Himalaya 2004 – Pod strechou sveta („trikrát a dosť“)

Myslím, že o snoch a ich plnení som v minulých rokoch už dosť popísal, takže keď som sa pred písaním týchto riadkov zamýšľal ako začať úvod, spomenul som si na našich právnikov a rôznych špekulantov, ktorí sa živia témou zmeny trestného poriadku. V dnešnej dobe sa často stretávame so známym pojmom „trikrát a dosť!“. Nie, nebojte sa, nebudem tu písať o žiadnych kriminálnych kauzách. Tieto riadky sú určené čitateľom, ktorých zaujíma prozaickejšia téma.

Tí, čo aspoň trochu poznajú nepálske trekingové oblasti vedia, že trekári väčšinou organizujú cesty do končín okolo Annapurny (8.091 m) alebo pod Everest (8.850 m), ale navštevujú aj miesta akými su Dolpo, Mustang či Langtang. Zainteresovaných isto zaujme skutočnosť, že aj moja tretia návšteva Himalájí sa uskutočnila opäť do Národného parku Sagarmatha, teda do miest, ktoré som si počas predošlých dvoch pobytov tak nesmierne obľúbil.

logoV dňoch 3.10. až 2.11.2004 som zorganizoval pre skupinku turistických nadšencov trek do oblasti „mojich“ známych osemtisícových kopcov Cho Oyu (8.201 m), Lhotse (8.516 m), Makalu (8.463 m) a Mt. Everest. Tu je snáď na mieste vysvetliť, prečo už štyri roky uvádzam v rôznych textoch pri najvyššej hore sveta výškový údaj 8.850 m, teda o dva metre viac ako sa obvykle udáva. Totiž v roku 2000 bola nadmorská výška Everestu opätovne zmeraná a takto upresnená. Ale nie je to žiadny zavádzajúci údaj. Všade vo svete, teda aj u nás, ale aj na mapách, ktoré sa doteraz v Nepále predávajú nájdete starý údaj. Priznám sa, že som sa stal akýmsi propagátorom tejto výšky a nie všetci, ktorý sa s týmto údajom stretli, sa s ním stotožňujú. Aj keď v poslednom čase „špekulujú“ najmä čínski geodeti o myšlienke poklesu nadmorskej výšky o jeden meter. A navyše sa začínajú objavovať „zaručené“ správy, že doterajšia osemtisícovka číslo 2, teda K-2 je vyššia ako samotný Everest.

Tentoraz som výpravu nazval honosne „Top of the World“, a jej podnázov „Across Khumbu Area“. Poviete si, veď neboli najvyššie na svete. Prečo ten názov? K tomu len toľko. Boli sme vysoko. Nie ako horolezci, ale ako turisti. Každý, kto príde do tých končín má pocit, že vyliezol do miest niekam, kde neboli jeho priatelia, známi alebo členovia rodiny. A naozaj sme boli len niekoľko málo metrov od Everestu. Žijeme na Slovensku, tak preto ten anglický exotikou zaváňajúci názov. Ale bolo to skôr kvôli tomu, aby nám rozumeli aj zahraniční trekári. Plán cesty som nosil v hlave viac ako rok a účastníkom som ponúkol absolvovanie treku údoliami, sedlami a kopcami zo západu na východ v oblasti Khumbu. Samozrejme aj so „zachádzkami“ údoliami vedúcimi na sever, k hranici s Čínou. Veru, málokto navštívil tak krásne údolie ako je Bhote Kosí Valley. Je to údolie, ktorým neustále tiahnu karavány jakov a tibetských obchodníkov z čínskeho Tibetu cez sedlo Nangpa La (5.716 m) do Nepálu. Ešte stále tam chodí veľmi málo turistov, takže môžete vychutnať panenskú prírodu, neopotrebovanú komerčnou civilizáciou s akou sa stretnete napríklad pri treku do základného tábora pod Everestom (B.C.Everest – 5.364 m).

Z personálneho hľadiska som prvý raz vytvoril medzinárodnú výpravu. Totiž okrem nás, piatich Slovákov, sa mi podarilo získať na trek aj Američana pochádzajúceho z Čiech, Jirku. Takže na tejto akcii sa zúčastnilo šesť trekárov, z nich už v Himalájach bola, podobne ako ja dvakrát Oľga z Bratislavy. Mala za sebou trek okolo Annapurny a výstup na Kala Pattar. Ostatní boli himalájskymi nováčikmi – teda Eva a Paľo z Bratislavy, Jirka a náš benjamín, najmladší člen výpravy Jano z Tvrdošína.

3. októbra podvečer sa na letisku vo Schwechate zišli piati účastníci treku. Šiestym bol Jirka, ktorý letel z USA samostatne a od 30. septembra nás čakal v Káthmandú. Vzhľadom k problémom so zháňaním leteniek sme museli voliť „okružný“ výlet po Európe. Totiž leteli sme najprv do Amsterdamu, kde sme prestúpili do lietadla Boeing 767 holandskej spoločnosti Martinair, aby sme sa opäť vrátili takmer po rovnakej trase a potom ďalej do Spojených arabských emirátov na letisko v Sharjahu, len niekľoko kilometrov od Dubaja. Tu po medzipristátí, ktoré trvalo dve hodiny, sme pokračovali nad Ománom, Iránom, Pakistanom, Indiou do Nepálu. Podrobnosti o lete tu nebudem spomínať, snáď len toľko, že vyššie menovaná holandská letecká spoločnosť na nás dostatočne šetrila na pitnom režime a strava počas štrnástich hodín letu taktiež nebola zodpovedajúca času strávenému na palube lietadla. Miestami sme naozaj trpeli. Na letisku kráľa Tribhuvana v Káthmandú nás čakala obvyklá nepríjemná „tortúra“ s čakaním na vybavenie víz, ktorých sme sa tentoraz „veľmi rýchlo“, asi po sedemdesiatich minútach vytrvalého čakania, aj dočkali. A počítače tu stále nepoužívajú. Boli štyri hodiny odpoludnia miestneho času – podľa nastaveného stredoeurópskeho letného času bolo u nás poludnie. Vonku, na rozdiel od Slovenska, teplo asi dvadsaťpäť stupňov. Veľkým taxíkom sme sa odviezli do hotela Imperial Guest House vo štvrti Thamel. Tu sme sa zoznámili s majiteľom cestovnej kancelárie Green Horizon Govindom Dahalom, ale najmä s našim šiestym účastníkom treku, Jirkom. Sympaťák chalan tu trávil už štvrtý deň. Síce absolvoval návštevy miestnych pamiatok i raft na rieke Trisulí, ale ako sa priznal, mal toho čakania na nás dosť. Po absolvovaní rýchlej hygieny sme sa išli najesť. Vzhľadom k tomu, že ma ostatní účastníci brali ako vedúceho skupiny, ktorý pozná stred mesta, som navrhol jediné možné stravovacie miesto. Mnou vychválená reštaurácia Everest Steak House na ulici Chetrapatí nás veľmi skoro prijala za svojich. Jeden z čašníkov ma po dvoch rokoch spoznal. Deficit pitného režimu sme rýchlo dohnali. Pivo Tuborg nám vrátilo optimizmus pred ďalšou cestou. Samozrejme k tomu nechýbali nádherné porcie hovädzích steakov.

Na druhý deň sme absolvovali rannú prehliadku buddhistických a hinduistických pamätihodností na námestí Durbar Square. Bolo niekoľko minút po šiestej hodine a tak sme sa stali zrejme prvými rannými turistami. So záujmom sme pozorovali činnosť predavačov v malých obchodíkoch, ale aj trhovníkov, ktorí sa pripravovali na predaj zeleniny, ovocia i rôzneho brakového tovaru. V rámci prípravy na trek, sme sa stretli s Govindom, majiteľom cestovnej kancelárie, ktorý nám zabezpečoval ďalšie potrebné doklady. Letenky do Lukly, povolenia k vstupu do Sagarmathy, výmenu peňazí a ďalšie. V podvečer nám predstavil nášho šerpského sprievodcu. Volal sa Nima Kami Sherpa. Šerpovia dávajú narodeným deťom jedno meno navyše. Nima znamená v šerpčine nedeľa. V mojom prípade by som mal pri svojom mene ďalšie – Mingma, čo je utorok. Kami pochádzal z Káthmandú, mal dvadsaťštyri rokov. Stále usmiaty menší počerný chlapík so zlatým zubom v ústach a náušnicou v uchu. Rozobrali sme podrobne plán nášho treku. Síce sa mi nepáčilo, že berieme nosičov už z Káthmandú, ale na naliehanie majiteľa cestovky sme tak urobili. Kšeft je kšeft. Ale že to bolo naozaj veľmi zlé rozhodnutie sme zistili až na druhý deň.

Po nákupoch potrebného materiálu, obede a večeri, samozrejme opäť v Everest Steak House, sme si zbalili veci tak, aby sme mohli hneď odísť na letisko. Ráno nás pred hotelom čakal opäť veľký taxík, Kami a štyria nosiči. Príchod na letisko bol pre nás šokom. Vzhľadom k tomu, že predtým panovalo v Lukle zlé počasie, lietadlá niekoľko dní nelietali, takže pred letiskovou halou bolo snáď tristo trekárov. Tušili sme, že to zrejme dnes nevyjde a že zostaneme ďalšiu noc v Káthmandú. A to nás deň predtým upozorňoval mladý Slovák, mimochodom sme ich tu stretli celkovo až päť, na rozdiel od Čechov, ktorých tu bolo dosť, že nemáme šancu odletieť. Ten chalan bol z môjho pohľadu veľmi zaujímavý. Pri našej spoločnej debate sa priznal, že si v Poprade kúpil moju nedávno vydanú knihu a na základe prečítaných riadkov sa rozhodol navštíviť Nepál. Bolo to celkom milé stretnutie. Pochádzal zo Starej Ľubovne. Snáď sa niekedy ozve. Ale situácia na letisku sa dramatizovala. Čas sa blížil k poludniu a my sme stále čakali v odbavovacej hale. Mali sme trochu smolu, pretože pred nami stála asi pätnásťčlenná výprava švajčiarskych horolezcov, ktorí si to namierili na Ama Dablam (6.856 m) a mali k tomu aj dosť svojho materiálu v prepravných sudoch. Tí nám vlastne „vyfúkli“ lietadlo. Po nekonečne dlhom čakaní sme sa predsa len dočkali. Lenže podstatne inakšie ako sme plánovali. Našu výpravu pracovníci miestnej leteckej spoločnosti Yeti Airlines rozdelili na dve skupiny. V prvej sme boli my, šiesti trekári a náš sprievodca Kami, v druhej naši štyria nosiči. A k tomu rozdelili aj batožinu. Takže sme mali letieť dvomi lietadlami. No, skutočnosť bola iná. Konečne sme sedeli v lietadle Twin Otter a o pol druhej odštartovali smer Lukla. Počasie nebolo ideálne na takéto lety, ale predsa to piloti skúsili. Po tridsiatich minútach letu, kedy sme mali byť už niekde nad Luklou, lietadlo nabralo kurz neznámo kde. Po ďalších asi desiatich minútach sme uvideli pod nami letisko. Bolo jasné, že Lukla to určite nie je. Pristávacia dráha bola trávnatá. Cez okienka sme uvideli skupinky ozbrojených vojakov. Dostali sme pokyn, aby sme vystúpili. Piloti nám vysvetlili, že v Lukle je zlé počasie a nedá sa pristáť, takže tu počkáme na zlepšenie počasia. Rozhliadli sme sa po okolí letiska. Všade desiatky či stovky metrov ostnatého drôtu, zátarasy, vykopané hlboké zákopy, vrecia s pieskom tvorili snáď každých päťdesiat metrov guľometné hniezda. Pomysleli sme si, „romantická“ idylka na trek. Už chýbali len maoistickí rebeli. Práve kvôli nim to tu tak vyzeralo. A aby situácia bola ešte viac dramatická, na stenách blízkych domov bolo vidno stopy po streľbe. Skupinky cestujúcich diskutovali a odhadovali čo bude ďalej. Medzi nami bol aj 70-ročný turista-dôchodca z Japonska. Vydal sa sám na cestu. Vtedy sme netušili, že sa s ním ešte stretneme. Netrvalo dlho a na letisku pristáli ďalšie dve lietadlá. Počasie bolo pekné. Vtedy sme tu zistili, že naši nosiči s časťou batožiny chýbajú. V tých lietadlách totiž neboli. Takže zostali na letisku v Káthmandú. Asi po dvojhodinovom čakaní sa piloti rozhodli, že dnes do Lukly nepoletia. Najlepšie bolo, že sme stále nevedeli, kde sme vlastne pristáli. Chystali sme sa na nocľah v osade. Nás, teda asi päťdesiat cestujúcich, chceli ubytovať v miestnych domoch. Aj tak urobili, okrem našej výpravy a dvojice mladých Ukrajincov. Pretože sme mali so sebou stany, postavili sme ich na miestnom ihrisku, mimochodom najprv sme museli počkať asi desať minút, pretože domáce vojsko hralo futbalový zápas. Samozrejme pri stavaní stanov nám „asistovali“ miestne deti, ktoré sa tu v priebehu pár minút zišli snáď z celého Nepálu. Celý deň sme nič nejedli a večeru nám prisľúbili pripraviť na dvadsiatu hodinu. No, pekne. Naše zásoby v podobe čokolád a rôznych orieškov prišli na rad už tu. A takisto aj slovenská slivovica. Okolo šiestej večer sa rýchlo zotmelo. Nemohli sme sa už dočkať večere – Dhal bhat (ryža s rozvarenými zemiakmi a štipľavou omáčkou). Hlad je naozaj dobrý kuchár a už tu sa Jano prejavil ako správny chlap. Dojedol všetko, čo ostalo na tanieroch. Na záver nás Kami ponúkol miestnou špecialitou – rakshi, teda niečo ako domáca pálenka pripravovaná z ryže alebo obilia, ale nevalnej chuti i grádov. Noc sme prežili asi ako cez vojnu. Neustále zavíjanie sirén (vojaci mali neustále nejaké poplachy), prečesávanie terénu svetlometmi, brechot psov. Mimochodom, nepálske psy sú cez deň veľmi lenivé, stále spia a ich život začína práve v noci. S tým sme sa stretávali neustále v Káthmandú, ale aj v Himalájach.

Ranný budíček nám pripomenul časy na vojenskej službe. Dostali sme pokyn, že v priebehu niekoľkých minút lietadlá odštartujú. Stany a ostatný materiál sme urýchlene zbalili a „upaľovali“ na letisko, kde už nastupovali trekári, ktorí boli ubytovaní v domoch. Svietilo slnko, čo znamenalo, že dnes do Lukly odletíme. V lietadle nám piloti konečne oznámili, kde sme spali. Rumjatar. Bolo to asi štyridsať kilometrov na juh od Lukly. Vzlietli sme a po asi desaťminútovom lete sme konečne uvideli asfaltovú dráhu letiska. Bolo niekoľko minút po pol siedmej a my sme sa ubytovali v Himalaya lodge hneď nad letiskom, aby sme mali prehľad o dovoze našej batožiny. Tu som už spal aj pri prvých dvoch trekoch. Ale za dva roky čo som tam nebol, pristavil k pôvodnej lodge poschodovú prístavbu. Majiteľ Dawa Tshiring Sherpa ma spoznal. Bohužiaľ, v ten deň prileteli len dve lietadlá, ale bez nášho materiálu. Takto sme v Lukle čakaním strávili tri dni. Počasie bolo naozaj nepríjemné. No, tam „hore“ nad Namche Bazar, teda vo výške nad 3.500 metrov údajne bolo pekne. Niektorí z našej partie pochytili v tomto zlom počasí nádchu, ale aj celkové prechladnutie, takže si nasadili antibiotiká. Jirka a ja sme sa zatiaľ držali. Tri dni čakania sme vypĺňali priebežným telefonovaním do Káthmandú, aby nám cestovná kancelária zabezpečila dopravu batožiny. Prisľúbili, ale stále nič. Čakanie sme si „spríjemňovali“ neustálym jedením. Veď jesť tu tri alebo štyrikrát za deň bol naozaj prepych. Lenže skladba jedál nebola ako u nás. Kto pozná jedlá ako Rara Noodle, Onion či Tomato soup, Rise with vegetable alebo Dhal bhat, tak mi dá za pravdu, že po tých jedlách sa určite nedá pribrať. V rámci aklimatizácie v Lukle sme navštívili Eco Paradise Lodge, kde sme stretli nášho známeho, Japonca, ktorý letel s nami do Lukly. Dozvedeli sme sa, že aj on čaká na batožinu. Takže sme neboli sami kto takto dopadol.

Konečne sme sa na štvrtý deň dočkali. Prvá ranná helikoptéra doviezla chýbajúcu batožinu. Nie však všetku. Jedna, Oľgina, stále chýbala. Našťastie nám ešte predtým pomohli dvaja českí trekári zo Slaného – Roman a Honza, ktorí sa vrátili z Kala Pattaru. Jeden z nich mal namierené domov, ale druhý cestoval ešte do Thajska. V Lukle trek skončili, požičali nám náhradné oblečenie a navyše darovali nejaké lieky, hlavne Diamox (proti výškovej chorobe), ktorý sme neskôr aj použili (nie však pre seba). Večer v jedálni lodge sme trávili v príjemnej spoločnosti mladých Čechov, ale aj s novozélandskou dvojicou – on originál Zélanďan a ona Poľka žijúca v ďalekej tichomorskej krajine. Naozaj sú zaujímavé ľudské osudy.

Kami zohnal novú štvoricu nosičov. Po trojdňovom „ničneroben““ sme zbalili všetok náš materiál a konečne sa vydali na cestu. Konečne svietilo slnko, ktoré nám spríjemňovalo cestu. Naši nosiči už boli pred nami ďaleko a my sme vyrazili za nimi. Po prejdení niekoľkých menších osád a stálom klesaní sme prišli do Phakdingu, kde sme si v prvej lodge pri chodníku urobili pitnú prestávku. Tentoraz Lemon tea výborne chutil. Zatiaľ sme ho tu nepili, takže preto tá chvála. Prešli sme cez prvý most nad riekou Dúdh Kosí, chvíľu sa pristavili pri Star Lodge, kde som spal počas predošlých dvoch trekov. My sme však pokračovali ďalej. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť blízko nádherného vodopádu v osade Benkar (2.905 m), za osadou Phakding, kde sa obvykle trávi prvá himalájska noc. My sme však boli už ďalej, teda asi pol hodiny chôdze pred vstupom do Sagarmathy. Tu sme sa stretli s dvojicou mladých trekárov. Ona Slovenka bývajúca v Kanade a on Kanaďan. Na trek sa vydali sami, bez sprievodcu i nosiča. O tom, že sú veľmi neskúsení sme sa presvedčili v priebehu niekoľkých minút, keď po krátkej prestávke v Benkare, chceli pokračovať až do Namche Bazar (3.440 m). Chceli urobiť osemstometrové prevýšenie na jeden záťah. Presvedčili sme ich, že je to hlúposť, ale ak chcú riskovať výškovú chorobu, tak to záleží na nich či budú pokračovať ďalej. Zostali a potom nám ďakovali, že sme im tak poradili. No, praktická skúsenosť sa osvedčila. Večera s Tomatou soup, Black tea a príjemné teplo sálajúce z pece vytvorilo romantickú atmosféru. Majiteľka lodge sa „pochlapila“ a po ochutnaní našej slivovice vytiahla svoje zásoby rakshi.

Nasledujúce ráno sme pokračovali ďalej do osady Namche Bazar, známeho šerpského strediska. Po prejdení lanového mosta sme prišli asi po trištvrte hodine do osady Monjo (2.840 m), kde je vstup do Národného parku Sagarmatha. Tu sa musí po zaplatení vstupného 1000 rupií každý návštevník parku zaregistrovať. Potom sme pokračovali v ďalšej ceste. Prešli sme cez tri lanové mosty nad Dúdh Kosí. Stretávali sme desiatky už vracajúcich sa trekárov, ale aj nosičov Pri strmom stúpaní na tzv. odpočívadle sme uvideli v plnej kráse troch velikánov Everest, Nuptse a Lhotse. V Namche sme sa ubytovali na kopci v Himalaya Lodge. Bol som tam dva razy a tak aj tretí raz som sa rozhodol pre túto ubytovňu. Majiteľka lodge ma spoznala, takže nebol problém s ubytovaním. Po krátkom občerstvení v podobe piva Tuborg sme sa prešli po uličkách, kde sme nakúpili rôzny potrebný materiál pre trek. Večeru spojenú s obedom sme absolvovali v jedálni. Dhal bhat, Tomato a Rara vege soup nás dobre nasýtili. Býva nepísaným pravidlom, že v Namche trekári, ale aj horolezci trávia aklimatizačný deň výstupom na blízke kopce a vyvýšeniny.

Na druhý deň sme navštívili osadu Syangboche s letiskom (3.760 m), vyhliadku na Mt. Everest, teda Everest View Hotel. Tu sme tak ako ostatní návštevníci minuli na fotografovanie dosť materiálu. Black tea a malý dúšok slivovice nám spríjemnil atmosféru vysokých kopcov. Potom sme pokračovali cez osadu Khumjung (3.780 m), kde je škola založená Hillaryho nadáciou a Khunde (3.840 m) s jedinou nemocnicou v oblasti Khumbu. Odtiaľ boli nádherné výhľady na himalájskeho krásavca Ama Dablam. Pri návrate do Namche pod letiskom sme našli miesto s natiahnutými šnúrami a na nich snáď tisíce modlitebných vlajočiek. Večer sme strávili opäť v jedálni pri Garlic a Vege Noodle soup.

Ďalší deň sme pokračovali za slnečného počasia údolím rieky Bhote Kosí do osady Thame (3.800 m). Týmto údolím sa dá prejsť cez sedlo Nangpa La (5.716 m) do Tibetu. Veď aj sme neustále stretávali karavány jakov s pohoničmi a tibetskými obchodníkmi, ktorí schádzali do Namche na miestny trh. V Thame nás Kami ubytoval u známych v Everest Summiter Lodge. Jej majiteľom je Šerpa Apa Sherpa. V jedálni viseli zarámované rôzne ocenenia a certifikáty. Totiž Apa Sherpa je známa postava z dejín himalájskeho horolezectva. Bol štrnásťkrát na vrchole Everestu!!! Vtedy bohužiaľ nebol doma, takže sme sa s ním nestretli. Po krátkom čajovom občerstvení sme navštívili najvyššie položený buddhistický kláštor v oblasti Khumbu. Stačilo nám k tomu „len“ ďalších asi dvesto výškových metrov. Bolo to tak, pretože pri domčekoch v hornej časti kláštora sme vyšli prvý raz do výšky 4.000 metrov. Počasie bolo premenlivé a vzhľadom k nášmu časovému sklzu oproti plánu sme museli vynechať z treku výstup okolo ľadovcovej riečky Thame Khola do osady Tengpo (4.800 m) na ľadovec Thengpo Glacier a vyššie k sedlu Trashi Laptsa (5.755 m). Ale s tým výstupom sme rátali len ako kaskadérskym pokusom vyjsť na ľadovec v rámci ďalšej aklimatizácie. Mimochodom riečka Thame Khola bola svedkom Jirkovej a mojej hygieny. V ľadovej vode sme si dovolili urobiť „komplet“ hygienu tela spojenú s praním ponožiek. A ako sme neskôr skonštatovali, hygienu za takých podmienok sme počas ďalších dní už nezopakovali. Podvečer boli nádherné výhľady na slnkom zaliate vrcholky Thamserku, Kangtegu, Ama Dablamu a Kusum Kanguru. Večerali sme opäť polievky, ale konečne aj niečo hustejšie. Boiled potatoe, teda zemiaky varené v šupke a Black tea. Išli sme spať veľmi skoro, pretože sa počasie neustále zhoršovalo. V lodge boli s nami aj dvaja nemeckí trekári, ktorí mali podobný program ako my. Sedlo Renjo Pass a Gokyo.

Ráno nám prinieslo sklamanie. Príroda okolo nás bola pod bielou snehovou prikrývkou. Bol to len snehový poprašok, ale sneh stále poletoval. Rannou stravou tých dní bola pre nás väčšinou skladba tzv. lepších raňajok, čo tvorili placky Chapatí s našou salámou alebo klobásou, k tomu syr typu oštiepok, ale aj „Smiešna krava“, nebola to však fialová Milka, a jedlo sme zapíjali väčšinou s Black tea a s našimi doplnkami v podobe glukózy alebo rôznych „životabudičov“ – čo však nebol alkohol. Asi pol hodiny po odchode nosičov sme z lodge odišli aj my. Pokračovali sme v ceste po nepríjemne vyzerajúcom chodníku. Neustále snežilo, a tak sme museli podľa vzoru mechanikov Formuly 1 prezuť „gumy“. Čiže namiesto tenisiek a podobným výmyslom civilizácie sme obuli vibramy. Fúkal nepríjemný severný vietor a výhľady sme mali tak akurát pred seba. Dokonca aj vykonanie malej ľudskej potreby bolo naozaj nadľudským výkonom. Ale tak úspešným!!! Veď skúste si dopredu určiť odkiaľ fúka premenlivý vietor a trafte sa správnym smerom!!! Asi po polhodine chôdze hore údolím sme stretávali ďalšie skupinky tibetských obchodníkov, ktorým tovar niesli na chrbtoch krásne zarastené jaky, čiže jediný miestny dopravný prostriedok. Chlpatá „hovädzina“ nosí desiatky kilogramov nákladu. Potraviny, spotrebný tovar, oblečenie, ale aj rôzny stavebný materiál. Lenže my sme z tej karavány nemali veľký osoh. Zdržiavali nás v postupe, pretože chodník bol veľmi úzky a jaky tam majú vždy prednosť. Nerátali sme ich počet, ale odhadom ich mohlo byť aj sedemdesiat alebo osemdesiat kusov. Čakalo nás dosť nepríjemné, síce nie veľmi strmé, ale predsa len stúpanie. Toho dňa sme sa mali dostať do osady Marulung (4.150 m). A v nej prvá noc vo výške nad 4.000 metrov. Za hustého sneženia sme sa konečne dostali k prvému domcu, ktorý nazývali honosne čajovňou. V tmavej jedinej miestnosti sa pri peci krčil majiteľ a pri stole sedeli naši známi, dvaja uzimení nemeckí trekári. Podľa ich vzoru sme si objednali horúci čaj. Po krátkej prestávke sme pokračovali ďalej. Domy okolo nás boli opustené a zatvorené. Pastieri dobytka sa v tom období už presťahovali do nižších polôh. V Marulungu stojí len jedna lodge, kde sa dá prespať. Šokoval nás jej stav. Totiž, keď sme požadovali ubytovanie, tak nám majiteľ oznámil, že ešte len ubytovanie pripravuje. Nakoľko sme nechceli spať v stanoch, tak sme sa rozhodli, že nejakú hodinu počkáme až stolár dokončí aspoň základné práce. Tri malé miestnosti oddelené preglejkou, každá asi dva krát dva metre mali hlinenú podlahu. Domáci na zem položili ďalšie dosky z preglejky a doniesli akési molitanové matrace. Naše karimatky kúpené v Namche tu mali premiéru. Okná boli polepené fóliou, takže miestami nám nad hlavami poletoval sneh. Náš sprievodca Kami pripravil na obed v spolupráci s majiteľkou lodge horúcu polievku. Úžasne chutila. Veru, hlad je najlepší kuchár. To, že Kami mal neustále zmysel pre humor, sme zažili pri našich rozhovoroch. Občas použil niekoľko českých slov, ktoré sa v minulosti naučil od skupinky českých trekárov. Takže slová ako brambor, dobrý a ďalšie vyslovoval s anglickým prízvukom. Odpoludnie sme trávili úpravou „spální“. Večerali sme v malej kuchynke, kde nás bolo asi dvanásť osôb. Tak ako na obed polievka, tak aj teraz Dhal bhat chutil. Majiteľ lodge sa priznal, že sme jeho prvými hosťami a že lodge ešte nemá názov. Navrhli sme mu, aby ju volal podľa Kamiho nápadu „Brambor Lodge“. Krst sme zapili našou slivovicou a domácou rakshi.

Ráno sme vstali do celkom solídneho mrazu. Bolo nejakých slabých mínus osem stupňov. Miestne potôčiky boli zamrznuté, takže hygiena sa nekonala. Čaj a placky Chapatí rýchlo zmizli v našich žalúdkoch a potom sme sa vydali na ďalšiu cestu údolím Bhote Kosí smerom k čínskej hranici. Našťastie počasie sa umúdrilo, takže na rad prišli opaľovacie krémy. Slnko pálilo a roztápalo asi desať centimetrovú vrstvu napadnutého snehu, ale aj ľad na potôčikoch.. Mali sme pred sebou len dve hodiny chôdze do osady Lungde (4.470 m) s prevýšením asi tristo metrov. Bola to taká odpočinková etapa. Prekrásne kopce okolo Teng Ragi Tau (6.943 m), Pimu (6.362 m), Singkar (6.263 m) alebo zasnežené sedlo Nangpa La ešte viac umocňovali nádhernú prírodu. Po ubytovaní sa v jedinej lodge, Renjo Pass Support Lodge a vypití horúceho jasmínového čaju, sme sa vydali na aklimatizačný výstup na úpätie blízkeho kopca. Vystúpili sme do výšky asi 4.800 metrov. Odtiaľ sme uvideli veľa bezmenných kopcov pohoria Rolwaling Himal, ale aj Pangbuk Ri (6.716 m), Nangpai Gotaya (5.790 m) a Nangpai Gossum (7.352 m), ktorý je najbližším západným susedom osemtisícovky Cho Oyu (8.201 m). Na juhozápad od nás boli Teng Kang Poche (6.501 m) a Parchamo (6.273 m). Po návrate sme sa chvíľu vyhrievali na slnku pri lodge. Poriadne hladní sme na obed zjedli Vege Noodle soup a opäť Jasmine tea. V jedálni bolo chladno, a tak majiteľka v peci zakúrila. Jačí trus onedlho vykúril malú jedáleň, kde sme pri horúcom čaji strávili zostatok odpoludnia až do večere. Večera bola opäť kolektívna, Boiled Potatoe a čaj. Priznám sa, že mi vtedy veľmi nechutilo, nakoľko som mal v tom čase už druhý deň dosť silnú nádchu. Nosné kvapky však pomohli. Išli sme skoro spať, myslím, že nebolo ani sedem hodín večer.

Na druhý deň nás čakal tvrdý oriešok. „Len“ 5.345 metrov vysoké sedlo Renjo Pass, ktorým sme sa mali dostať z údolia rieky Bhote Kosí do údolia Gokyo. V noci bolo v izbe dosť chladno, spacáky od zrazenej pary zvlhnuté, ale teplomer na mojich hodinkách ukazoval naozajstný jeden plusový stupeň. Vstávali sme o pol šiestej do nádherného počasia. Včerajší večer a mraky boli za nami. Krásna modrá obloha nám pridala na nálade, ale vonku mrzlo. Opäť nejakých mínus osem stupňov nás však nedeprimovalo. Po raňajkách v podobe Vege noodle soup, niekoľkých placiek Chapatí s malým spestrením syra a salámy, ale s dostatočným prísunom tekutín v podobe Black tea nás pripravili na cestu. Nosiči odišli aj s našou batožinou pred siedmou. My za nimi o štvrť na osem. Prvý úsek sme už poznali. Mierne zasnežená krajina bola nádherne romantická. Kopce v Rolvalling Himal sú naozaj očarujúce. Niekoľko sto metrov chôdze bolo pre nás „cukríkom“. Netrvalo dlho a hustejšie vrstevnice na mape sa začali stávať pre nás skutočnosťou. Prvých asi päťsto výškových metrov bolo „bolestivých“, najmä pre pľúca. Asi budem hovoriť za všetkých zúčastnených, nebolo to na „patológiu“, ale dýchanie okolo päťtisíc metrov je trošku inakšie ako pol roka predtým v tisíctristo metroch v Malej Fatre na Poludňovom grúni. V miernom mraze, ale pod príjemnými lúčmi jesenného slnka sme šliapali hore namrznutým chodníkom. Čo sme deň predtým schádzali takmer v „hnoji“, tak teraz sme vyšliapavali po zamrznutom chodníku. Asi po hodine chôdze sme prišli na „plošinu“, kde sa rozprestieralo jazero Renjo Pokhari. V podstate to nebolo žiadne jazero. Pripomínalo to tatranské Skalnaté pleso v čase jeho najväčšej „suchoty“. Teda bolo tam veľmi málo vody. Chvíľu predtým sme stretli zostupujúcich dvoch Nemcov, z ktorých najmä starší bol očividne „grogy“. Výšková choroba v plnej kráse. Vtedy sme stáli vo výške asi 4.900 metrov. Boli sme „šťastní“, pretože do sedla Renjo nám chýbalo „už“ len asi štyristo metrov – samozrejme výškových – a sedlo sme zatiaľ aj tak nevideli. Našťastie. Kami, mimochodom sme ho niekedy prezývali takým „našským“, snáď šarišsko-japonským názvom Kami-Kadze, neustále podporoval naše chodecké aktivity. Ale mali sme smolu. Niekoľko málo výškových metrov nad spomenutým jazerom nastal problém. Ani nie tak pre nás trekárov, ako pre jedného z našich nosičov. Začal za nami zaostávať a vedeli sme, že je zle. Paľo, ktorý kráčal svojím kľudným tempom zrazu prestával byť posledným. Nosič očividne nevládal. Nuž, pekné! My, Európania šliapeme a toť, chalanisko šerpské, nechce sa mu chodiť! Dostal od nás darček v podobe Diamoxu, liek, ktorý tlmí problémy výškovej choroby. My ostatní sme pokračovali vo výstupe do sedla. O pol jedenástej sme prekročili hranicu päťtisíc metrov. Počasie bolo naozaj prekrásne. Modrá obloha, žiadny vietor a pred nami ešte vyše tristo výškových metrov. Dýchali sme každý podľa „zásluh“. Na chodníku bolo asi desať, ale miestami nafúkaných aj päťdesiat centimetrov nového snehu. Posledný úsek pod sedlom naozaj dokonale preveril kapacitu našich pľúc. Priznám sa, že asi posledných sto výškových metrov som išiel striedavým tempom. To znamenalo, že som najprv robil pauzy asi po päťdesiatich krokoch, ale tesne pod sedlom to bolo už len asi dvadsať krokov. Ale takto podobne dýchali určite všetci. Krátka prestávka slúžila len a len na krátke vydýchanie sa, prípadne aj na zhotovenie niekoľkých záberov s kamerou alebo fotoaparátmi. Do sedla Renjo Pass prišiel o pol jednej prvý Kami s Janom, potom Jirka a neskôr aj ja. Krásne výhľady do údolia Gokyo umocňovali našu eufóriu zo zdolanej výšky. Po niekoľkých minútach čakania prišli aj ostatní, Eva, Oľga a napokon aj Paľo. Nášmu "chorému" nosičovi vypomohol jeho najstarší kolega, ktorý mu išiel aj s Kamim oproti. Chlapca sme v sedle napojili teplým čajom a tatrankou, no po niekoľkých minútach nám (asi preventívne) ukázal obsah svojho žalúdka. Ešte predtým, ako sme prišli všetci do sedla, Kami s Janom natiahli a priviazali medzi skalami šnúru s modlitebnými vlajočkami. Bolo to symbolické gesto na úspech našej akcie. Po zhotovení fotografickej dokumentácie kopcov pred nami – Everest, Nuptse (7.861 m), Lhotse (8.516 m), Makalu (8.463 m), Cholatse (6.440 m) a Taboche (6.542 m) sme o druhej popoludní schádzali strmým skalnato-sutinovým svahom dole. Podobný terén nájdete napríklad v Tatrách, keď idete zo Sedielka alebo Prielomu. Toto však bolo niekoľkokrát väčšie. Namrznutý sneh nám nedával veľké šance ísť rýchlejšie. Vzdialenosti medzi nami sa začali zväčšovať. Vpredu bol Kami, Jirka a ja, za nami Jano a potom ostatní. Asi päťstometrové klesanie bolo miestami z hľadiska terénu nepríjemné. Na namrznutom, snehom zasypanom chodníku sa naozaj nešlo dobre. Jazero Gokyo Lake alebo po šerpsky Dúdh Pokhari, teda v preklade Mliečne jazero bolo stále hlboko pod nami. Po vyše hodine chôdze sme sa dostali konečne na chodník, ktorý z juhu traverzuje známy Gokyo Peak (5.380 m) a vedie už bezprostredne nad jazerom. Ale ešte stále bolo potrebné prejsť viac ako polhodinovou chôdzou do osady Gokyo (4.790 m). Nakoľko sme tam prišli po šestnástej hodine, vyskytol sa problém s ubytovaním. Bolo dosť chladno, a tak sa nám nie veľmi chcelo postaviť stany a prenocovať v nich. Našťastie Kami zohnal voľné miesta v Cho Oyu View Lodge. Netrvalo dlho a už sme sedeli v malej, ale dobre vykúrenej jedálni. Horúci čaj a polievky nás celkom dobre nasýtili. V lodge sme sa privítali so sympatickým mladým Čechom z Prahy, ktorého sme pred niekoľkými dňami stretli na chodníku z Namche do Thame. Mal namierené, podobne ako my neskôr, cez sedlo Cho La do B.C. Everest a potom cez sedlo Kongma La do Dingboche. V Gokyo, tak ako v iných osadách, vynovujú staré alebo stavajú úplné nové lodge. Polievková strava pokračovala. Rara Vege soup a Black tea nám doplnili prepotrebné tekutiny. A na záver sme večeru „zamurovali“ Tuborgom. Topánky a ponožky sa pri horúcich kachliach dobre presušili, takže ráno sme nemali problém sa obuť.

Noc bola dosť chladná, veď sme spali takmer vo výške Mt. Blancu. Ráno bolo opäť slnečné, ale mrazivé. Hygienu sme spáchali naozaj len najnutnejším spôsobom. Majiteľka lodge nám však oznámila nepríjemnú správu. Mali sme si zbaliť veci a presťahovať sa do inej lodge, pretože dopoludnia mala prísť nejaká vopred ohlásená výprava. Našťastie Kami zaistil ubytovanie v blízkej Lake Side Lodge, takže sme sa tam rýchlo presunuli a hneď aj najedli. Pretože sme si ten deň zvolili za aklimatizačný alebo skôr odpočinkový, individuálne sme relaxovali. Eva, Oľga a Jano išli na Gokyo Peak, Paľo, Jirka a ja na blízku morénu ľadovca Ngozumba. Krásne počasie ešte viac podfarbilo výhľady na kopce okolo nás Cho Oyu (8.201 m), Gyachung Kang (7.922 m), Kangchung (6.103 m), ale aj na Thamserku a Kangtegu. Odpoludnia sme už naozaj relaxovali – vyhrievali sa na slnku a popíjali čaj. Naši nosiči taktiež odpočívali. Najmä to potreboval mladík, ktorý mal deň predtým problémy s výškou. Prvý krát som zmenil skladbu stravy. Potatoe Chips, ktoré doma takmer nejedávam, tvorili pre mňa stravu niekoľkých ďalších dní. Nakoľko sme mali naozaj individuálne ciele dnešného dňa, tak aj sme sa postupne stretli v jedálni na večeri. Popíjali sme Black tea a jedli opäť Potatoe Chips a Vege Rise. Skupina Francúzov, ktorá bola ubytovaná s nami v lodge bola ako obvykle dosť hlučná. Svojimi porciami jedla plnili svoje vnútornosti až tak dobre, že jedna z nich sa išla pozrieť pred lodge, aby videla svoju porciu ako sa vie vrátiť zo žalúdka von. Večer bol nádherne tmavý a na oblohe svietili stovky či tisíce hviezd, ktoré sa odrážali na hladine jazera.

Ďalší deň nás čakalo údolie Gokyo Valley, teda jeho najvyššia časť s výstupom na niektorú z bezmenných päťtisícoviek, ktoré tu volajú Nameless Peak. Ráno bolo neskutočne krásne. Na severe slnkom zaliaty vrchol Cho Oyu a na strmom chodníku k vrcholu Gokyo Peaku bolo od jazera vidno niekoľko desiatok trekárov. Ako mravce na veľkom mravenisku. Po klasických raňajkách – Chapatí a saláma so syrom a Black tea – sme sa vybrali na cestu aj my. Tentoraz nosiči s nami nešli. Pôvodne som plánoval, že pôjdeme s jedným nosičom, ktorý nám zoberie spacie vaky a stany a prespíme niekde v údolí. Po dohovore s Kamim sme sa rozhodli, že určite sa stihneme vrátiť do Gokya ešte v ten deň. Už od rána nám na hlavy pálilo slnko. Počiatočné mierne stúpanie asi po hodine chôdze vystriedalo dosť strmé. To už sme ale kráčali okolo jazera Thonak Tsho (4.843 m) – štvrté jazero v údolí Gokyo. V tých miestach sme sa neplánovane rozdelili na dve skupiny. Totiž vysoko za jazerom sa v diaľke objavil nádherný nezasnežený skalnatý končiar, ktorý som už poznal s fotografií. To je presne on, teda Nameless Peak (5.800 m). Jirka, Eva a ja, sme sa rozhodli pre tento cieľ dnešného dňa. Odbočili sme doľava, čiže na západ. Oľga, Jano a Paľo pokračovali ďalej na sever bližšie pod Cho Oyu. Vysušenú a zamrznutú trávu onedlho vystriedali neveľké snehové polia. Snehu nebolo veľa, ale miestami sme sa zaborili aj po kolená. Vzhľadom k členitosti terénu sme dosť často odpočívali a vydýchavali sa. Veď sme už boli dobre nad hranicou päťtisíc metrov. Všade okolo nás sa týčili nádherne zasnežené končiare. Eva za nami zaostávala, a tak som s Jirkom pokračoval svojim tempom hore. V diaľke pred nami sa týčil naozaj pekný kopec. Ako väčšina takých kopcov nemal názov. Na ktorejsi mape bol označený ako Nameless Peak. Pred nami kráčala štvorica mužov a ako sme zistili neskôr, boli to americkí horolezci, ktorí si urobili aklimatizačný výstup. Svoj tábor mali na neveľkej lúke neďaleko štvrtého jazera. V poslednom stúpaní pod kopcom sme ich dobehli. Odpočívali v závetrí. My sme išli ďalej, ale nie dlho. Naše snaženie o výstup taktiež veľmi skoro skončilo. Asi tristo metrov pod vrcholom bol ťažko schodný terén. Lámavá skala, veľké balvany a občas sme počuli rachot padajúcich kameňov. Niekde vo výške 5.600 metrov sme to načisto vzdali. Usadili sme sa na veľkej skale a venovali sa loveniu tých „najsprávnejších záberov“. Eva prišla za nami asi po pol hodine. Horúci čaj, čokoláda a americké hrozienka nám priliali nové sily. Výhľady na blízke i vzdialené kopce podfarbovali romantickú krásu himalájskej prírody – Cho Oyu, Gyachung Kang (7.922 m), Cholo (6.089 m), Ngozumba Kang (7.646 m), Cha Kung (7.020 m), Kangchung Peak (6.063 m). Po viac ako hodinovom pobyte medzi skalami sme sa rozhodli pre zostup. Vzdialenosť, ktorú sme tak „krvopotne“ šliapali od jazera hore dve hodiny, som doslova zbehol za necelú hodinu. Jirka a Eva prišli za mnou asi o pätnásť minút neskôr. Prešli sme okolo štvrtého jazera a asi o ďalšiu hodinu sme boli v Gokyo. Po akej-takej hygiene, sme sa usadili v jedálni lodge, zjedli horúcu Garlic soup, ale skôr to bola voda zahustená strúčikom cesnaku, zapili ju Lemon tea a plechovkou Tuborgu. Asi hodinu po našom príchode prišiel aj Paľo. Bol sám, pretože Oľga s Janom po návšteve piateho jazera sa rozhodli ešte navštíviť „náš“ bezmenný kopec. Ale pochodili presne ako my. Výstup na vrchol pre nebezpečný terén vzdali. Spoločná večera, Potatoe Chips a Plained Rise s Lemon tea zaplnili naše žalúdky. Únava z celého dňa nás zahnala veľmi skoro do spacákov. Večer primrzlo, obloha bola zamračená.

Ráno opäť svietilo slnko, opäť dobre mrzlo, ale to niektorých „zúfalcov“ z našich radov neodradilo namočiť aspoň dva prsty do vody jazera a pretrieť si oči. Lenže to museli najprv rozbiť na jazere ľad, aby sa dostali k vode. Obloha bola opäť nádherne modrá, v izbe nula a vonku mínus šesť stupňov. Tentoraz sme si urobili „kráľovské“ raňajky. Varili sme v izbe polievky z našich zásob. Majitelia lodge to nemajú radi, pretože im tým kazíme kšeft. Ak na to prídu, účtujú drahšie ubytovanie. Tentoraz na to neprišli, a tak sme za ubytovanie platili každý po 100 rupií, čo je asi 1,5 dolára. Po vypití dvoch veľkých termosiek Black tea sme sa nachystali na odchod. Najprv odišli nosiči a onedlho za nimi aj my. Mali sme pred sebou relaxačný deň. Asi dve hodiny chôdze do osady Dragnag. (4.710 m). Po chodníku išlo niekoľko skupín trekárov, väčšinou hovoriacich po francúzsky. Niektorí hore do Gokyo, niektorí už späť cez Machermo (4.200 m) do Namche. My sme asi po pol hodine chôdze, pri prvom jazere odbočili na východ a miernym stúpaním sme vyšli na bočnú morénu ľadovca Ngozumba. Zamrznuté jazerá, veľké balvany, ale aj niekoľko desiatok metrov vysoké suťoviská vytvárali skutočne mesačnú krajinu. V prvom stúpaní sme predbehli väčšiu skupinu Francúzov. Snažili sme sa držať rýchle tempo, aby sme si zabezpečili nocľah v jednej z dvoch miestnych lodge. Po asi dvojhodinovej túre sme sa ubytovali v Tashi Friendship Lodge a celý deň relaxovali. Cítili sme potrebu „ničnerobenia“. V rámci oddychu sme konečne vysušili stany, ktoré boli použité pred desiatimi dňami v Rumjatare. Obed toho dňa tvorili opäť polievky – Tomato a Vegetable soup. Príjemne nás prekvapila Eva, keď zo svojich zásob vytiahla „poklad“ – plechovky s originál plzenským Prazdrojom, ktoré doviezla zo Slovenska. Vedeli sme síce o nich, ale naše chute odolávali až sem. Tu pivo padlo. Odpoludnia prišlo niekoľko trekárov zo sedla Cho La (5.420 m). Boli medzi nimi aj Česi, a tak sme od nich zbierali informácie o teréne a prechode cez sedlo. Vraj je to dosť namáhavé, ale dá sa prejsť. Večer sme sa s Čechmi ako sa patrí bližšie zoznámili. Príprava večere tu trvala podstatne dlhšie ako obvykle, ale nakoniec sme sa dočkali a Boiled Rise, Potatoe Chips a Black tea sme s chuťou skonzumovali. Po ukľudňujúcich informáciách sa nám kľudnejšie spalo. Len v noci asi o štvrtej hodine „strašili“ francúzski trekári. Oni boli všeobecne dosť hluční aj cez deň. Vstávali, aby stihli prejsť cez sedlo.

Mrazivé ráno, bolo asi mínus desať stupňov, nás privítalo vychádzajúcim slnkom. Po rýchlych raňajkách – Chapatí, syr, paštika a Black tea sme asi o štvrť na osem vyrazili na trasu. Hneď nad osadou nás čakalo poriadne stúpanie, v ktorom sme sa dobre zapotili aj keď nesympaticky mrzlo. Asi po trištvrte hodine chôdze sme dobehli Kanaďanov, sympatickú po francúzsky hovoriacu dvojicu, muža a ženu, ktorých sme stretli už v Gokyo a spali tak ako my v Dragnagu. Vyšli pred nami asi o hodinu skôr. O ďalších pätnásť minút sme boli na prvej vyvýšenine, ktorá bola už nad 5.000 metrov. Otepľovalo sa, ale fúkal dosť ostrý vietor. Z vyvýšeniny sme museli zostúpiť do údolia asi sto výškových metrov. Čakalo nás niekoľko podobných stúpaní, ale aj klesaní až sme sa konečne dostali pod vysokú stenu, po ktorej zostupovalo niekoľko nosičov s nadmernou batožinou. Pri zostupe kričali, zrejme preto, že mali radosť, že sedlo bolo za nimi a majú za sebou najťažší úsek. Stena pripomínala tatranský skalný masív blízko Žabích plies v miestach, kde steká vodopád a vedie tam nosičský chodník. Samozrejme asi štyrikrát vyššia. Vzdialenosti medzi nami sa zväčšovali. Vpredu išiel Kami s Janom, potom Jirka a ja. Dlho za nami nikto. Až neskôr sa objavila Eva a nakoniec Oľga a Paľo. Stúpanie do sedla bolo naozaj dosť náročné. Veď sme na krátkom úseku prekonávali viac ako tristometrovú stenu. Chodník bol namrznutý a v hornej časti, tesne pod sedlom dosť kamenistý a nebezpečný. V sedle, v ktorom poriadne fúkal ostrý vietor, postávalo asi dvadsať francúzskych trekárov, ktorí išli našťastie pre nás opačným smerom. Ako ich už poznám, určite by sme ich na úzkom chodníku museli s problémami predbiehať. Pred nami sa rozprestieral krásny ľadovec. V porovnaní s Ngozumbou bol tento naozaj krásavec. Biely a čistý ľad umocňoval vysokohorskú romantiku. Po krátkom odpočinku venovanému čajovému občerstveniu, fotografovaniu a čakaniu na ostatných členov výpravy sme schádzali po úzkom ľadovom chodníku do údolia. Slnko neuveriteľne pálilo a aj vietor už mal slabšiu intenzitu. Zostup dole bol zo začiatku veľmi dobrý. V snehu vychodený chodník nás veľmi rýchlo doviedol až k začiatku ľadovca, ktorý sme obchádzali po pravej strane. Ďalej sme už zostupovali terénom ako keď idete vo Vysokých Tatrách z Priečneho sedla na Strelecké polia, samozrejme v iných výškach a dĺžkach. Po dvojhodinovej chôdzi sme dorazili do osady Dzonghla (4.830 m). Tam bola vlastne len jediná lodge, kde sme si dali obedňajšiu prestávku. Rara Vege a Tomato soup s Lemon tea nám priliali sily na ďalšiu cestu. Čakala nás ešte viac ako dvojhodinová cesta do údolia Khumbu. Stúpali sme traverzom nádhernej skalnej pyramídy päťtisícovky Awi Peak ponad tyrkysovo zafarbené ľadovcové jazero Chola Tsho. Ešte ďalej viac na sever sa vypínala krásna šesťisícovka Lobuche East (6.119 m). Asi po hodine sme sa dostali k čelnej moréne ľadovca Khumbu. Pod nami bola osada Dughla (4.620 m),  v diaľke na juhu osada Pheriche (4.240 m) a dvojvrcholový Ama Dablam. Chodník však pokračoval na sever do osady Lobuche (4.910 m), ktorá sa mala pre nás stať miestom, v ktorom strávime dve noci. Boli sme dosť vysoko nad ľadovcom, takže sme videli hlboko pod nami chodník, ktorým vedie miestna „hihg way“, teda hlavný chodník z Namche Bazar do B. C. Everest. V diaľke sa týčili zasnežené vrcholky Khumbu (6.820 m), Pumo Ri (7.165 m), Lingtrenu (6.179 m), Khumbutse (6.640 m) a Nuptse. Hneď blízko boli Pokalde (5.806 m) a Kongma Tse (5.820 m). Vzdialenosti medzi nami boli dosť veľké, takže sme sa na chodníku takmer nevideli. Kami s Janom boli ďaleko vpredu, nakoľko sa snažili prísť do osady čo najskôr a zabezpečiť ubytovanie v nejakej lodge. Jirka išiel kúsok predo mnou a ostatní, Oľga, Eva a Paľo šliapali kdesi vzadu. Asi o pol piatej sme sa postupne všetci zišli v Lobuche, v lodge Alpin Inn. Bola jedinou, kde nás boli ochotní ubytovať. A aj to sme prvý raz spali v spoločnej izbe asi pre tridsať ľudí. Navyše na širokej posteli pre troch sme spali štyria. Nuž vždy lepšie ako postaviť stany a spať vonku. Batožinu sme ani veľmi nerozbaľovali, snáď len najnutnejšie veci a rýchlo sme sa presunuli do vykúrenej jedálne. Aj tam bol problém si nájsť miesto, ale po „reorganizácii“ osadenstva sme si všetci posadali k jednému stolu. Večerali sme Dhal Bhat, Potatoe Chips, Vege Potatoe a Black Tea. Nemyslite si však, že spomenuté jedlá sme jedli všetci. Každý mal niečo iné, to by sme v tejto výške nezvládli. Navyše Jano a ja sme si dovolili vypiť po plechovke Tuborgu. Pred ôsmou sme išli spať, nakoľko ráno nás čakal výstup na Kala Pattar (5.545 m).

Počasie bolo ako namaľované, ranný mráz, obloha nádherne modro sfarbená a pred nami scenéria kopcov počínajúc zľava Pumo Ri a končiac vpravo Kongma Tse. Práve Kongma Tse ma najviac zaujalo. Veď to bol kopec, na ktorý sme mali vyjsť pri druhom treku v roku 2002 (ja som vtedy pre zápal priedušiek musel zísť do Pheriche), ale ostatní sa dostali bohužiaľ pre zlé počasie „len“ do sedla Kongma La (5.535 m). Aj toto sedlo bolo krásne vidieť, takže som si urobil predstavu ako vtedy chalani schádzali v zlom počasí do Lobuche. Ráno o ôsmej sme vyrazili na cestu. Tentoraz bez Kamiho a nosičov. V pláne bolo navštíviť osadu Gorak Shep (5.140 m), najvyššie položené obývané miesto na našej trase. A mali sme teoreticky pred sebou len dvestometrové prevýšenie. Samozrejme potom výstup na Kala Pattar. Na chodníku šliapali desiatky trekárov, takže občas bol problém ich na úzkom chodníku v bočných morénach ľadovca Khumbu predbehnúť. To dvestometrové prevýšenie však je len na mape. V skutočnosti je to podstatne viac, pretože chodník vedie morénami, ktoré neustále klesajú a po niekoľkých ďalších metroch ešte viac stúpajú. Osada bola stále v nedohľadne, Pumo Ri a Kala Pattar na dosah ruky. A Gorak Shep stále nikde. Presne po sto minútach chôdze z Lobuche, teda po necelej hodine a trištvrte, sme stáli na vyvýšenine, odkiaľ bolo do osady nejakých dvesto metrov. Dve lodge na brehu vyschnutého jazera. Zamierili sme hneď do prvej. Himalaya Lodge. Chýbal nám len Paľo, ktorý sa zdržal v stúpaniach cez morénu. Vypili sme horúci Lemon Tea a z okna sledovali strmý chodník, vedúci na vrchol Kala Pattar. Asi po hodinovej prestávke sme sa vydali na ďalšiu cestu. Fúkal nepríjemný silný vietor. Chodník cez vyschnuté jazero pripomínal piesočnú púšť. Ale to, že sme úplne inde než na Sahare sme sa veľmi rýchlo presvedčili v prvom stúpaní. Pred nami bolo dosť jednotlivcov, ale aj menších skupiniek, ktorí taktiež „bojovali“ so sebou. Vietor a prach na chodníku nám ešte viac sťažovali chôdzu hore. Zaradili sme sa za sebou podľa momentálnej kondície. Jano, Jirka, Eva a Oľga. Ja som zostal vzadu, nakoľko som „lovil“ zábery a až o niečo neskôr som postupne dobiehal ostatných. Nechcem sa vystatovať, ale na rozdiel od iných dní, mi to celkom dobre šliapalo, takže som po niekoľkých minútach predbehol Oľgu s Evou. Vzhľadom k tomu, že vietor neutíchal, ale bol čoraz silnejší, bol som nútený si aj ja obliecť „goráčovú“ bundu. Onedlho som predbehol aj Jirku a snáď nejakých sto metrov pod vrcholom aj Jana. No, naozaj mi to šliapalo. Samozrejme bol som dosť zadýchaný, ako každý v tejto výške, ale spokojný s tým, že som nemal žiadne problémy s bolením hlavy alebo inými ťažkosťami. Podobne ako ja, tak aj ostatní členovia výpravy boli na tom zdravotne veľmi dobre. Jano a ja sme stúpanie z Gorak Shepu urobili za 80 minút. Na vrchole bolo snáď päťdesiat ľudí. Francúzi, Nemci, Japonci, Holanďania a Američania. Ale aj niekoľko Čechov. Náš pôvodný cieľ, pokúsiť sa vystúpiť južným rebrom vyššie na úbočie Pumo Ri, zostal pre silný vietor nesplnený. Veď s problémami sme sa udržali na vrchole Kala Pattaru. Nárazový vietor bol naozaj taký silný, že doslova podťal nohy jednej americkej trekárke a skončila na zemi s krvácajúcou hlavou. Len s námahou sme v rukách držali fotoaparáty a urobili niekoľko záberov na kopce v okolí. Samozrejme prím hrali Everest, Lhotse, Nuptse a Pumo Ri. Asi po tridsiatich minútach pobytu na vrchole sme zišli asi päťdesiat výškových metrov nižšie, kde už vietor nemal až takú silu a opäť sme spravili nejaké zábery. Všetci piati sme sa rozhodli pre návrat. Jirka, Jano a ja sme nasadili rýchlejšie tempo a asi po päťdesiatich minútach sme už sedeli opäť v Himalaya Lodge. Jedáleň bola plná trekárov, ale našťastie sme si našli miesto. Onedlho prišla aj Oľga a neskôr Eva. Občerstvenie v podobe horúceho čaju, Rara Noodle, Potatoe a Tomato soup nám priliali čerstvé sily. Len Paľa sme nenašli. Zrejme nezvládol výšku, a tak sa pravdepodobne vrátil do Lobuche. Na okne jedálne som našiel nálepku výpravy Jožka Zábojníka z roku 2001. „Chromá vrana“ sa vynímala medzi ostatnými. Samozrejme k nálepke som prilepil aj našu s jakom. Na pamiatku. Snáď ju tam pri návšteve Kala Pattaru niekto nájde. Asi po hodine odpočinku sme sa rozhodli pre návrat. Opäť po skupinkách. Jirka, Jano a ja priamo do Lobuche, Eva samostatne s cieľom vychutnávať si krásy okolitých kopcov a Oľga s cieľom navštíviť za Gorak Shepom pomník slovenských horolezcov, ktorí zahynuli na Evereste. Psotka v roku 1984 (20. výročie), Becík, Božík, Jaško a Just v roku 1988 a navyše chcela navštíviť aj Pyramídu, talianske observatórium s hotelom. Na chodníku vedúcom cez bočné morény ľadovca Khumbu kráčal neustále množstvo trekárov. Naozaj to tam je ako na najrušnejšej ulici. V prípade úrazu by sa tam určite našiel aj nejaký lekár. Do Lobuche sme „zbehli“ za hodinu a pol, takže boli asi štyri hodiny popoludní. Počas našej neprítomnosti nám Kami s nosičmi presťahovali batožinu do vedľajšej lodge, kde sme mali jednu trojlôžkovú izbu. No my sme boli štyria. V izbe sme našli spať Paľa. Ako sme sa domnievali, ta sa aj stalo. Pre menšie problémy s dýchaním nechcel riskovať, a tak sa radšej z polovice cesty vrátil. Nakoľko bolo v izbe dosť chladno, tak sme sa presunuli do pekne vyhriatej jedálne. Pomaly sa stmievalo, keď dorazili Eva a o niečo neskôr aj Oľga. Nakoľko izby boli plné, majiteľka lodge Alpin Inn im ponúkla svoju izbu. Pekné šerpské gesto. Večera v podobe Potatoe with Vege a Potatoe Chips s horúcim čajom, ale aj Tuborg nám spríjemnili pohodový večer. Dokonca pred spaním sme si dali po dúšku fernetu. V noci bolo celkom chladno, veď ešte ráno o siedmej bola v izbe teplota plus jeden stupeň Celzia. Vonku svietilo nesmelo slnko. V izbách okolo nás bolo od skorého rána rušno. Trekári, ktorí mali namierené na Kala Pattar sa balili a robili pekný rámus. Po akej-takej hygiene sme sa zbalili aj my a zišli sa v jedálni na raňajkách. Chapatí, paštika so syrom a horúci Black tea zaplnili naše žalúdky. Pôvodne plánovaný výstup na Awi Peak sme zrušili a zamerali sa na návštevu údolia rieky Imja Khola. Medzitým nosiči vyrazili na cestu. Tentoraz nás prvý raz čakala zostupová trasa – osada Dingboche (4.410 m). Klesanie o celých päťsto metrov. Po raňajkách sme vyšli všetci naraz. Pri pohľade späť sme si urobili ešte pekné zábery Pumo Ri, Lobuche East a Nuptse. Asi po pol hodine chôdze sme prišli k pietnemu miestu. Stáli sme na vyvýšenine plnej modlitebných vlajočiek a kamenných stavieb – pomníkov obetiam Everestu. Šerpov, ktorých zmietla lavína, Šerpu Babu Chiri, ktorý ako prvý človek na svete vyšiel na Everest v čase pod 24 hodín a v roku 1999 strávil na vrchole 21,5 hodiny (zahynul v roku 2001). Keď som bol v Himalájach v roku 2000, tak takmer v každej lodge mali plagát s týmto výnimočným šerpským horolezcom. O niekoľko metrov vyššie sme našli mohylu Scotta Fischera – amerického horského vodcu, ktorý zahynul pri výstupe v rámci komerčnej výpravy v roku 1996, kedy sa odohrala najväčšia everestská tragédia – deväť mŕtvych. Tu sme sa opäť rozdelili na dve skupiny. Paľo, Jirka, Jano a ja sme nasadili rýchlejšie tempo a dievčatá zaostali za nami. Pri zostupe čelom morény ľadovca Khumbu do osady Dughla sme predbehli výpravu japonských trekárov. Jedného z nich, s kyslíkovou maskou na tvári, niesol nosič na chrbte. Bol totálne vyčerpaný. V osade sme sa zdržali len niekoľko minút, napili sa čaju a pokračovali ďalej. Ľadovcovú riečku Lobuche Khola sme prešli po úzkom brvne. Aj tu „maturovali“ japonskí trekári. Nechápavo sme pozerali s akými problémami prechádzali po umelej prekážke. Dokonca jedného museli nosiči priviazať na lano. Ktovie čo tam v takej výške robili. V praxi sa ukázalo podcenenie vlastných schopností a síl. Na druhej strane riečky sa chodníky rozdeľovali. Horný viedol do osady Dingboche a dolný do Pheriche. V tom mieste som sa oddelil od našej skupinky. Mal som namierené do Pheriche, kde som chcel odovzdať majiteľom lodge fotografie, ktoré som urobil v roku 2002. Ostatní išli do Dingboche. Dole kopcom som nasadil doslova pekelné tempo. Celkom to išlo. Bolo nádherné počasie, v diaľke pred sebou som videl veľkú skupinu trekárov, a tak som si zaumienil, že ich dobehnem. Po ceste som urobil niekoľko záberov na Lobuche East, Awi Peak, Cholatse (6.440 m) a Taboche (6.542 m). Prašný chodník mierne klesal, takže sa mi išlo veľmi dobre. Trochu problémov nastalo pri preskakovaní niekoľkých menších potokov, ale aj tie som mal onedlho za sebou. Pri prvých domoch osady Pheriche som naozaj dobehol posledných trekárov veľkej skupiny. Samozrejme že to boli Francúzi. Všetci sa zišli na veľkom nádvorí väčšej budovy. Bolo to zdravotnícke zariadenie, kde majú pretlakovú komoru, v ktorej pomáhajú turistom a horolezcom, ktorí nezvládli nadmorskú výšku či už je to päťtisíc alebo osemtisíc metrov. Prešiel som cez celú osadu a na jej konci som zamieril do poslednej lodge. Práve to bol môj cieľ. Namaste Lodge. Keď stúpate z Pangboche do Pheriche, tak je po pravej strane prvou lodge v osade. Bolo ešte len jedenásť hodín, takže v jedálni sedeli len dvaja mladí trekári, popíjali čaj a zaujato hľadeli do mapy. Z domácich bol prítomný len mladý chlapec. Opýtal som sa na majiteľov. Mal som smolu. Boli v Namche Bazar. Objednal som si čaj a keď mi ho doniesol, tak som mu ukázal fotografie. Mladík sa priznal, že je bratom majiteľky lodge. Fotografie som mu nechal a asi po polhodine som stúpal strmým chodníkom na východ do osady Dingboche. Po tridsiatich minútach som prišiel k stúpe, kde som sa stretol s Oľgou. Paľo, Jirka, a Jano už boli v osade. Spolu sme zbehli do osady, kde je asi pätnásť lodge. A hľadali sme. Úzkym chodníkom sme kráčali osadou a po chvíľke nás „našiel“ jeden z nosičov a zaviedol do Sonam Friendship Lodge.V presklenej verande sedeli naši traja trekári a popíjali čaj. Samozrejme sme sa pridali k nim. Stále nám však chýbala Eva. Obed toho dňa tvorili Rara Noodle soup, Garlic soup a Mint Tea. Táto lodge bola celkom dobre zariadená, dokonca tam mali aj paplóny. Medzitým prišli do lodge tri dámy vyššej vekovej kategórie. Po vzájomnom slovnom kontakte sme sa dozvedeli, že sú z Írska, prešli cez sedlo Trashi Laptsa (5.755 m), cez ktoré vedie chodník z Rolvalling Himal do Khumbu. Pôvodne to bol taktiež jeden z našich cieľov, ale vzhľadom k zlému počasiu, ktoré nás zdržalo v Lukle, sme museli toto sedlo vynechať. Veru klobúk dole pred takým výkonom. Dámy mohli mať nejakých 65 – 70 rokov. Dokonca jedna z nich sa pochválila, že asi pred tridsiatimi rokmi vyliezla na Ama Dablam. A to už sme naozaj „zírali“ ako na Vizír. Slnko neúprosne pálilo, ale odpoludnia sa objavili nad nami mraky a trochu sa zotmelo. To sme využili ku krátkemu odpočinku v spacákoch. Začala sa prejavovať únava, takže sme zvolili tento variant relaxu. Medzitým prišla aj Eva, ktorá zrejme zablúdila, ale nakoniec sa dostala na správne miesto. Po dlhšom čase sa na večeru objavil Dhal Bhat, ale Oľga aj ja sme ostali verní už niekoľko dní konzumácii Potatoe Chips a k tomu Jasmine tea.

Ráno sme vstali, ako už tu bolo samozrejmosťou posledných dní do mrazivého, ale slnečného rána. V izbe opäť jeden stupeň „tepla“. Mali sme pred sebou údolie rieky Imja Khola a výšľap do osady Chhukung (4.730 m), teda miesta, kde som v roku 2002 strávil dve noci a vystúpil na Chhukung Ri (5.550 m) a Chhukung (5.845), čo je moje doterajšie výškové maximum. Tentoraz som však mal trochu iný plán. Ísť bližšie k Island Peaku (6.187 m), niekde k jazeru Imja Tsho a vidieť z blízka známy kopec, na ktorý vystúpil v roku 2001 Jožko Zábojník, ale aj vidieť nádhernú sedemtisícovku Baruntse (7.220 m) a Ama Dablam zo severovýchodnej strany. Po raňajkách, ktoré tentoraz boli veľmi striedme, dokonca Jirka a ja len Black tea, sme sa vydali na cestu. Opäť ako v prípade Kala Pattaru bez Kamiho a nosičov. Cestu som poznal, takže žiadny problém. Slnko už od ranných hodín pekne pálilo, takže krémy a emulzie hrali prím pri ochrane pokožky. Po vyše hodine chôdze sme prišli k miestu, ktoré sa volá Bibre (4.570 m). Stojí tu malá čajovňa – honosne nazývaná Tea House. Tentoraz bola zatvorená, takže sme sa osviežili z vlastných zdrojov. V diaľke som videl schádzať od Chhukungu malú postavu. O niekoľko minút bol pri nás. Veru áno, majiteľ čajovne. Pomyslel som si, otváracie hodiny má zrejme podľa toho ako sa vyspí. O chvíľu vynášal pred čajovňu plastové stoly a stoličky. Mal smolu. My sme išli ďalej, veď nás čakalo do Chhukungu ešte asi 150 výškových metrov. Vzhľadom k tomu, že nám to dobre šliapalo, boli sme v osade asi o tridsať minút. Samozrejme ako aj v iných osadách, aj tu majitelia lodge neustále vylepšujú svoj ubytovací imidž. Pristavené verandy, terasy, upravené prístupy k ubytovniam. Tak to bolo aj v prípade Ama Dablam Lodge. V jedálni sedelo niekoľko francúzskych trekárov. Majiteľka lodge tu nebola, ale zato jej syn. Dali sme si Ginger tea – zázvorový čaj. Odporúčam ho všetkým milovníkom tohto nápoja. Po chvíli sedenia som oslovil mladého muža s tým, že som mu ukázal fotografie jeho matky a mladšieho brata – taktiež z roku 2002. Bol nadšený. V tom ma šokoval vetou, že si ma pamätá a aj ďalších troch kamarátov: „You are from Slovakia!“. Bol to krásny pocit stretnúť po nejakom roku známeho človeka. Vzhľadom k tomu, že sme mali pred sebou niekoľkohodinové šliapanie, tak sme sa rozlúčili s tým, že pri návrate ho navštívim. V jedálni sme sa dohodli na ďalšom postupe. Opäť došlo k rozdeleniu našej skupiny. Jirka a ja podľa plánu pod Island Peak a ostatní výstup na Chhukung. S Jirkom som prešiel cez divú ľadovcovú riečku Imja Khola a stúpali sme najprv miernym, no po niekoľkých metroch strmším stúpaním. Na sever od nás sme pozorovali, ako Jano, za ním Eva „bojujú“ na podstatne strmšom teréne ako my. Po ceste sme stretli niekoľko trekárov, ale aj nosičov. Schádzali dole. Počasie bolo naozaj ideálne. Dokonca ani vietor nefúkal. Asi po hodine chôdze sme prišli na veľké plató, ktoré bolo popretkávané niekoľkými korytami ľadovcovej riečky. Jazero Imja Tsho, ktoré sme mali v pláne navštíviť však nikde nebolo. Dostali sme sa k ľadovcu Imja Tse Glacier. Hneď sme poznali, že terén sa zmenil. Neustále sme vychádzali bočnou morénou niekoľko desiatok metrov hore a potom dole, aby sme konečne prišli k vyschnutéme jazeru Tsho Chokarma. Podobalo sa na to pri Gorak Shepe. Prešli sme po ňom asi do polovice. Intuitívne ma to ťahalo viac doprava, teda na východ. Jirka sa už-už vzdával nádeje, že jazero uvidíme. Boli sme takmer pod Island Peakom, keď som sa rozhodol vyšliapať ďalšiu morénu. Šok. Jazero nikde, ale za morénou ešte ďalšie dve. Bolo asi pol druhej, keď som sa dostal cez ďalšie stúpanie a vtedy som ho zahliadol. Veľké, do hneda zafarbené jazero. Pred ním však boli tri menšie, ktoré mali nádhernú tyrkysovú farbu. Tak ako Gokyo Lake. Zakričal som na Jirku, aby prišiel aj on a videl tú nádheru. Jazero bolo od nás ešte dosť ďaleko, ale vzhľadom k tomu, že sme so sebou nemali žiadne tekutiny, nechceli sme cez ľadovec pokračovať ďalej. V diaľke nad nami na území čistého ľadu sa vypínalo Baruntse, o niečo bližšie k nám známe sedlo Amphu Laptsa (5.780 m) cez ktoré sa dá prejsť do Národného parku Makalu Barun. Urobili sme niekoľko záberov blízkej prírody, no ako šibnutím prútika sa od juhu začali valiť mraky a v priebehu niekoľkých sekúnd zakryli vrcholy neďalekého Ama Dablamu. Rozhodli sme sa zostúpiť k blízkemu vyschnutému jazeru a vystúpiť k úpätiu Island Peaku. Bolo to už dosť namáhavé, ale aj tak sme vyšli do výšky asi 5.300 metrov. Zahliadol som vrchol Makalu. Bol krásne osvietený slnkom. Za chrbtom sme mali trojvrcholové Lhotse, ktoré sa už taktiež ponáralo do mrakov. A priamo pred očami defilovali krásne a mnou už navštívené Chhukungy. Áno, tie Chhukungy, ktoré sa stali pre mňa najvyšším miestom tejto planéty. Zrejme sa už vyššie nedostanem. Čas návratu sa blížil. Začal fúkať nepríjemný vietor, a tak s popraskanými perami od smädu, ale aj suchého vetra, sme smerovali späť. Nízka oblačnosť a vietor nám začali sťažovať návrat. Našťastie s ubúdajúcou výškou aj vietor slabol. Cesta nám trvala vyše sto minút, ale boli sme radi, že sa v lodge občerstvíme čajom a zohrejeme. V jedálni bola skupina asi dvadsiatich Francúzov a mňa v tom momente napadla myšlienka, keď sme pred dvomi rokmi v Phakdingu pred podobnou skupinou Francúzov excelovali v speve. Tentoraz sa nič také nekonalo. Vypili sme s Jirkom po dve veľké termosky Ginger tea, teda zázvorový čaj. S majiteľom lodge sme si spravili na pamiatku spoločnú fotografiu a potom sme išli hľadať pamätnú tabuľu poľského himalájistu, prvého Poliaka, ktorý stál na všetkých osemtisícovkách a v roku 1989 zahynul na Lhotse, Jerzyho Kukuczku. Tabuľu sme o chvíľu našli na konci osady. Počasie sa stále zhoršovalo, a tak sme schádzali dole. Dokonca miestami mrholilo. O piatej sme boli v Dingboche. Druhá časť našej výpravy už trávila neskoré odpoludnie v spacákoch. Dnešnú večeru tvorili opäť Potatoe Chips a Dhal Bhat, ale Eva si dala špecialitu – Rise Pudding. Bola sklamaná, pretože pudingom bola obyčajná rozvarená ryža. Večeru sme zapili už tradične Black tea. Naozaj denne sme sa presviedčali, ako je dôležitý príjem dostatočného množstva tekutín, nakoľko sme boli ešte stále vo výške 4.330 metrov.

Ďalší deň nás čakal zostup údolím rieky Imja Khola do osady Pangboche. Ráno bolo opäť chladno, ale predsa ešte stále svietilo slnko. Po výdatných raňajkách, ktoré tvorili Chapatí, sardinky, syr, saláma a Black tea, sme o pol deviatej vyrazili na cestu. Opäť som zdokumentoval kamerou aj fotoaparátmi nádherné kopce okolo. Asi po trištvrte hodine chôdze sme prišli k mostu nad riečkou Khumbu Khola. Niekoľko desiatok metrov nižšie sa riečka vlieva do Imja Kholy. Pri malej osade Orsho sme stretli veľkú skupinu trekárov, ktorí mali trek ešte len pred sebou. Asi o dvadsať minút sme boli v osade Shomare a popíjali v Ama Dablam Tea Shop Lemon tea. Z Ama Dablamu trčal len vrchol vyššieho kopca. Druhý bol v mrakoch. Snáď malá zaujímavosť k tejto osade. Tu som sedel s chlapcami taktiež pred dvomi rokmi a na tabuli označujúcej názov osady nadmorskú výšku 4.040 metrov. Tentoraz si ju upravili na 4.070 metrov. Opäť sme sa rozdelili na dve skupiny. Oľga a Eva išli samostatne ďaleko za nami a Kami a my sme nasadili rýchle tempo do osady Pangboche (3.930 m). Tesne pred osadou sme predbehli dve mladé, ale naozaj pekné Rusky s jedným nosičom. Po našom krátkom dialógu, keď zistili, že sme zo Slovenska, so smiechom konštatovali: „Slovakija, éto malenkaja zemlja!“ A boli sme vybavení. Čudovali sme sa, že také mladé baby sa vydali sami na trek. Až na druhý deň sme zistili, že to bolo trošku inakšie. Ubytovali sme sa v Ama Dablam Lodge, hneď blízko chodníka a miestneho trhoviska, kde excelovali tibetskí obchodníci, predávajúci tovar podobný tomu nášmu, čo predávajú na trhoch naši spoluobčania žltej pleti. „Zaručene pravé a značkové“ bundy, kombinézy, ponožky a veľmi veľa ďalšieho tovaru. Všetko pod značkou Made in China. Na našich organizmoch už bolo cítiť nižšiu nadmorskú výšku. Asi o hodinu po našom príchode prišli postupne aj Oľga a Eva. Po obede, ktorý tvorili polievky Rara Noodle, Potatoe a Tomato Soup a Lemon tea, sme si „naordinovali“ voľno. Dievčatá sa išli prejsť k miestnemu buddhistickému kláštoru, mimochodom tu mali pred rokmi uloženú časť lebky yetiho, ktorá však záhadne zmizla. Večer sme sa zišli opäť v jedálni, kde bola príjemná atmosféra vytvorená horúcou pecou. Už za tmy prišiel mladý majiteľ lodge a mladý nórsky horolezec. Vrátili sa z ľadovca Khumbu so správou, že skupinka nórskych horolezcov vyliezla na vrchol Pumo Ri. Ďalším hosťom, no skôr hosťkou jedálne bola Austrálčanka v strednom veku. Už pri príchode do jedálne sme videli, že je „grogy“ a že jej ani nechutí jesť. Pomyslel som si, dievča a to ideš ešte len hore, čo budeš robiť niekde v Lobuche. Až neskôr nám Kami povedal, že ju okradol o doklady a peniaze šerpský sprievodca. Z toho je vidieť, že všade sa nájdu rôzne individuá. Ale nechať pas sprievodcovi, to je tiež nenormálne. Prisadli si k nej dvaja neznámi domáci chlapíci a bolo vidno, že to nie sú Šerpovia. Naozaj mali inakší výzor. Boli príslušníkmi miestnej polície a šliapali k vôli tejto žene z Namche Bazar až do Pangboche, aby zistili, čo sa vlastne stalo.

Ráno bolo v izbe podstatne teplejšie, celých päť stupňov, takže sa aj lepšie vstávalo. Raňajky v podobe Chapatí, paštiky, syra s Black tea sme rýchlo zvládli a asi o štvrť hodinu po odchode našich nosičov sme rýchlym tempom schádzali prašným a miestami kamenistým chodníkom dole k rieke, kde je kovový most, pod ktorým je však aj starý lanový. Nakoľko išla hore partia trekárov, dali sme im prednosť, len Jano si chcel skúsiť kaskadérske umenie a zvolil prechod cez lanový most. Pod ním v hĺbke asi tridsať metrov tiekla dravá rieka. Všetci prítomní zostali stáť s otvorenými ústami a hľadeli ako to dopadne. Pre prípadných záujemcov môžem poradiť. Jano to zvládol bez problémov, takže most je stále priechodný. ktovie ako dlho. My ostatní sme zvolili istejší variant. Miernym stúpaním sme prišli do osady Milingo (3.750 m) a o chvíľu do osady Deboche (3.710 m), kde je buddhistický ženský kláštor. Preventívne sme ho nenavštívili. V tejto osade sme stretli skupinku českých trekárov, ktorú viedol majiteľ pražskej cestovky a pochválil sa, že tu ide po desiaty raz. Nuž, keď sa mu darí… Pýtali sa na snehové podmienky, počasie, atď. Nepríjemné asi stopäťdesiat metrové stúpanie do osady Tengboche (3.867 m) preverilo naše už tak často krát skúšané fyzické sily. Paľo za nami trochu zaostal, takže Jirka, Jano a ja sme naraz prišli k jednej z miestnych lodge, kde sme sa občerstvili s Lemon tea a čokoládou. O chvíľu prišiel Kami a Paľo. Tu sme sa zdržali veľmi krátko a po prehliadke buddhistického kláštora sme pokračovali v ceste. Mimochodom kláštor bol v roku 2003, teda v roku, v ktorom sa veľkolepo oslavovalo 50. výročie výstupu Sira Eduarda Hillaryho a Norgaya Tenzinga na Everest, zrekonštruovaný, bol vynovený vstupný areál, ale aj miestne stúpy. Klesajúci a veľmi prašný chodník vedúci až k rieke Dúdh Kosí sme prešli naozaj rýchlym tempom, a tak nás asi po trištvrte hodine vítala osada Phunki Tenga (3.250 m) so svojimi nezabudnuteľnými modlitebnými valcami, ktoré poháňa voda potoka. Prešli sme najvyššie položeným lanovým mostom nad riekou Dúdh Kosí a na druhom brehu sme si urobili krátku pitnú prestávku. Lemon tea a nejaké sladkosti k tomu. Väčšiu prestávku sme plánovali absolvovať až v Kenjome (3.620 m), ale to nás čakalo opäť asi štyristo metrové stúpanie. Slnko poriadne pieklo do hláv, takže sme vyzliekali bundy a išli v tričkách a krátkych nohaviciach. Do Kenjomy sme prišli asi o hodinu. Sadli sme si k stolom na dláždenej terase a objednali si tentoraz všetci spoločne Tomato soup a Lemon tea. K vedľajšiemu stolu si prisadli naše známe dievčatá, Rusky. Samozrejme ako sa patrí na túto nadmorskú výšku, vytiahli cigarety a mohutne cmúľali nikotínovú rozkoš. Naše pohľady na ne veľmi skoro skončili, pretože postupne prichádzali trekári s postavami sibírskych medveďov. Vtedy sa ukázalo, že dievčatá nie sú sami, ale majú so sebou niekoľko urastených spolucestovateľov. Podľa postáv a ich fyzických možností sme usúdili, že dievčatá im cez deň ušli a oni ich potom doháňali. Po obedňajšej prestávke sme pokračovali v ceste. Chodník už väčšinou klesal. Z údolia rieky však začali vystupovať mraky, takže asi v polovici cesty sme opäť obliekali bundy. Do Namche Bazar sme prišli v „mlieku“. Nakoľko sa Kami zdržal s našimi nosičmi, chvíľu sme hľadali cieľ našej cesty Valley View Lodge. Stojí hneď vedľa miestnej pošty, teda na hlavnej ulici. Ubytovali sme sa na poschodí a hneď sme sa prešli uličkami osady. Navštívili sme miestnu pekáreň, kde sme ochutnali miestny apple pie, teda jablkovú štrúdľu a Lemon tea. Počasie nebolo priaznivé, dokonca spadlo aj niekoľko dažďových kvapiek. Po krátkom občerstvení sme vykonali „exkurziu“ miestneho trhu, kde predávali tibetskí obchodníci tovar väčšinou brakového charakteru. Síce so záujmom sme pozerali na zemi naukladané časti odevov, tepláky, svetre, bundy, rifle, topánky, tenisky, ale aj tranzistorové rádia. Medzi týmto tovarom mali postavené stany, v ktorých obchodníci prespávali. Totiž trh tu bol už niekoľko dní. Medzitým dorazili do Namche aj Oľga s Evou. Večeru sme absolvovali v jedálni, kde okrem nás boli len dvaja trekári. Tak ako aj my, aj oni sa už vracali z treku. Väčšina z nás si objednala Potatoe chips, ktoré sa stali našim tradičným večerným jedlom. Na druhý deň, po raňajkách, Chapatí, syr, saláma a Black tea, sme mali voľný deň. Individuálne sme sa roztrúsili po neveľkej osade a opäť sme navštívili miestnu pekáreň. Naše chuťové zmysly už pracovali na trošku inej úrovni. Dokonca sme si kúpili chlieb, ktorý sme nemali v ústach tri týždne. A bol celkom jedlý. Navštívili sme obchodíky, kde dostanete kúpiť takmer všetko na čo si spomeniete. My sme sa zamerali na suveníry, mapy, ale aj mačky či flísové a „zaručene“ originál gore texové bundy a nohavice. Ceny sú tu oproti našim viac ako polovičné. Kvalita? Myslím, že na bežné nosenie v našich kopcoch úplne postačujú. Celý deň sme strávili striedavo v lodge alebo v osade. Ďalší deň po raňajkách, ktoré nám spestril domáci chlieb a naše paštiky, sme si pobalili veci. V jedálni pri rozlúčke s majiteľmi lodge nám venovali na pamiatku khatagy – biele hodvábne šály. Okolo deviatej sme opustili Namche Bazar. V lese pod osadou som našiel dlhé píniové šišky, ktoré si už „tradične“ vozím domov. Prešli sme okolo asi desiatich vojakov hliadkujúcich pri vstupe do osady. Inokedy prašný chodník bol po nočnom daždi mokrý, takže v strmom teréne sa dosť šmýkalo. Z mrakov nesmelo svietilo slnko. Po polhodine chôdze sme sa zastavili na odpočívadle, odkiaľ je vidno Everest. Tentoraz však bol v mrakoch. Pokračovali sme v ceste a onedlho bol pod nami lanový most ponad rieku Dúdh Kosí. Neustále sme stretávali množstvo trekárov, nosičov, ale aj pohoničov s jakmi nesúcimi batožinu a potraviny. Po prejdení ďalších dvoch mostov nás čakalo krátke stúpanie do osady Monjo. Prešli sme bránou Národného parku Sagramtha. Tu sa každý návštevník musí prihlásiť, aby ho „vyškrtli“ z evidencie. Po dosť dlhom čakaní a na pokyn Kamiho sme do vzdali a pokračovali ďalej. Takže možno sme tam doteraz evidovaní. Zostúpili sme do malého údolia a vysoko nad nami sa v mrakoch čiastočne objavil jeden z predvrcholov šesťtisícovky Kusum Kanguru. Chodník bol dosť šmykľavý čo zapríčinilo menšie spomalenie tempa chôdze. Do cieľa dnešného dňa, Phagdingu (2.610 m) už nebolo ďaleko. Z mrakov sa nesmelo objavili prvé kvapky. Asi po pol hodine sme už v diaľke videli posledný most, ktorým sme aj onedlho prešli na ľavú stranu rieky. Tam už sme kráčali zľahka kropení drobným dažďom. Tentoraz sme ukončili dnešný deň v Guest House Lodge. Majiteľka nenápadnej stavby v centre osady nás srdečne privítala. Ubytovali sme sa v izbách na poschodí. Vonku celkom pekne pršalo, a tak sme s radosťou zasadli okolo stolov v jedálni. Spolu s nami tam sedela skupinka španielskych trekárov. Tí však boli ešte len na začiatku cesty. Po troch týždňoch strávených vo vysokých kopcoch sme sa úplne uvoľnili, čo značilo, že sme sa oddali odpočinku. Celé odpoludnie sme presedeli v jedálni. Vonku pršalo a nám sa už naozaj nechcelo prechádzať po miestnej „avenue“. Jirka sa veľmi rýchlo zoznámil s majiteľkou lodge a začal ju oslovovať „mama“. Tu v jedálni nás všetkých, tým myslím nielen mužské osadenstvo našej výpravy, ale aj ostatných mužov, doslova očarila dcéra majiteľky lodge. Naozaj bola krásna a každý z nás tvrdil, že nemôže byť miestna Šerpka, ale skôr by patrila niekde do Thajska. Volala sa Phurbi, bola vydatá a bývala v Káthmandú. Tu prišla len za matkou na „víkend“. My sme sa priebežne občerstvovali pivom, čajom i nejakou tou polievkou. S prichádzajúcim večerom bolo v jedálni celkom rušno. Opäť sme tu narazili na skupinku francúzskych trekárov, ktorí, podobne ako my, už pomaly končili pobyt v Himalájach. Večernú atmosféru spestril Jirka svojimi naozaj kaskadérskymi kúskami v podobe padania zo stoličky či zo stola – ale to bolo naozaj, žiadny výsledok konzumácie piva. Neskôr sa priznal, že robil nejaký čas v cirkuse. Spať sme išli na miestne pomery dosť neskoro.

Ráno bolo slnečno, a tak po veľmi krátkych a ľahkých raňajkách v podobe čaju sme sa rozlúčili s domácimi. „Mama“ – tak sme ju od večera už oslovovali všetci nám na znak priateľstva a na pamiatku venovala tentoraz žlté šály – khatagy. Nasledovalo spoločné fotografovanie a potom už naozaj len asi dvojhodinová chôdza do Lukly. Po ceste sme opäť stretávali množstvo trekárov, ktorí boli na úplnom začiatku svojich ciest, takže bolo na nich vidieť túžbu byť čo najskôr tam „hore“. My, s opálenými tvárami, určite schudnutí a možno aj so strhanými črtami od únavy sme boli ich pravým opakom. Lukla nás privítala pekným počasím. Tentoraz sme sa ubytovali z opačnej strany letiska v Eco Paradise Lodge. Prvou úlohou Kamiho bolo potvrdiť letenky pre odlet na nasledujúci deň. Medzitým sme sa naobedovali. Väčšinou to boli polievky, ale ešte aj horúci čaj, nakoľko sa vonku ochladilo. Pred lodge sme sa rozlúčili s našimi nosičmi. Odovzdali sme im pre nás už nepotrebné veci, karimatky, nejaké tričká, sladkosti a na pamiatku rôzne suveníry. Na záver sme urobili spoločnú fotografiu, vlastne jedinú počas celého treku, na ktorej sme boli všetci jedenásti. Počasie sa zhoršilo a tak sme odpoludnia relaxovali prechádzkou po osade. Hlboké údolie pod letiskom nebolo pre nízku oblačnosť vôbec vidno. Podvečer sme sa zišli v jedálni, bola tam aj početná skupina holandských trekárov. Boli poriadne hluční. Taktiež už mali trek za sebou. Naozaj sme sa presvedčili, že eufória z úspechu každej výpravy má rovnakú úroveň. A je jedno či sú to Slováci, Česi, Francúzi, Američania alebo Holanďania. Snáď len Japonci sú akýsi zdržanlivejší. Večera v podobe Potatoe Chips a Ginger tea bola poslednou v Himalájach. O ôsmej sme išli spať, pretože sme mali v pláne ráno skôr vstať, pobaliť veci a premiestniť sa na letisko.

V noci pršalo, a tak sme ráno nesmelo pozerali na oblohu, či vôbec odletíme. Ešte o pol siedmej bola zamračená, ale v priebehu pol hodiny mraky vystriedalo nesmelé slnko. Po „výdatných“ raňajkách – len Black tea, pred odletom sme nechceli riskovať nejaké tráviace problémy, narýchlo Kami zohnal dvoch nosičov, ktorí odniesli našu batožinu na letisko. Odbavovacia hala bola plná trekárov, ale aj niekoľkých domácich ľudí. Pri osobnej prehliadke sa pokúšala kontrolujúca policajtka zobrať Eve sklenú fľašku s Everest whisky. Eva sa naštvala so slovami, že ju radšej vypije pred ňou, ale jej ju nedá. A tak sme kolektívne zlikvidovali obsah dvojdecovej fľašky. Konečne sme sa dočkali. Najprv prileteli dve ruské helikoptéry, potom aj dve lietadlá. A jedno z nich spoločnosti Yeti Airlines. Po dvoch hodinách čakania sme nastúpili do lietadla. Sadol som si dozadu, aby som mal lepší výhľad na Himaláje, pretože som chcel s kamerou natočiť nejaké zábery kopcov. Kami opäť „exceloval“. Sympatická letuška rozdávala cukríky a vatu do uší, ale on s rozžiarenými očami a úsmevom hľadel na jej peknú postavu. Onedlho sme odštartovali a všetci pozerali na ubiehajúcu dráhu. Odlepili sme sa od zeme a pod nami sa otvorilo hlboké údolie okolo rieky Dúdh Kosí. O niekoľko minút sa na severe, teda po našej pravej ruke, objavili zasnežené kopce Rolwaling Himal. Niekoľkokrát sme sa dostali do vzdušných vírov, takže naše žalúdky sa dobre pohojdali. Po tridsiatich minútach letu sme pristáli na letisku v Káthmandú. Pred letiskovou budovou sme čakali na taxík. Medzitým Oľga s Kamim išli hľadať stratenú batožinu. Asi po polhodine sa vrátili aj s batohom. Bol uložený v letiskovom depozite. A s batohom aj dobrá whisky, ktorú sme hneď tam ochutnali. Na úspešný let. Presunuli sme sa do hotela Imperial Guest House. Tam čakal majiteľ cestovky Govinda, ktorý nás srdečne privítal. Po spáchaní hygieny sme odišli na obed. Samozrejme do Everest Steak House. V reštaurácii sme boli prvými hosťami. Stále usmiati čašníci začali „poletovať“ okolo nás. Nakoľko sme za tri týždne zjedli množstvo polievok, tentoraz sme ich nahradili Tuborgom. Netrvalo dlho a na veľkých drevených tanieroch sa skveli nádherné porcie hovädzích steakov s hranolčekmi a bohatou zeleninovou oblohou. Po dlhých dňoch konečne výdatná strava. Po obede sme si urobili menšiu prehliadku mesta, no skôr miestnych obchodov. Večer opäť návšteva Steak House, ale už len verní. Paľo, Jano a ja. Ostatní navštívili susednú reštauráciu s domácimi jedlami.

Ráno sme sa najedli v blízkej záhradnej reštaurácii, Lemon tea so sladkým pečivom a okrem Jirku a mňa aj jogurt. Potom sme sa odviezli taxíkom do štvrte Bodhnath, kde je jedna z najväčších buddhistických stúp v Nepále. Po zaplatení vstupného sme sa ocitli na veľkom námestí, v strede ktorého je stúpa so stovkami vejúcich modlitebných vlajočiek. Všade bolo veľmi veľa ľudí. Turistov, modliacich sa mníchov, pouličných predavačov. Tu sme kúpili aj niekoľko drobných suvenírov. Z Bodhnathu sme išli peši cez uličky najchudobnejších ľudí. Tu sme uvideli naozajstnú biedu. S úžasom sme pozerali na umývanie sa ľudí pri jednej studni. Boli tam celé rodiny. Asi po hodine chôdze sme prišli do Pashupathinathu. To je hinduistický komplex okolo rieky Bagmathi. Voda v rieke bola veľmi špinavá. Pashupathinath je miestne krematórium. Na kamenných brehoch totiž spaľujú svojich mŕtvych. Už z diaľky sme videli čierny dym stúpajúci k slnečnej oblohe. Chceli sme navštíviť aj hinduistický chrám, ale veľmi skoro nás miestny policajt upozornil, že vstup je povolený len hinduistom. Rešpektovali sme zákaz, a tak sme si pozreli ďalšie pamiatky. Z väčšej vzdialenosti sme sledovali akt spaľovania mŕtveho. Nebolo to nič príjemné, ale dosť ľudí sa tiesnilo pri blízkom múriku tesne nad horiacou hranicou. Turisti to berú ako atrakciu. Dokonca aj cestovky majú vo svojich programoch návštevu týchto miest. Myslím, že pri mojej prípadnej ďalšej návšteve Káthmandú už tam nemusím byť. V skorých popoludňajších hodinách, už poriadne hladní, sme zavítali na známu ulicu Chethrapati. Tam totiž stojí Everest Steak House. Naša skupina verná steakom vošla dovnútra, ostatní do jednej z ďalších miestnych reštaurácií. Po nasýtení žalúdkov sme pochodili po obchodoch a nakoniec skončili v hoteli. Večer prišiel do hotela Kami. Pozval nás k nemu. Blízko centra mesta vlastní malú čajovňu, Tea House. Zoznámil nás so svojou rodinou, manželkou a ich deťmi, štvorročným a štvormesačným chlapcami. Obsluhovala nás jeho sestra. Pili sme chang, čiže domáce pivo. Ale na pivo to vôbec nevyzeralo. Totiž do pollitrového dreveného pohára nám až po vrch nasypali malé zrnká niečoho čo bolo podobné malým guličkám kaviáru. Dozvedeli sme sa, že je to nejaké nakvasené obilie. Toto zaliali horúcou vodou, nechali asi desať minúť pôsobiť a potom sa táto zmes saje tenkým bambusovým steblom. Malo to otrasnú chuť. Pretože som nechcel domácich uraziť, tak som sa snažil prvý pohár vypiť. Dosť som sa premáhal. Ostatným to taktiež veľmi nebralo, ale zvládli to lepšie ako ja. Po vypití prvého obsahu sa opäť dolieva horúca voda a opäť je nutné nechať extrakt tentoraz pôsobiť už dvadsať minút. Na druhé kolo som už nemal odvahu, a tak Kami doniesol fľaškový San Miguel. Ten mi chutil určite lepšie. Na večeru nám pripravili Dhal bhat, už niekoľkokrát spomínanú varenú ryžu so zemiakmi a šošovicovou omáčkou. Dostali sme aj zeleninovú oblohu, šalátovú uhorku a feferóny. Po večeri a vypití obsahu drevených pohárov sme sa po dvoch hodinách rozlúčili a odišli do hotela.

Posledné nepálske ráno sa podobalo predošlému. Bolo prvého novembra, jasná obloha, dusno a obvyklé sladké raňajky v záhradnej reštaurácii. Po nich sme navštívili ďalší skvost buddhistickej architektúry Swayambhunath. Zaujímavosťou tejto časti mesta je to, že aj keď sú tam všetky stavby a symboly v štýle buddhizmu, navštevujú tieto pamiatky aj hinduisti. Obdivovali sme zručných kameňotepcov, ktorí vysekávali do skál podobných bridlici v tvare placky rôzne mantry. Tie sa na nás naozaj pozerali zo všetkých strán. Dominantou Swayambhunathu je vysoká stúpa, na ktorej sú veľké Buddhove oči. Tie sa na nás pozerali z každej strany. Podobne ako v Bodhnate, aj tu bolo veľké množstvo ľudí. Či už to boli spomínaní hinduisti, buddhisti, ale aj turisti s fotoaparátmi a kamerami na krkoch. Celý areál leží na kopci nad mestom, a tak sme mali možnosť vidieť jeho veľkú časť. Horúce slnko a pribúdajúci čas nás prinútil k návratu do hotela. Po ceste sme nakúpili ešte nejaké drobnosti a samozrejme sa zastavili na obed. v Everest Steak House. V hoteli sme zbalili batožinu, rozlúčili sa s majiteľom cestovnej kancelárie Govindom, americkým priateľom Jirkom – ten odlietal až o dva dni, mimochodom cez Naí Dillí a Schwechat. O šestnástej hodine sme už sedeli v taxíku, ktorý nás odviezol na letisko. Tam nás pri check-ine personál doslova šokoval, keď nám narátali z dôvodu nadváhy batožiny po 70 dolárov na osobu. Nikto z nás nechcel batožinu prebaľovať, a tak sme sa po dosť ostrej výmene názorov s personálom priklonili k záveru, že radšej zaplatíme. Po viac ako trojhodinovom čakaní sme sa konečne dostali do lietadla. Aj tu sa potvrdila skutočnosť, že v Nepále majú času dosť. Odleteli sme s hodinovým meškaním po rovnakej trase ako pri prílete. Teda Spojené arabské emiráty, Amsterdam a Schwechat. Rozlúčili sme sa a Nepál s Himalájami sa stali pre nás minulosťou.

Asi týždeň po návrate sa ma opýtal jeden známy. Bol si v Himalájach tri razy, zrejme si si už splnil všetky svoje sny. Nechceš ísť niekedy neskôr inde? Napríklad Južná Amerika, Aljaška, Afrika. Odpovedal som mu. Tak ako považujem Vysoké Tatry za svoj druhý domov, tak aj Nepál a Himaláje mi prirástli k srdcu do takej miery, že sa tam určite budem chcieť niekedy vrátiť. A verím, že to bude tak ako pri minulých troch trekoch v dvojročnom časovom odstupe. Teda snáď v roku 2006. Priatelia, Namaste.

fotogaléria k článku

Káthmandú –Žilina, Miro Nágel (december2004 – január 2005)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *