Základy VhT – zimná časť, Chata pri Zelenom plese

Päťdňový pobyt v rakúskych Alpách v lete 2002 na mňa silne zapôsobil a vrátil spomienky na časy, keď som ako chlapec „behal“ s otcom po Vysokých Tatrách. A tak po niekoľkoročnej prestávke sa zo mňa opäť stáva vášnivý turista.

Moje turistické ambície trochu stúpli, a preto som hľadal skupiny ľudí s podobnými záujmami. To ma priviedlo k SVTS. Počas jesene a zimy 2002 som sa zúčastnil niekoľkých turistických akcií tohto spolku. Bolo to presne to, čo som hľadal: turistika vo vysokohorskom prostredí, náročnejšie viacdňové turistické akcie.
Keď som sa dozvedel, že SVTS organizuje aj výcvik pre bezpečný pohyb vo vysokohorskom prostredí, ako nováčik som túto ponuku s radosťou prijal. Prácu s lanom, istenie, … to boli činnosti, ktoré som neovládal. A tak som v piatok 17.01.2003 v plnej zbroji o 17:00 za nádherného západu slnka už na Brnčalovej chate, kde sa stretávam s horolezeckým inštruktorom Kučom. Do 19:00 prišli aj ostatní. Celkovo sme boli len štyria „žiaci“, inštruktor a Peter Kalenský. Počasie bolo ideálne: jasno, bezvetrie, asi -5°C. V tom čase vyšiel aj mesiac, ktorý bol práve v splne a nádherne ožiaril okolité štíty. V ten večer sme ešte absolvovali naplánovanú teoretickú prípravu s inštruktorom. Všetci sme sa už ale tešili na praktickú prípravu nasledujúceho dňa.

Na svahoch nad Zeleným plesom sme trénovali brzdenie cepínom (bez mačiek, aj s nimi), techniku naväzovania na lano postupového istenia. Preskúšali sme si aj spôsob vyťahovania „nešťastníka“ z ľadovcovej trhliny. Všetko to bolo zábavné, skutočne Komenského škola hrou. Poobede sme šli do žľabu pod Malú Zmrzlú dolinu, kde v zasneženom svahu so sklonom 30° – 35° sme trénovali postupové istenie pri výstupe. Naším cieľom bol ľadopád pod touto dolinou. To nám Kučo s Petrom ukázali, ako sa používajú „šruby“ do ľadu, ako sa vyrobí abalakovov trojuholník. Zlatým klincom sobotňajšieho dňa bolo lezenie na tomto ľade. Najprv Kučo s Petrom vyliezli tento ľadopád a potom pomocou horného istenia sme si to vyskúšali všetci. Ja som liezol ľadopád prvýkrát, a tak to bol pre mňa fascinujúci zážitok. S Petrovými zbraňami do ľadu sa liezlo dobre, zistil som však, že takéto lezenie je poriadny záber na lýtka. Dole ľadopádom sa šlo oveľa ľahšie – boli sme jednoducho spúšťaní. Dole žľabom smerom k plesu sme mali zísť brzdením cepínom. Po pár metroch sa mi to veru zapáčilo. Ten svah sa mi už nezdal tak strmý a nebezpečný. Samozrejme za aktuálnych snehových podmienok, ako nás vždy upozorňoval Kučo. Sobotňajší praktický výcvik skončil pri západe slnka, pokračovala však druhá časť teoretickej prípravy v chate.

   

V nedeľu bol deň ešte krajší ako v sobotu. Ráno bolo úplne jasno a takéto počasie vydržalo počas celého dňa. Rozhodli sme sa, že si naučené zručnosti vyskúšame výstupom na Baranie rohy (2526m n.m.). Kvalita snehovej pokrývky bola dobrá, lavíny nehrozili. Navyše cesta do Baranieho sedla (2389m n.m.) bola už vyšliapnutá. Stúpali sme Veľkou Zmrzlou dolinou. Sklon svahu sa postupne zvyšoval. V prvej časti asi 30°, postupne 35° a v poslednej časti asi až do 40°. Môj pohľad na strmosť a nebezpečnosť terénu sa už zmenil vďaka získaným skúsenostiam s brzdením na včerajších svahoch. Až do sedla nebolo nutné sa istiť. Výstup preskúšal fyzickú kondíciu nás všetkých. V sedle na nás už čakalo slniečko, pofukoval jemný vetrík. Naskytol sa nám krásny pohľad okrem iných hlavne na Kežmarské štíty, Pyšné štíty, Slavkovský štít, Ľadový štít, Gerlachovský štít. V sedle sme sa naviazali do dvoch trojčlenných družstiev. Opäť sme si precvičili zakladanie a vyberanie istiacich slučiek, prusíkov, friendov a iných istiacich pomôcok. Výstup na Baranie rohy nebol veľmi náročný. Vyšli sme zopár žľabov, zopár skál sme traverzovali. Na vrchole sme sa kochali pohľadom na celú tatranskú panorámu. Krásny pohľad bol aj na Belianske Tatry, ako aj Západné Tatry. Brnča bola viditeľná ako maličká bodka v hĺbke pod nami. Zostup do sedla bol v opačnom garde, teda, keď smerom na vrchol som šiel na lane ako posledný a inštruktor prvý, teraz som bol prvý ja. Zakladal som istiace pomôcky tak, ako som to videl smerom hore. Za chvíľočku sme zišli späť do sedla, kde sme sa odviazali od lana a samostatne zostupovali Veľkou Zmrzlou dolinou. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol zostupovať po svahu s asi 40°-vým sklonom tvárou vpred.

Na záver sa chcem poďakovať Kučovi a Peťovi za cenné rady, ktoré posunuli fyzické aj psychické možnosti všetkých účastníkov výrazne dopredu. Tiež sa chcem poďakovať všetkým zúčastneným za priateľskú atmosféru, ktorá spríjemnila krásne chvíle strávené v ešte krajšom prostredí. Mne osobne pomohol tento kurz zvýšiť istotu pri pohybe vo vysokohorskom prostredí. Ukázal mi, čo môžem očakávať pri turistike a ako mám tieto prekážky zdolávať. Už teraz sa teším na najbližšie turistické stretnutie.

Jaroslav Homišin

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *