Grécko – Olymp

Po ročnej literárnej odmlke som sa rozhodol napísať niekoľko postrehov z mojej prvej cesty po európskych kopcoch. Nebolo to nič mimoriadne, žiadny Mont Blanc alebo Kaukaz, neboli to ani Alpy, či Dolomity, alebo iné, v posledných rokoch tak veľmi „sprofanované“ pohoria. Predsa len to bola pre mňa cesta podstatne iná, aké som poznal doteraz.

Horko-ťažko som sa vzdal neskorých jarných prechádzok po trávnatých holiach Malej či Veľkej Fatry, tiež som sa dobrovoľne rozlúčil s tak obľúbeným šmýkaním sa na posledných snehových poliach v okolí Ďurkovej či Chabenca, a v neposlednom rade som vďaka tejto ceste „zmeškal“ tradičnú koncomájovú inventúru pozostatkov zimy u Viktora na Chate pod Rysmi.

Na mojom rozhodnutí, stráviť niekoľko jarných dní v úplne inom prostredí, sa podieľala neúnavná organizátorka a účastníčka turistických akcií Hanka Grigová z kysuckého regiónu. Destináciou, ktorej som podľahol, bolo Grécko. Helénska republika, ako sa oficiálne hovorí tejto krajine na juhu Európy, sa stala na rozhraní mesiacov máj a jún v roku 2005 cieľom zájazdu pre niekoľko desiatok turistov prevažne zo severného Slovenska. Desaťdňový, ekonomicky veľmi výhodný pobyt v stredisku Parália v oblasti Pieria na Olympskej riviére pri vodách Egejského mora v Solúnskom zálive, bol pre väčšinu z viac ako štyridsiatich Slovákov príjemným spestrením príprav na splnenie hlavného cieľa zájazdu – výstupu na bájnymi povesťami opradený Olymp.

Priznám sa, že keď ma Hanka v marci na žilinskom festivale Vysoké hory „lámala“, teda skôr presviedčala, aby som sa konečne išiel pozrieť aj na iné zahraničné hory než sú Himaláje, tak som dlho odolával. Moje tvrdenie, že mám v lete pred sebou turistickú lahôdku v podobe hôr Korziky, nebolo pre ňu dosť presvedčivé. No moje výhovorky, že nie som typom človeka, ktorý strávi dovolenku opaľovaním sa niekde pri mori v Grécku, sa jej podarilo po niekoľkých týždňoch usmerniť konštatovaním, že Zeus bol len jeden a na Olymp sa tak ľahko nedostanem. Takže ma nakoniec „zlomila“ a na zájazd som sa prihlásil. Možno to bolo aj tým, že medzi účastníkmi zájazdu boli kamaráti z kopcov, ako napríklad „dolomitský vlk“ Fero Lonc, neúnavný „rýchlochodec“ Jano Krchnavý alebo dlhoročný amatérsky turista Jano, medzi známymi prezývaný „Medveď“, ktorý veľakrát prešliapal kopce v okolí Žiliny či v Tatrách, ale ani sa mu nesnívalo, že niekedy bude stáť na vrcholoch takých „maličkostí“, ako sú Mont Blanc či Ararat. Hankinmu presviedčaniu zrejme pomohla aj ďalšia skutočnosť, že sa na zájazd prihlásil aj môj brat Braňo, dlhoročný tatranský horolezecký nadšenec, ktorý pred viac ako dvadsiatimi piatimi rokmi vymenil horské steny a chodníky za cestný bicykel a navštívil na ňom takmer tri desiatky krajín Európy od fínskeho severného polárneho kruhu až po taliansku Sicíliu.

Ako pred každou väčšou cestou, aj teraz som si naštudoval potrebnú literatúru, aby som získal aký-taký prehľad o miestach, ktoré som mal navštíviť. Myslím, že je tu zbytočné písať o Grécku ako celku. A informovať niekoho o tom, ako sa leží na piesočnatej pláži bez ľudí, pretože bol koniec mája a plážová sezóna sa ešte nezačala, by bolo zrejme pre čitateľa únavné, ale predovšetkým zbytočné. Preto som sa zameral predovšetkým na opis samotného výstupu na Olymp. Je mi jasné, že bolo o ňom už popísaných veľa riadkov, no že je každý vždy iný, to môže potvrdiť ktorýkoľvek návštevník hôr.

Cesta k Egejskému moru začala vo štvrtok 25. mája 2005 ráno v Žiline, kde sme naložili objemné batohy a im podobnú batožinu, a dokonca jedna partnerská dvojica spestrila nakladanie aj bicyklami poskladanými vo veľkých kartónových obaloch. Klimatizovaný autobus SETRA nás „pohltil“ vo svojich útrobách, vodiči dostali od Hanky priebežné pokyny na cestu a naše prvé kilometre viedli na juh do starobylej Kremnice, kde nastúpila delegátka zájazdu Marika. Pokračovali sme v jazde po stredouerópskych cestách smerom na Budapešť, Nový Sad, Belehrad, Solún. Vďaka mojej predzájazdovej aktivite som sa pasoval na kultúrneho „atašé“ cesty, nakoľko som preventívne zobral so sebou niekoľko videokaziet, takže sme si dlhú cestu spríjemňovali sledovaním filmov s horskou, no najmä himalájskou tematikou.

Na hraničných prechodoch nás colníci zbytočne nezdržiavali, a tak sme po niekoľkých bezpečnostných prestávkach a dvadsiatich siedmich hodinách prišli do druhého najväčšieho gréckeho mesta Solún. V diaľke na západe sme videli hrebeň vysokých kopcov. Marika nás upozornila, že je to pohorie Olympu. Bolo to zaujímavé zistenie, pretože zrejme väčšina z nás si predstavovala tento kopec ako vysokú horu, ktorá vystupuje priamo z mora, ale ako sme na vlastné oči videli, skutočnosť bola úplne iná. Niekoľko kilometrov od Solúna sme po ľavej strane zahliadli morskú hladinu Egejského mora.

Po necelých dvoch hodinách jazdy po diaľnici vedúcej okolo morského pobrežia, sme prišli do malého prímorského mestečka Parália. Pôvodne to bola malá rybárska osada, ktorá v priebehu posledných asi pätnástich rokov vyrástla do svojich dnešných rozmerov aj vďaka obľúbenosti turistov. Čulý rekreačný ruch tu pulzuje od mája do októbra. Ostatné mesiace roka je takmer opusteným miestom. Hotely a taverny, ktoré prevádzkujú väčšinou majitelia pochádzajúci zo Solúna alebo blízkych väčších miest, ako je napríklad Katerini, sú zatvorené.

Konečne sme po únavnej ceste vystúpili z autobusu. Bolo úmorné teplo a „Medveď“ ako turista správne zareagoval, keď nám odporučil pitný režim so zameraním na hygienickú očistu od miestnych bacilov. Asi dvojhodinové čakanie na ubytovanie sme venovali blízkej pláži a nášmu prvému kontaktu s morskou vodou. Okolo štrnástej sme sa ubytovali v hoteli Jason, stojacom v severnej okrajovej časti tohto sympatického prímorského letoviska. Pre ubytovanie sme vytvorili päťčlennú skupinu (úderku), v ktorej boli spomínaný Jano „Medveď“ s manželkou Zlatou, môj brat Braňo a kamarát Jožo, známejší pod prezývkou „Motýľ“ (zrejme v mladosti rád čítal dobrodružné knihy – škoda, že v tom čase sme ešte nechyrovali o ďalších „hrdinoch“ typu Rambo, a pod.). Možno niekomu napadne myšlienka, či sme v izbe nemali celú zoologickú záhradu. Ale nie, stačili dvaja zástupcovia živočíšnej ríše.

Okná našej dvojizbovej hotelovej štúdie boli situované na severozápad, a tak sme mali pekný výhľad na pohorie Olympu. Pravdou je, že v deň príchodu sme videli len veľmi vzdialenú siluetu hôr. Naša podvečerná cesta viedla opäť k moru, tentoraz s cieľom spáchať barbarský čin namočenia sa do vody. Asi dvestometrová prechádzka po asfaltovej ceste nás doviedla na ľudoprázdnu piesočnatú pláž. Prvá prieskumná skupinka, „Motýľ“ a Braňo, veľmi rýchlo potvrdila slanosť morskej vody. Potom ich nasledovali aj ostatní. Naše časté pohľady k olympskému masívu márne prosili, aby sa aspoň trochu zdvihli mraky a my sme uvideli božský vrchol. Bohužiaľ, toho dňa sme sa ničoho podobného nedočkali. Podvečer, pri zoznamovacej besede s Marikou, sme sa všetci účastníci navzájom predstavili. Zo vzájomnej diskusie sme zistili, že o výstup na Olymp majú záujem asi dve tretiny účastníkov zájazdu. Z našej skupinky sa tohto cieľa vzdali Zlata a „Motýľ“. Bol piatok a prvý grécky večer sme ukončili posedením na balkóne ochutnávkou gréckeho vína Recina.

Samotný výstup do hôr sme si naplánovali na dva dni, nedeľu a pondelok. Vychádzali sme zo skutočnosti, že miestni turisti už v nedeľu nebudú na horských chatách, a tak budeme mať väčšiu šancu na prespanie. Nakoľko ďalším dňom bola sobota, mali sme dostatok času na prípravu. V rámci prímorskej aklimatizácie sme sa rozhodli spoznať okolie Parálie. Po raňajkách sme odišli autobusom miestnej dopravy do najbližšieho väčšieho mesta Katerini. Veľkosťou je na úrovni nášho krajského mesta a je aj sídlom miestnej oblasti Pieria. Práve v sobotu sa tam konal veľký trh. So záujmom sme pozerali na predávajúcich, ktorí nahlas ponúkali svoj tovar, ale aj na kupujúcich. Doslova sme sa cez nich predierali a prezerali si pulty stánkov plných rôzneho ovocia, zeleniny, ale aj plodov mora, či rôzny brakový tovar, aký u nás ponúkajú na trhoviskách dočasne bývajúci obyvatelia žltej pleti z juhovýchodnej Ázie. Boli sme nadšení ponukou ovocia, ktoré v našich zemepisných šírkach v tomto čase ešte nevidno, snáď len v rôznych marketoch za cenu podobajúcu sa výške tatranských končiarov. Vzhľadom na to, že potreba konzumácie vitamínov bola pre nás nevyhnutná, nakúpili sme väčšinou paradajky, papriku a jahody. Ale ceny v porovnaní s kurzom našej koruny boli dosť vysoké, a tak naučený z ciest do Nepálu som sa pokúsil zjednávať. Ale nepochodil som, Grécko nie je arabský svet alebo Ázia. Ak nekúpiš, choď preč. Veď príde iný, kto kúpi.

Blížilo sa poludnie a páliace slnko nás veľmi skoro prinútilo na ústup z obchodníckych pozícií. Hľadali sme vhodný objekt, v ktorom by sme sa osviežili. Mali sme smolu, nič sme nenašli. Uľavilo sa nám, keď sme v jednom markete objavili chladiaci box, v ktorom sa na nás usmievali plechovice plné chmelového elixíru. Krátka zastávka strávená pred obchodom s pivom v ruke nás dokonale osviežila. Autobusom sme sa vrátili späť do Parálie. V mestečku sme sa zastavili v jednej z mnohých malých taverien, kde sme ochutnali gyros. Priznám sa, že mňa veľmi neoslovil. Uličky boli ľudoprázdne, ale našli sme niekoľko otvorených malých obchodov. Až vtedy nás napadlo, že asi takto vyzerá južanská siesta. Museli sme si zvykať. V jednom z obchodov som kúpil turistickú mapu centrálneho Olympu v mierke 1:25 000, má aj WGS84. Stála 6 EUR, je písaná v helenike, ale aj angličtine a vydalo ju nakladateľstvo Anavasi.

Návrat do hotela bol len otázkou niekoľkých desiatok metrov. Odpoludnie sme strávili balením vecí potrebných na dvojdňovú túru. Nakoľko sa „Motýľ“ na tejto akcii priamo nepodieľal, vo vodorovnej pozícii na posteli nás sledoval a dovolil si utrúsiť na našu adresu niekoľko „vtipných“ pripomienok na tému záchranných akcií horskej služby, na ktoré som mu odpovedal, nech si dáva na pláži pozor a nechodí do vody, aby ho nemuseli zachraňovať „bejvočáci“ Hasselhoff s Anderssonovou. V rámci balenia som si podrobnejšie pozrel mapu. Samozrejme sa nevyrovná našim typickým mapám vydávaným VHÚ Harmanec, ale pre orientáciu v neznámom teréne celkom postačovala.

Výstup na najvyšší vrch tejto krajiny je možné absolvovať za priaznivých okolností aj za jeden deň. Síce je potrebné ísť vo veľmi skorých ranných hodinách a vrátiť sa za tmavej noci, ale my sme si takéto „rekordy“ nechceli dokazovať. Mali sme dostatok času, a tak dva dni boli najlepším riešením. V nedeľu ráno sme vstávali o piatej. Vonku svitalo, ale cieľ našej cesty nebolo pre mraky vôbec vidieť. V priebehu polhodiny sme zbalení stáli pred hotelom a čakali na autobus. Krátko po pol šiestej sme odišli po miestnej diaľnici na juh a po niekoľkých kilometroch sme odbočili na západ. More sme nechali za sebou.

Úzkou asfaltovou cestou sa náš autobus šplhal po serpentínach k novému kláštoru Aghio Dhionisos. Niekoľko sto metrov za ním stojí turistická chata Refuge „D“ (911 m), no stretnete sa aj s názvom Stavros. Za nami ďaleko v hĺbke, veď sme boli už vo výške takmer deväťsto metrov, sa v slnečných lúčoch lesklo more. Asi kilometer za chatou sa asfaltová cesta končila a my sme pokračovali ešte asi šesť kilometrov po kamenistej ceste ďalej hore. Vľavo od nás boli niekoľko desiatok, no možno aj sto metrov hlboké zrázy. Posledný asi tristometrový úsek bol naozaj ako zo sci-fi filmu. Autobus veľmi pomaly prešiel úzkou cestou a tí, čo hltavo sledujú rôzne katastrofické filmy, si tu určite prišli na svoje. Tentoraz však boli aj oni účastníkmi deja. Náhle nám dal grécky vodič autobusu pokyn na výstup. Stáli sme niekoľko desiatok metrov od parkoviska, ale až tam si zrejme netrúfal. Vystúpili sme, vodič sa s prázdnym autobusom na malom parkovisku otočil a odišiel späť. Stáli sme na parkovisku Prionia vo výške tisíc metrov nad morom. Naozaj sme mohli povedať nad morom, pretože sme prišli od skutočného mora.

Cesta z Parálie do Prionie trvala asi hodinu. Prionia je miestom, odkiaľ sa začínajú výstupy na Olymp. Leží vo výške tisíc metrov, je tam neveľké parkovisko, ešte menší bufet a malý stánok správy národného parku. Olympský národný park má rozlohu štyritisíc hektárov a bol založený v roku 1938. Olymp je domovom nesmrteľných bohov a je najvyšším pohorím Grécka. Má sedem vrcholov, z ktorých najvyšší je Mytikas (2917 m). Okolo neho sú jeho ďalší „kolegovia“, napríklad Skala (2865 m), Skolio (2911 m), Stefani (2907 m) alebo Antonios (2815 m). Pri jedinom miestnom prameni sme si na cestu doplnili zásoby vody, pretože cestou hore sa údajne s vodou nestretnete. V duchu som sa začudoval váhe môjho batoha. Opäť typická, snáď osemnásť až dvadsaťkilogramová záťaž.

Bolo niekoľko minút pred siedmou, keď sme v malých skupinkách vyrazili kamenistým chodníkom za naším cieľom, trónom gréckych bohov. No prvým cieľom dnešného dňa mala byť chata Refuge „A“, ležiaca vo výške 2100 metrov. Čakalo nás teda 1100 metrov prevýšenia. Hneď od začiatku sa vytvorila skupinka „bežcov“, ktorí diktovali tempo, no už po niekoľkých minútach sa stratili v lese. Vzdialenosti medzi jednotlivcami sa zväčšovali. Chodník zo začiatku viedol listnatým lesom, ktorý postupne prechádzal do ihličnatého, kde prevládala najmä borovica čierna.. Počasie nebolo „azzuro“, ale mraky nad nami aspoň tienili slnko, ktoré by nám mohlo robiť problémy v pitnom režime. Niekoľkokrát som sa snažil urobiť kamerou, ale aj fotoaparátmi nejaké zábery, no pre nízku oblačnosť nebolo poriadne nič vidieť. Asi po dvoch hodinách sme sa dostali do pásma nižších ihličnanov a kosodreviny. Vysoko nad nami som zahliadol chatu Refuge „A“. Zdalo sa, že je na dosah. Chodník k nej viedol krátkymi, ale strmými serpentínami. Ešte niekoľko stoviek metrov a po dve a pol hodinovej chôdzi o štvrť na desať som dorazil k chate. Tam už postávali „bežci“, ktorí mapovali možnosti ďalšieho postupu hore. Pre hustnúcu hmlu však nebolo nič vidieť. Asi o desať minút za mnou prišiel „Medveď“ a za ním asi o polhodinu Braňo. Na tabuli pred chatou nás vítali upozornenia v šiestich jazykoch: „Za poplatok 1,6 EUR môžete navštíviť chatu, konzumovať vlastné potraviny alebo sa schovať pred dažďom.“ Zaujímavosťou bolo, že jedným z jazykov bola aj čeština. Takže predsa sme v únii. Celý areál je súkromným pozemkom, a tak nie každý turista je ochotný zaplatiť za vstup do chaty požadovaný poplatok. Možno by to bola dobrá myšlienka aj pre našich vysokotatranských chatárov. Samozrejme to platí len pre turistov, ktorí tam neprespia. Nakoľko sme boli ale vopred ohlásenou skupinou požadujúcou nocľah, tak od nás peniaze nechceli. Celý ubytovací komplex tvoria tri kamenné budovy s kapacitou 110 lôžok. Hlavná chata má dve jedálne. Vošli sme do vstupnej miestnosti chaty, kde nás privítal chatár Kostas Zolotas s ráznym upozornením, aby sme sa prezuli v chodbe. Vyzuli sme si vibramy a odložili ich do skriniek na to určených. Už v „domácej“ obuvi sme si odložili batožinu v malej miestnosti, zasadli sme k stolom a nesmelo vyťahovali zásoby pitného, ale aj stravovacieho režimu. Postupne prichádzali ďalší jednotlivci, ktorí zvolili voľnejšie tempo. Po dlhšom čase, počas ktorého personál upratoval izby, sme dostali od chatára pokyn, že sa môžeme ubytovať. Na poschodí sme obsadili dve priestranné izby. V tej našej nás bolo asi dvadsať. Z batohov sme vybalili pre výstup nepotrebné veci a v jedálni pri čaji, ale aj pohárikoch rôznych životabudičov sme čakali na zlepšenie počasia. To sa veľmi nemenilo, a tak prvá skupinka zdatnejších neodolala a vyšla z chaty o pol dvanástej. Naša trojčlenná skupinka, Braňo, „Medveď“ a ja, sme vyštartovali presne na pravé poludnie. Po úzkom chodníku vedúcom najprv na západ sme stúpali v hustnúcej hmle nevedno kam. Prešli sme okolo niekoľkých mohutných borovíc. Pred nami sa v žľabe objavilo malé snehové pole. Žeby trochu adrenalínu? Ale ten sa nekonal, bol to veľmi krátky úsek. Stretli sme aj niekoľkých turistov, premrznutých, a možno aj sklamaných z počasia či z celého výstupu. Asi po štvrťhodine z nášho chodníka odbočoval doprava iný, ktorý vedie k chate SEO (majiteľom je grécky alpský klub). My sme však pokračovali ďalej cez miesto, ktoré volajú Chondromesorachi. Tajomný názov. Chodník bol čím ďalej strmší, les bol už hlboko pod nami a kroviny kosodreviny sa pomaly strácali. Z flóry okolo nás boli už len rôzne trávy a machy. Určitou zaujímavosťou je skutočnosť, že v pohorí Olympu rastie 23 druhov endemitov. Ale v teréne, ktorý tvorili len a len skaly, žiadne endemity neboli. Stúpali sme stále hore. Naozaj to nie je dobrý pocit, keď neviete, kam idete. Sem-tam sa objavila na kameni červená bodka. Išli sme dobre. Asi po hodine chôdze sme našli na zemi šípku, ktorá smerovala doprava. Bol to juhovýchodný traverz Mytikasu s nadmorskou výškou asi 2500 metrov. Ale vtedy sme nevedeli, že ide o tento chodník. Jednoducho nebolo nič vidno, pred nami, za nami ani nad nami. Podľa mapy sme neskôr zistili, že ho volajú Zonaria. Šliapali sme ďalej asi polhodinu a podľa údaja na výškomere sme boli vo výške asi 2700 metrov, vyššie ako Gerlachovský štít. Takže ten deň sme mali za sebou dobrých 1700 metrov prevýšenia, a to nás čakalo ešte asi dvesto metrov. Bolo stále chladnejšie, fúkal vietor, dokonca začali poletovať vločky snehu, a tak hanba-nehanba, povyberali sme z batohov všetko, čo bolo teplejšie. Podľa hlasov sme zistili, že niekde pred nami ide skupinka turistov, ktorú sme dobiehali. Boli to naši, ktorí z chaty vyšli skôr. Predbehli sme ich a pokračovali ďalej vo výstupe. Onedlho sme niekde nad nami opäť počuli hlasy. V hmle na chodníku stála päťčlenná skupinka. Opäť naši. Vášnivo diskutovali a až vtedy sme zistili, že stojíme na vrchole Skaly (2866 m), jednom z vrcholov Olympu. Bolo trištvrte na tri. Odtiaľ vedie na východ chodník, ktorým sa dostanete na vrchol Mytikasu. O tom, že to nie je typicky turistický chodník, ale miestami aj celkom slušné lezenie s dosť exponovanými miestami, nám povedali až na chate naši kolegovia, ktorí v tej hmle na vrchol vyšli. Medzitým sa malé sneženie premenilo na celkom slušnú fujavicu. Spoločne sme zvažovali, či ísť riskantne do „tmy“ na Mytikas alebo zvolíme ľahší variant s výstupom na ďalší vrchol Olympu, Skolio (2903 m). Niekde som videl uvedenú výšku 2911 metrov, no na vrchole to určite nebolo. Dokonca na spomínanej mape je výška 2904 metrov. Všetci boli za ľahší, a v takom počasí aj bezpečnejší variant. Asi desať minút pred nami tým smerom išiel aj mladík hovoriaci po anglicky. Tentoraz sme boli jedenásti, a tak som ako prvý vyšiel po chodníku do neznáma. „Angličan“ bol ďaleko pred nami. Viete si predstaviť, ako kráča koncom mája v južnej Európe skupina jedenástich snehuliakov? Škoda, žiadny obrazový dokument z toho neexistuje. Asi po pätnástich minútach chôdze sa predo mnou objavila postava. Žeby to bol grécky yeti alebo Zeus? Síce Zeus by to nemal byť, pretože ten sídli na vrchole Stefani, ktorý je podstatne ďalej od nás a radový turista sa naň nedostane, nakoľko je tam vyložene horolezecký terén. Bohužiaľ, bol to len „Angličan“, z ktorého sa po krátkej anglickej konverzácii vyliahol „vysokohorský“ turista z Maďarska. Bolo na ňom vidieť, že doslova trpí. Pomyslel som si, prečo sem lezieš, veď u vás máš určite problémy vyjsť na Kékes (pre nezainteresovaných – je to najvyšší maďarský kopec) s výškou nejakých tisíc metrov a nie sem, do takmer troch kilometrov. Ešte mi dobroprajne oznámil, že na vrchol je to už len kúsok. Mal pravdu, snáď päť minút mierneho stúpania a stál som pri vrcholovom kolíku. Bolo štvrť na štyri. Takže z Refuge „A“ sme sem prišli naozaj kľudným tempom za tri a štvrť hodiny. Ale v tom počasí to ani rýchlejšie nešlo. Kúsok pod vrcholom bol kamenný bivak. Pripravil som si kameru, aby som zaznamenal príchod „snehuliakov“. A tí postupne prichádzali. Okolo vrcholového kolíka bol nával. Každý chcel záber na pamiatku. Dokonca aj niekoľko gruppen foto. Fotoaparáty cvakali, blesky blýskali, našťastie len fotografické. Aj keď bolo chladno a videli sme okolo nás najviac snáď do desiatich metrov, plechovkové grécke pivko v bivaku zachutilo. A myslím, že aj zázvorové cukríky boli dobrým spestrením vrcholového občerstvenia. Asi po polhodine pobytu na vrchole sa začali jednotlivci vracať späť. Prestalo snežiť. Veru, nechcelo sa mi ešte ísť dole. Stále som si myslel, že olympskí bohovia budú k nám suchozemcom vľúdnejší. Mýlil som sa. Či Maďar alebo Slovák, všetko jedno, slnko a výhľady sa tentoraz nekonali.

Bolo trištvrte na štyri a my sme pomaly schádzali na vrchol Skaly. Mytikas ani ďalšie iné kopce vôbec nebolo vidno. S Braňom sme išli tentoraz poslední. Silný vietor prestal fúkať, no niekoľko desiatok metrov pod vrcholom Skaly som však na tvári pocítil, že sa mierne otepľuje. Dobré znamenie. Žeby bol Zeus predsa len pri nás? A veru bol, zostupovali sme cez skalnaté rebro a o niekoľko minút vo výške asi 2600 metrov sa v mrakoch nad nami zrazu objavili prvé lúče slnka. Neskutočné. Konečne sme videli aj niečo okolo nás. Vľavo pod nami asi štyristostometrová priepasť, ktorá tvorila južné úbočie Mytikasu. Vrcholy Skolia i Skaly boli zahalené v hmle, ale my sme o niekoľko minút stáli na chodníku, ktorý bol zaliaty slnkom. A vysoko nad nami sa zrazu objavil vrchol Mytikasu. Fotoaparáty mali čo robiť. Dokonca bolo vidieť na druhú stranu údolia, kde je veľká lúčna planina Plató múz (Muses Plateau) s chatou Refuge „C“, odkiaľ sa dá vyjsť na Mytikas z východnej strany okolo chaty SEO. Nádhernú horskú scenériu občas síce prerušili rýchlo plávajúce mraky, ale podarilo sa nám urobiť pár záberov. No nie všetkým, pretože väčšina už zostúpila nižšie do miest bez výhľadov. Ďalej na juhozápad od nás sa objavil pekný kopec Aghios Antonios (2815 m) s niekoľkými snehovými jazykmi. Pokračovali sme v zostupe, teplé oblečenie už bolo dávno schované v batohoch. Nad hranicou lesa som sa rozhodol dobehnúť „Medveďa“, ktorý kráčal niekde hlboko pod nami. Braňo zostupoval pomalým tempom, tak som z rozmaru zvolil svoje tatranské zostupové tempo. Asi po dvesto výškových metroch som zazrel na strmých serpentínach „Medveďa“. Bol dosť ďaleko, takže moje snaženie dobehnúť ho bolo zbytočné. K chate prišiel o štvrť na šesť, ja za ním päť minút nato a Braňo v kľude prišiel za nami o trištvrte na šesť. Po akej-takej hygiene sme príjemne unavení zasadli v jedálni k stolom a konzumovali svoje zásoby. Určite všetkým vo vyhriatej miestnosti chutilo. V malých skupinkách pri jedle prebiehala diskusia o výstupe. Navzájom sme si rozprávali zážitky z jednotlivých výstupov. Pri „olympskej inventúre“ sme zrátali, že na Skalu vystúpilo dvadsaťsedem turistov, potom na Mytikas dvanásť a na Skolio ďalších jedenásť účastníkov. Myslím, že aj pre jednu našu štvorčlennú skupinku bude výstup na chatu do výšky 2100 metrov životným zážitkom a výškovým rekordom.

S pribúdajúcimi hodinami väčšina z nás odišla spať. V jedálni zostala skupina našich najvernejších a skupinka nemecky hovoriacich turistov. Niektorí začali pri stole nôtiť ľudové pesničky a jednotlivci sa pridali. V krbe praskal oheň a v miestnosti bola naozaj príjemná atmosféra. Náš spev vystriedal spev skupinky, snáď Nemcov. Pri nesmelom vzájomnom dialógu sme zistili, že z Nemcov sa vykľuli Taliani z Tirolska, Messnerovi krajania. Čas však dosť pokročil, a tak sme niekoľko minút pred polnocou išli spať. Noc bola krátka, pretože jednotlivci už okolo šiestej začali „buntošiť“.

Vstávali sme do chladného rána. Cieľom dnešného dňa malo byť mestečko Litochoro (350 m), kde nás mal čakať autobus. Po zbalení vecí a raňajkách v jedálni sme ako poslední odišli o pol deviatej z chaty. Malé skupinky schádzali chodníkom späť dole do Prionie. Počasie bolo úplne iné ako deň predtým. Slnko sa predieralo cez riedke mraky. Bolo teplo. Na chodníku som predbiehal skupinky, ktoré z chaty vyšli pred nami. Rýchlym tempom sme klesali chodníkom v lese. Tesne nad kaskádami som počul zaerdžanie koní. O chvíľu sa na chodníku niekoľko desiatok metrov predo mnou objavil pohonič a štyri mulice, ktoré kráčali hore. Zrejme to boli zásobovači chaty, lenže tentoraz išli naprázdno. Asi o trištvrte na desať som bol v Prionii. Na parkovisku nebolo nikoho. Bol som tam z celej skupiny prvý, „Medveď“ asi pol hodiny za mnou. Po niekoľkých minútach postupne prichádzali aj ostatní členovia olympskej výpravy. Dlhšiu prestávku sme využili na občerstvenie, dokonca sa medzi nami našiel aj kuchár Jožko, ktorý využil svoje zásoby na prípravu teplého jedla. Medzitým na parkovisko prišiel autobus plný detí. Boli to Poliaci z Czenstochowej, ktorí sa prišli pozrieť na miestne kaskády. Braňo sa už ráno sťažoval, že mal pri zostupe nejaký problém s nohou. Nasledujúcu cestu kaňonom odmietol riskovať. Radšej chcel zvoliť šliapanie po asfalte s prípadným stopom. Pri prameni vody sa zastavil vodič poľského autobusu. Vtedy mu napadlo, že by sa s ním mohol skúsiť skontaktovať a zviezť sa autobusom. Mal šťastie, jeho skúsenosti z cyklistických ciest po Európe a jazykové „esperanto“ v zmesi češtiny, nemčiny a taliančiny mu zabezpečili miesto vo veľkom dopravnom prostriedku. Netrvalo dlho a autobus sa so spokojným Braňom päť minút po jedenástej stratil v zákrute. Už predtým odišli na cestu kaňonom naši „bežci“. O štvrť na jedenásť, teda desať minút po odchode autobusu s Braňom, som sa aj s „Medveďom“ vydal na ďalšiu cestu. Podľa miestnych smeroviek nás čakali štyri hodiny šliapania. Neveril som tomu. Veď celý úsek bol dlhý nejakých desať kilometrov a mali sme šliapať štyri hodiny? To snáď nie!

Po drevenom mostíku nad riečkou Enipea, ktorých sme neskôr narátali ešte ďalších šesť, sme sa vydali na zostup kaňonom. Ale pod týmto názvom som si predstavoval niečo iné. V skutočnosti to bolo údolie, ktorým pretekala horská riečka.. Po ľavej strane nad nami viedla cesta, ktorou sme deň predtým prišli autobusom do Prionie. Asi po tridsiatich minútach sme prišli k starému kláštoru Aghio Dhionisios. Práve ho rekonštruovali, a tak sme z neho nič bližšie nevideli. Bolo už poludnie a slnko poriadne pálilo. Našťastie všade bol dostatok vody na osvieženie. Prúdy riečky vytvárali prekrásne kaskády, v ktorých šantili nejaké deti. Po ďalšej polhodine sme prišli k malej jaskyni Aghio Spileo. Pod skalnatým previsom je kaplnka, alebo skôr kostolík pozostávajúci z troch častí. V prvej je obytná časť, v druhej samotný kostolík a tretia vedie k tmavej jaskyni. Za ňou sa schovávala studnička s krištáľovou studenou vodou. Do sýtosti sme sa napili a nabrali si aj do fliaš. Pre túto vodu chodia domáci obyvatelia autami ku starému kláštoru s taškami plnými fliaš. Ktovie, možno je tá voda „zázračná“. Je pravdou, že nás veľmi osviežila a povzbudila na ďalšiu cestu. Vtedy sme týmto úsekom išli v skupinke s „Medveďom“ a dvomi mladíkmi. Tí dvaja sa o chvíľu od nás odpojili a nasadili dostihové tempo. To, že ideme naozaj kaňonom, sme zistili o niekoľko minút. Chodník začal úbočiami striedavo stúpať a klesať. Výškové zmeny však miestami boli aj niekoľko desiatok metrov. Veď najvyšší rozdiel bol v jednom úseku až stopäťdesiat metrov. A to sme akože klesali k moru.

Čas rýchlo ubiehal a my sme mali pred sebou ešte dlhú cestu. Tu som začal veriť miestnym smerovkám. Hlboko pod nami tiekli vody riečky Enipea a my sme kráčali po skalnatom chodníku stále vyššie. Po namáhavom výstupe nasledoval strmý zostup a opäť až k riečke. Krátka prestávka pri vode s malým osviežením nám dodala sily na ďalšiu cestu. Prešli sme cez drevený mostík, kde chodník opäť stúpal do kopca. Spotení a smädní sme šliapali neustále hore. Vysoko nad nami sa objavili skalnaté vežičky. Vo fľašiach voda pravidelne odbúdala a my sme ešte stále šliapali do kopca. Veď takto sa k moru určite ťažko dostaneme. V hrdlách sme mali sucho, ale skalné bralá sa približovali. Konečne sme sa vyšplhali aj k tejto méte, odkiaľ sme v diaľke pred nami uvideli more a mestečko Litochoro, cieľ dnešného dňa. Na okraji mestečka sa vypínali stožiare umelého osvetlenia miestneho štadióna. Podľa nich sa ľahšie orientovalo. Ale stále boli od nás pekne ďaleko. Posledné dúšky vody a už sme sa dočkali chvíle, kedy skončilo putovanie do kopca. Neúprosná páľava uberala sily a vidina odpočinku v mestečku sa blížila. Prešli sme okolo nejakého odpočinkového miesta, kde stála betónová lavica, zrejme nejaký „picnic place“. Skalnatý chodník vystriedal prach a potom dokonca betón. Po ľavej strane, hlboko pod nami, bolo počuť detský krik a výskot. Objavili sme vodopád a kaskády riečky Enipea, v ktorých sa kúpali ľudia. Naozaj radostný pohľad pre smädných a zaprášených turistov. Ale to sme už šliapali okolo miestnej vodárne. Prvá reštaurácia, Milli restaurant, bola zatvorená. Vidina chmelovej drogy sa neuskutočnila. Trpeli sme ďalej. Vtedy nám nedošlo, že je pol štvrtej odpoludnia a všade okolo nás využívajú čas siesty. Prešli sme okolo cintorína a s malou dušičkou kráčali uličkami mestečka, až sme konečne pri malom kostole objavili obchodík. Mali sme šťastie, bol otvorený. Driemajúca majiteľka bola prekvapená návštevou, ale ochotne nám predala chladené plechovky s pivom. Jedno za 0,65 EUR. Lavičkou, ktorá stála pred obchodom, sme veľkodušne pohrdli. Navyše piekli na ňu slnečné lúče, ktorých sme už mali dosť. Vybrali sme si posedenie na schodoch kostola, ktoré bolo vykúpením pre naše vyschnuté vnútornosti. Aj my sme si urobili dokonalú siestu. Vyzuli sme si vibramy a odpočívali. Samozrejme som sa nebránil „Medveďovej“ ponuke vypiť v takom počasí dve pivká. Vytiahol som mapu a prerátal, že pri ceste dolu kaňonom sme zostúpili o 1150 metrov nižšie, ale aj cez to všetko, že sme klesali k morskej hladine, sme zároveň nastúpali štyristopäťdesiat metrov. Po krátkej prestávke sme prešli ďalších asi päťsto metrov na miestne námestie, ktorému dominuje pravoslávny kostol a nádherná fontána. V parku na lavičke pod stromami „zabivakovali“ naši „bežci“. Čakanie na posledných z celej skupiny sa predĺžilo na neuveriteľné štyri hodiny. V rámci čakania som odhadom spočítal, že z Prionie do Litochora sme pri zostupe kaňonom nastúpali okolo päťsto metrov a zostúpili asi tisíc metrov.

Pri čakaní nastal trošku organizačný zmätok. Nikto nevedel, či sa niečo nestalo. Chýbali dvaja ľudia. Našťastie pomocou mobilnej komunikácie sme zistili, že Katka s otcom Jurajom mali pri prechode kaňonom určité zdravotné problémy, a tak sa im oproti vydala dvojčlenná pomoc. Po ich príchode sme zistili, že skoro ráno vyšli z Refuge „A“ na Aghios Antonios, a potom to jednoducho časovo nestíhali. Bolo to malé podcenenie celej situácie. Aj napriek zdravotným problémom sa našťastie nikomu nič nestalo. Autobusom sme sa dopravili do Parálie. Dokonca aj v hoteli mali cez deň problémy s prípravou večere, takže im naša neprítomnosť ani nevadila.

Pri večeri sme sa od Braňa dozvedeli podrobnosti o jeho ceste poľským autobusom. Mal naozaj šťastie, pretože vedúca poľskej skupiny sa od neho dozvedela, že mu vôbec nebude vadiť, keď sa s nimi odvezie na nejaký blízky hrad a obzrie si ďalšie pamiatky, ktoré mali v pláne navštíviť. Takže si s nimi urobil výlet. O štrnástej hodine bol v Parálii a o trištvrte na tri v hoteli. Pekne mu to vyšlo.

Možno za zmienku stojí zhodnotenie nášho dvojdňového výletu turistickým teoretikom „Motýľom“. Citujem: „Keď som videl, akým spôsobom a s akou námahou niektorí turisti vystupujú z autobusu, najprv som si myslel, že majú obrnu a možno by bolo vhodnejšie im pristaviť zdravotnícke kreslá na kolieskach!“ No, možno to tak aj naozaj vyzeralo, pretože aj na druhý či tretí deň niektorí „výletníci“, ktorí neboli zvyknutí na pohyb v kopcoch, dostali vyslovene zabrať a chodili hore i dole schodmi akosi čudne zboku.

Nasledujúce dni pri mori však už neboli z hľadiska horskej turistiky ničím zaujímavé. Niektorí navštívili Solún, mesto, odkiaľ pochádzali Cyril a Metod. Ďalšia väčšia skupina absolvovala autobusový zájazd k byzantským kláštorom Meteora na skalách Pindhos. V 14. storočí tu mnísi postavili dvadsaťjeden kláštorov. Dnes je z nich v prevádzke šesť. Najprv navštívili mužský kláštor Metamorphossis Krista, potom mestečko Kalambaka, kde ručne píšu ikony. Naozaj píšu, pretože ikony sa nemaľujú. Potom sa ešte zastavili v ženskom kláštore Agios Stefanos Protomartyr.

Posledný deň pobytu sme si dopoludnie skrátili druhou návštevou mesta Katerini. O nakúpenom ovocí a zelenine by mohol niečo viac povedať „Motýľ“. Po niekoľkých zamračených dňoch sa ukázalo slnko vo svojej plnej kráse. Zbalili sme si veci a vysťahovali sa z hotela. Odpoludňajšie voľno niektorí z nás využili na inventúru morských vĺn a na pláži, ostatní ostali pod slnečníkmi pri hotelovom bazéne. Čas odchodu sa naplnil, a tak sme sa po osemnástej hodine vydali na nočnú cestu domov. Pohľadmi sme sa rozlúčili s morskou hladinou, ale najmä so slnkom zaliatym pohorím Olympu s najvyšším kopcom Mytikasom. Prešli sme cez Solún a po asi troch hodinách jazdy sme prešli cez grécko-bulharské hranice. Zastavili sme pri malom obchodíku, v ktorom sme doplnili zásoby pitného režimu v podobe rôznych nealko tekutín, ale najmä alko produktov, ktoré tu boli vzhľadom k našej „tvrdej“ mene ekonomicky veľmi výhodné. Nasledujúca cesta sa podobala tej príjazdovej, teda prešli sme v blízkosti Sofie bulharsko-srbsko-čiernohorskú hranicu a pokračovali cez Belehrad a Nový Sad ďalej. Na srbsko-maďarskej hranici mali colníci určitý „problém“. Nepozdávalo sa im množstvo zásob nášho pitného režimu. Toto celkom hravo vyriešili vodiči autobusu niekoľkými plechovkami piva. Potom už cesta pokračovala maďarskou rovinou až k slovenskej hranici. Pred nami bolo už len niekoľko hodín do Žiliny. Po dlhých hodinách jazdy v peknom počasí nás Dubná skala pri Vrútkach privítala typickým žilinským počasím. Pod strečnianskymi hradmi sa začali ženiť čerti. Prichádzali sme k žilinskej autobusovej stanici a v momente nášho výstupu z autobusu sa spustili prúdy vody „zdravo“ konkurujúce vodopádom na rieke Zambezi. Asi po polhodine prietrž mračien skončila a my sme sa do nitky premočení vybrali do svojich príbytkov.

A na úplný záver jedna myšlienka, s ktorou som sa pred niekoľkými rokmi stretol a určite je vhodným zakončením týchto riadkov o výstupe na božský Olymp: „Keď navštíviš nejaké historické posvätné miesto, ponor sa do svojich myšlienok, zľahka sa ho dotkni rukou a do Tvojho srdca vpusti len myšlienky o histórii tohto miesta. O chvíľu budeš cítiť, ako sa tvoja myseľ obohacuje o niečo krásne, čo existovalo už niekoľko tisíc rokov, a to je ten najfantastickejší pocit, aký môžeš zažiť.“

Ak máte fantáziu a chuť to vyskúšať, spomeňte si na tieto slová, či už budete stáť na posvätnom mieste niekde u nás, alebo v Alpách, Dolomitoch, Andách, prípadne tých „mojich“ Himalájach.

Miro Nágel

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *