ZVhT – zimná časť
Pôvodne sa PREVYK chystal zorganizovať kurz v blízkom okolí Prešova, ale vzhľadom k hrozným snehovým podmienkam sme sa v sobotu presunuli do doliny Zeleného plesa.
Z pôvodného počtu záujemcov o kurz sme ostali štyria, pražák Pepa, čím kurz dostal prívlastok medzinárodný, Jozef, Peter a ja. Inštruktorom je Ľubo Kuderjavý a úspešne mu do toho kibicuje Peťo Kalenský. Počasie je aprílové. Ešte na Branisku sa na nás usmievali slnkom zaliate TA3, ale po príchode na Brnču sú zahalené do oblačnosti z ktorej raz sneží, vzápätí prší, potom chvíľu nič a tak dookola. To nás ale neodrádza, snehu je našťastie dosť, nie ako pred rokom na zimnom sústredení pod Sivým vrchom, kde žiadny sneh nebol.
|
Už sme na svahu pod Čiernym štítom, kde prebieha praktický výcvik zameraný na techniku pohybu v horskom teréne, zaisťovanie, istenie a improvizovanú záchranu. Naviazaní na laná postupujeme príkrym svahom cvičiac vystupovanie, zostup a traverz, preskakujeme myslené trhliny, kontrolujeme rozostupy a cvičíme činnosť po zachytení pádu a oznámenie nehody. Najväčší úspech má nácvik zastavenia pádu na strmom firnovom svahu, naše deti by nám určite závideli. Ani sme si neuvedomili, že sa zvečerieva a naše prázdne žalúdky sa tiež ozývajú. Tešiac sa na blížiacu večeru zostupujeme k chate, keď tu z ničoho nič padá Ľubo. Zranená noha mu znemožňuje chôdzu, nasleduje nevyhnutné ošetrenie, stavba nosidiel a transport raneného…. našťastie išlo len o nácvik, ale keby raz …. tak vieme ako pomôcť, a aj to bol jeden z cieľov kurzu.
Po večeri, ktorú sme si museli ukuchtiť pred chatou, Peťo je pes keď sa jedná o výcvik, sme pokračovali v chate teoretickou časťou. Informácie o výzbroji a zo zdravotnej prípravy zalievame zlatým mokom, to aby sa nám lepšie vryli do šedej kôry. Hlavy nám oťažievajú, teoria je zaujímavá ale aj dobrého veľa škodí. Noc. |
Ráno vyrážame na blízky ľadopád, kde cvičíme budovanie štandu, istenie, lezenie aj zlaňovanie. Je to najzaujímavejšia časť kurzu a všetci sme si užili adrenalínu až, až. Nachádzame snehový prevej podobný alpskému hrebeňu, aspoň Peťo nás o tom presvedčil, a tak naviazaní sa po ňom prechádzame sem a tam a občas sa niekto bachne raz doprava raz doľava a ostatní vzápätí ležíme porozhadzovaní okolo hrebeňa. Pohľad na nás by bol určite humorný, ale „našťastie“ počasie sa tak zhoršilo, viditeľnosť je žiadna a tak sme neviditeľní. Okolo obeda balíme a navraciame sa. Na záver ešte poďakujem Ľubovi a Peťovi za ich trpezlivosť a ochotu pri výcviku. Ďakujem.
P.S.: Eskimácka skúsenosť osvedčená v praxi – nikdy nejedz žltý sneh !
Richard Bodnár