genocídou (vyhladzovanou rasou boli strepto+pneumo a vôbec všetky koky, chrípka, každý vírus, bacil, baktéria či parazit, okupujúci môj organizmus). Keďže pilulky vo mne nikdy nevzbudzovali dôveru, siahol som aj tento raz po všetkých možnostiach alternatívnej medicíny. Zhlušil som toľko cibule a cesnaku, že keby som na hocikoho v tom okamihu dýchol, rozožralo by mu to vnútornosti. Slopal som podbeľový čaj, zakuklil sa do diek a celkovo obrátil celú svoju myseľ a počínanie jediným smerom – vyhladiť nepriateľa.
Píše sa piatok ráno, je mi celkom fajn, teplotu už skoro nemám! Večer som si zbalil saky-paky a zaľahol so sliepkami, aby som ráno bezpečne vstal na volanie budíka.
Sobota. Budík zvoní, vyskočím na rovné nohy, že sa ako idem šikovno obliekať. Rýchlo však prehodnocujem tieto prvotné plány a bežím rovno na wécko, s ktorým som si bleskovo pokonverzoval. Následne som si na ňom chvíľu posedel a zase sme „dali reč“. Je mi jasné, že rozhodne nie som podchladený, čo teplomer upresnil na 37,8 celziových. Keď som zvážil všetky pre a proti, ako aj skutočnosť, že MFK ma asi zabije, prosto som si ľahol spiatky do perín a začal sa modliť ku všetkým bohom ktorých som poznal. Čuduj sa svete – modlitby zabrali a asi za 1/2 hodinu sa mi spravilo o čosi lepšie. Teplotu som síce ešte mal, ale už som nepociťoval akútnu potrebu vyprázdňovať sa s frekvenciou raz za päť minút. Nuž som sa teda v návale pocitu zodpovednosti obliekol a keďže vláčik už dávno odišiel, nasadol som na prvý bus do Harmanca, odtiaľ stopom k jaskyni a na Kráľovej Studni som pelotón chcípajúc dohonil.
Pozostával z troch ľudí – všetko chlapi, dokonca dvaja z nich až z ďalekých Čiech. Spolu sme potom vykročili hrebeňom cez Krížnu, Ostredok a elegantným oblúkom cez Ploskú, až sme nakoniec zakotvili pod Borišovom. Vzhľadom k tomu, že na uvedenej trase sa neprihodilo nič, čo by mohlo stáť za klebetu a o Fatre asi nemusím nikomu z vás rozprávať, obráťme list na kapitolu „Noc na Borišove“. Bola prekrásna – zatiaľ čo ostatní odišli na jeden z tamojších salašov „počítať ovečky“, ja som sa poriadne zababušil a počítal hviezdy pod jedným zo stromov. Zima mi nebola, len som zaspával s obavou, aby ma nezašliapla žiadna z kŕdľa voľne pobehujúcich kráv.
Svitlo ráno a udrel plech. Vtáky štebocú, kravky cengajú zvoncami, obloha má farbu nezábudiek a slnko vychádzajúce ponad Ploskú pozlátilo všetko naokolo do medovo-žlta. Jedným slovom obrázok ako z gýčovej idylky, len ja znesväcujem túto scenériu v hlbokom predklone opretý o vetchý smriečok, pozerajúc sa, ako všetky chody včerajšej večere ležia na tráve. A to som nevypil ani kvapku alkoholu – prisahám. Tak som sa rozhodol, že čo je moc – to je moc a tých troch som jednoducho opustil a utiekol Belianskou dolinou do tepla domova. Bolo to síce nezodpovedné a zbabelé, ale zato pragmatické a racionálne! Koniec-koncov nešlo o žiadnych začiatočníkov, ktorým by hrozilo, že sa stratia, dokonca neboli prítomné ani žiadne zástupkyne nežného pohlavia, či iné motivačné faktory.
Čo sa dialo ďalej, viem len z rozprávania, lebo to som sa už vyvaľoval v horúcej vani a nadájal sa čajom. Vraj že počasie bolo ukážkové, čo panoráma-to hnusný gýč. Problémy žiadneho charakteru sa nevyskytli, a tak podvečer výprava zavŕšila putovanie Fatrou cez Rakytov a Smrekovicu na stanici v Ružomberku.
Podtrženo, sečteno: Mal som od Miša povolený odpad 10% účastníkov a keďže nakoniec všetci okrem mňa do cieľa dorazili (obohatení o hlboké zážitky), považujem expedíciu Veľká Fatra 2003 za viac než úspešnú.
Jano ŠIMON