Výlet svišťov!

Takto sme nazvali táborový pobyt 13-tich deti v obci Súľov. Nápad uskutočniť takúto akciu nadväzoval na tridsaťročnú tradíciu letných putovných táborov, ktoré pre deti organizovala bývala Tesla Orava (neskôr OTF a.s. Nižná).

Tento rok sme zobrali na 6-dňový výlet 13 detí vo veku od 5 do 13 rokov. Dievčatá i chlapcov. Z Oravy i Považia. V termíne od 10. do 15.jula 2001.
Na výlet sme cestovali vlakmi a autobusom. Trikrát sme prestupovali, a poviem vám nie je to vždy sranda, keď musíte ustriehnuť, či vám z vlaku vystúpi správny počet detí a batohov. Miestom táboriska sa stala evanjelická fara, za čo vďačíme veľmi sympatickej miestnej pani farárke. Mali sme tu k dispozícii vodu, záchody a malú kuchynku. Bývanie bolo ako tradične v 4-6 miestnych stanoch, ktoré nám tu dopravili (spolu s ďalším, hlavne kuchynským inventárom) naši priatelia na dvoch osobných autách. Stany sme postavili
spoločne.
Na každý deň bol pripravený konkrétny program. Osobitne pre zlé aj dobré počasie. Pravdu povediac s tým zlým sme ale veľmi nepočítali. Po viacročných skúsenostiach viem, čo to znamená, keď niekoľko dní prší a nedá sa vyliezť zo stanov.

Prvý deň sme si spoločne prezreli dedinu, zoznámili sa s miestnymi psami a zahrali na ihrisku. Pôvodne tu mal už v tomto čase stáť tábor pre malých horolezcov. Ale nestál a ani horolezčatá sme nestretli.
Keďže môžem cely výlet označiť za turisticko-horolezecko-spevácko-umelecko-poznávací, už v stredu sme si vyšli na prvú túru. Od rana nám krásne hrialo slniečko, takže vybavení šiltovkami, čajom a stravou sme si to zamierili po turistickom chodníku na Roháč. Vzhľadom na krátke nohy niektorých "svišťov" sme sa rozdelili. Vedúci Mirko zobral zdatnejších na túru cez Roháč, Súľovský hrad a Gotickú bránu naspäť do Súľova. Ja som s menšou skupinkou kráčala priamo na Súľovský hrad. Počas cesty sme spoznávali rastlinky a na hrade sa učili viazať uzly. Tu sa obidve naše skupiny spojili. Počas schádzania z hradu bolo pre nás veľmi nepríjemné stretnutie s cca 200 deťmi z prímestského tábora v Novej Dubnici tesne pod hradom. Ak ste niekedy boli na tomto hrade určite si viete predstaviť aký tam musel byť stisk. Pokrikujúca hromada detí spôsobila, že sme takmer stratili tie naše. Len s dvoma krvavými kolienkami sa nám podarilo ujsť.
Poobede deti vyrábali pohľadnice, ktoré sme vzápätí poposielali rodičom, babkám, starým mamám. Zožali u nich úspech lebo to boli vlastne kresbičky z tábora.

Aj ďalšie dni nám počasie prialo, takže sme absolvovali dva dni lezenia (ak to budete niekedy robiť uvidíte, že deti vám nebudú chcieť odísť zo skál, takže ideálne je brat suchú stravu na celý deň), poznávanie rastlín, drevín, chrobáčikov a kopcov, krásnu túru na Zibrid a ku Kamennému hríbu, vedomostnú súťaž, nočnú hru (aj so strašidlom), posedenia pri táboráku s gitarou a pesničkami, výzdobu tričiek fixkami a slávnostný táborový krst. Práve táborový krst je najslávnostnejšia akcia tábora. Počas tohto slávnostného večera pri táboráku dostane každý novy účastník tábora svoje táborové meno, ktoré vyjadruje vlastnosti a charakter táborníka. Nočná hra je tiež tradíciou každého tábora. Len ťažko by sme ju mohli vynechať. Veľké sklamanie sa zračilo v očiach druháčky Zuzky, ktorá po nenápadnom prieskume medzi dospelými zistila, že hra bude bez strašidla. Osobne mi prišla vysvetliť, že to jednoducho nie je možné, aby nočná hra nemala strašidlo. Takže, či sme chceli alebo nie Miro musel strašiť. A zožal úspech.

Ako sa deťom na výlete páčilo? To by ste sa ich museli opýtať vy sami. Ale zrejme ohromne, lebo už pár dní po návrate domov sa pýtali kam pôjdeme o rok a či môžu zobrať aj svojich kamarátov. Pre nás dospelých to bola dosť náročná práca. Práca na 24 hodín denne. Bez precíznej prípravy vopred by sme nemali šancu zabezpečiť plynulý chod celej akcie. Dvaja dospeli sme robili všetko, čo bolo treba. Nakupovanie potravín a ich objednávanie, príprava jedálneho lístka, varenie, príprava a realizácia programu, stráženie, pílenie dreva a príprava hier. Popri tom sme museli odpovedať na nekonečné otázky deti. A tie boli veru všelijaké. Ako sa volá tento chrobáčik? Ma medveď chvost? Čo je to homeopatia? Čo je to jadrová reakcia? Ako sa hrá na gitare? Aké ma smerovacie číslo Horná Maríková? Ako je to ešte ďaleko? Aké lano je najlepšie? Čo je to "madzo"? Otázky a odpovede nemali konca. Ale malo to svoj význam, pretože deti už dnes vedia, že chrobáčik sa vola Bystruška, medveď má chvost a "madzo" je to biele, čím prášia horolezci. Prišli sme na to, že na takúto akciu sú potrební aspoň traja dobre zohratí dospelí. Nie je totiž možné, aby som varila v tábore a súčasne istila deti niekde na skale alebo bola s nimi na túre. A z bezpečnostných dôvodov nie je vhodné, aby bol s deťmi len 1 dospelý. Ešteže boli ľudia, ktorí nám pomohli. Chcela by som tu poďakovať tete Eva Tóthovej a kamarátovi Mirovi Knapovi, za ich nezištnú pomoc. Vďaka patrí i bratom Kostelanským, lebo bez ich dopravnej pomoci by sme nemali ani kde spať, ani v čom variť.

Ak by ste chceli vedieť viac o tridsaťročnej histórii táborov skúste sa pozrieť na http://www.putovny.host.sk

fotogaléria k článku

Eva Tóthova ()

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *