Kurz cvičiteľov SVTS Vysoké Tatry 2002

Vážený čitateľ, opäť (a myslím si , že nie naposledy) sa Ti prihováram a pripomínam na stránke nášho štvrťročníka a webu. Vždy, keď sa zúčastním akéhokoľvek kurzu s SVTS som konfrontovaný s pohľadom mojich školiteľov, ktorý jednoznačne hovorí: „Mišo tak tam niečo napíš“.

A ja, dobrák od špiku kosti sa dám na také čosi nahovoriť. Pravdu povediac inú možnosť ani nemám, ak nechcem riskovať voľný pád po „nezavinenom“ sotení do hĺbky 40 metrov. Ale dosť už bedákania, čo som si navaril, to nech si aj vyžerem.

Deň prvý – „Zvítanie sa“ – schádzame sa na Zámkovského chate, niekto skôr, niekto neskôr a niekto úplne neskoro. Osadenstvo pripomína amnestovaných z roku 1990, ale len svojim výzorom. Na chate sme túžobne očakávaní najvyššími celebritami z nášho spolku menovite : J.Z., P.T., P.K., M.B., M.P., Prof., Michal.
Ctený čitateľ sa na základe týchto mien iste dovtípi, že ide o vážnu udalosť. Naše predsedníctvo sa ešte predtým bolo zahriať a rozcvičiť na Chmúrnej veži. Počasie nič moc, vietor asi 100 km/hod. v nárazoch i viac. V tom momente mi napadlo využiť príležitosť a vytvoriť tieňový kabinet. Moje predsedníctvo trvalo asi 2 hodiny, do návratu toho ozajstného. Potrasenie rúk a poďho vzdelávať sa. Najprv si nás zobral do parády P.T. alias náčelník Zlomené rebro, ktorý nám poukazoval svoj kumšt pri ošetrovaní poranení, zastavení krvácania, podchladení a ostatných nešvároch, ktoré vás môžu postretnúť na kopcoch. Najvyšší náčelník nás oboznámil so zásadami vedenia túry a po toľkej teórii sme zatúžili praxovať. Čas večere, nejaká horcovka, sem – tam domovina a ideme spať.

Deň druhý – „Zasnežené Tatry“ – na ráno bol odchod stanovený o 8.00 hod. Aj minútové meškanie vyvolávalo v Zlomenom rebre návaly hnevu. Nezaprel v sebe bojovníka, veď dáky ten piatok slúžil v armáde. Hold, disciplína musí byť. V okolí chaty sa nachádzajú ľady, takže prvé kroky vedú k nim. Pohyb v strmom teréne, vŕtanie ľadovcových skrutiek a potom Maťko vyťahuje 20 metrov lana do úseku, kde i kamzík by sa bál. Ten mix stál za to. Bez nároku na oddych a kus teplého dlabanca sa štveráme Malou Studenou pod hang, kde absolvujeme budovanie štandu, vyťahovanie pohodeného v stene, zachytávanie pádov na strmom svahu, šmýkanie sa na lopároch a hádzanie snehových blokov do tváre nič netušiacich kamarátov. Vraj príprava na nečakané lavíny. Sneh som cítil až kdesi v r….

Zmordovaní sa vraciame na chatu a po naplnení obsahu našich žalúdkov opäť si sadáme, tentoraz pri šnurovaní, uzlení, zamotávaní a iných úkonoch súvisiacich s technikou viazania uzlov. Vítame medzi sebou J.D., ďalšiu to celebritu. Večerná seansa ma opäť utvrdzuje v tom, že sa tu stretli fajn ľudia, ktorí o horách a nielen o nich čosi vedia.

Deň tretí – „Vysokohorská turistika“ – tlupa budúcich cvičiteľov na čele s našimi inštruktormi sa vybrala na Oštepy. Nie na té bojové, lež skalné nachádzajúce sa na Prostrednom hrebeni. O ôsmej vyrážame zo Zámky Malou Studenou a potom ostro doľava žľabom do sedla. Prešlapávanie stopy je horšie ako Košický maratón mieru, ale dobrá kondícia je nevyhnutnou súčasťou každého horala. V sedle sa rozhliadame kade – kam, ale pán Kroutil nás zakroutil tak, že sa nám z toho hlava točila. Jeho premenovanie na Bloudila bolo len otázkou času a tie ďalšie pseudonymá nebudem ani zverejňovať. Asi tam bol inokedy a možno sa k tomu pridala aj očná vada. Keď nie oštepy tak Malý Kostol – znel verdikt kompetentných. Matka príroda však dala našim úmyslom zbohom. Vietor bol silný a viac sme sa krčili než liezli. Otočka a cesta späť na chatu, bo večer sa chystá veľké finále – záverečné skúšky. Rozdelení do skupín pod dohľadom lektorov sa snažíme čosi vypotiť. Najprv sú to testy, za nimi praktické cvičenia. Až teraz sa ukazuje, kto sa ako pripravoval. A keďže pripravení sme boli všetci, tak preukazy o chvíľu zmenili majiteľov. Nasledujú blahoželania, stisky rúk a plány čo s načatým večerom. Uvoľnení a v dobrej pohode dokazujeme, že nielen kopce, ale i zábava patrí do nášho repertoáru. Toľko dobrých vtipov som nepočul od vtedy, čo skončila Manuela v TV.