Matterhorn

Koľko starostí, problémov, prekážok a smútku, ale i skutočnej radosti a úžasných zážitkov si už ľuďom dal. Luďom, ktorí Ťa chceli mať, alebo aspoň ruku si položiť na tú chladnú skalu, pohľadom pohladiť možno.

Takéto a podobné myšlienky mi vírili hlavou, keď som spoločne so svojimi troma priateľmi Trenčanmi, Milanom Masárom, Romanom Husárom a Milošom Uherom vystúpil z Toyoty Taxi v Zermatte pri železničnej stanici, v sobotu 24. júla 2004 o 14.00 hod.

Už niekoľko rokov sme o tom stále hovorili: že by bolo dobre, stálo by to za to, ak bude voľný čas a podobne. Ale až tento rok som sa konečne s priateľmi rozhodol, že to teda skúsime. Priznám sa však tiež, že možno i preto, lebo posledných 8 rokov po Kaukaze, Andách, Pamíre znova Andách, Himalájach som si už potreboval trocha oddýchnuť od tých nekonečných problémov s prípravami, ktoré takéto hory obnášajú.

V marci tohto roku, pri lezení Veverkovho ľadopádu padlo rozhodnutie, že teda skúsime ten Matterhorn. Aby to nebolo zasa také celkom jednoduché, tak som k tomu ešte pridal "Marrineliho kuloár" v Juhozápadnej stene Dufourspitzu. Ďalší sen, o ktorom som už dlho rozmýšľal. Tento kuloár sa lezie len vo veľmi dobrých klimatických podmienkach t.j. v ľade, alebo v tvrdom firne pri teplote min. –6 °C. Celý žľab je veľmi lavinózny a vzhľadom na tieto skutočnosti je ho možné liezť len 2-3 mesiace v roku, ktoré treba vystihnúť. Každý rok ho vylezie niekoľko šťastných odvážlivcov. Keď nie sú podmienky, tak sa nelezie.

Niekoľko mesiacov poctivej prípravy v Tatrách na ľadoch, žľaboch, v stenách, rôznych hranách, hrebeňoch a pod. sme absolvovali spoločne. Janko Fukas mi poskytol niekoľko informácií o možnosti výstupu zo Strieborného sedla (kde končí Marinneliho kuloár) na Dufourspitze.

Tak sme sa teda 23. júla o 18.00 hod. vybrali na Milanovom VW Passate, naložení až po strechu do Valiských Álp. Po 14 hodinovej ceste a Milanovej nonstop jazde sme pristáli v Taschi. Vypadli sme z auta a bolo vyhlásené 2 hod. leňošenie. Mali sme toho plné zuby a hlavne Milan. Potom výdatný obed v tráve vedľa jedného autoservisu a balenie. O 14.00 hod. sme ťažko nabalení vystúpili pri žel. stanici v Zerrmate. Vtedy ho chlapci uvideli prvýkrát . Ja z tejto strany už niekoľkokrát. Je to monument, úžasný kopec a pod. To boli slová, ktoré som od nich počul. Je to krásny kopec. Sú len dve takéto hory, o ktorých možno povedať, že sú skutočne krásne a to je Peruánske Alpamayo, kde som vystúpil v roku 2002 a náš Matterhorn. Ten je možno krajší, lebo je bližšie i keď výstup naň je možno ľahší. Záleží však, ktorá výstupová cesta sa pre výstup použije.

Lanovkou na stanicu Svarzze to trvá 20 min. Tam posledné pivo za 5 CHF. a pomaly hore, i keď sme pôvodne plánovali, že prespíme niekde pri lanovke. Po 2 hod. sme boli na chate Hornli. Bolo už 19.30 hod. a dosť zima. Išli sme postaviť stany kúsok od chaty vľavo. Zmrákalo sa a na oblohe ani obláčik. Tlak sa držal na rovnakej hodnote, čo predurčovalo dobré počasie. Pri pive na chate Hornli sme stretli Jara Vonderčíka. Tiež potvrdil, že počasie má byť ešte 2 dni prijateľné a potom príde zmena. Spoločne sme zaspomínali na časy dávno minulé a už za tmy sa odobrali spať. Vzhľadom na počasie sme sa rozhodli, že ráno do 6.00 hod. vyrazíme hore. Pôvodný plán bol aspoň jeden deň oddych. Hrozba zhoršenia počasia nás však utvrdila v tom, že čakať sa nebude.

Už o 3.30 hod. som v stene zbadal prvú dvojku pri čelovkách. Po pol hod. ďalšiu a potom ešte ďalších päť. Bol to krásny pohľad na mihotajúce svetielka, ktoré sa pomaly ťahali hore. Chlapcov som nechal ešte chvíľu spať a o 4.45 hod. som ich zobudil. Balenie, hlavne dostatok materiálu, trocha jedla na 3 dni, varič na dvojicu. Už svitalo, keď sme o 5.45 hod. nastúpili.

Najskôr strmý výšvih zaistený lanom a potom spleťou rôznych chodníkov držiac sa pravou hranou stále hore. V rannom šere bol problém určiť ten správny chodník a čo potom za úplnej tmy. Cez rôzne výšvihy, skalné bloky sme sa dostali k miestu, kadiaľ viedla pôvodná cesta až do minulého roka, kedy sa odtrhol veľký skalný blok a táto cesta bola neschodná. Švajčiari vybudovali novú cestu po úplnej pravej hrane rozlámaného hrebeňa, kde niektoré skaly držia len silou vôle. V kritických miestach je natiahnuté konopné fixné lano a  tým sa cesta, ktorá priamo kopíruje časť severnej steny stáva bezpečnejšou. Po výstupe cez tieto nepríjemné miesta sme sa dostali cca o 45 min. na pôvodnú cestu, ktorá vedie popri pravej hrane stále hore. Liezlo sa nám výborne. Počasie bolo stále super. Teplota okolo nuly. V spleti rôznych preliezok a výšvihov sme dobehli dve dvojice. Druhou dvojicou som sa nechal zlákať príliš vľavo do juhovýchodnej steny mimo výstupovú cestu, kde mi dvaja Taliani sľúbili, že po vylezení štvorkového 10 m výšvihu zhodia ich lano. Kdeže, nebolo ani lano, ani Talianov. Skutoční Taliani. Dovtedy sme liezli solo. Tak som to teda vysoloval i napriek Milošovmu varovaniu. Zhodil som svoju osmičku a dobral kamarátov. V celej ceste až po Solvay to bolo jediné ošemetné miesto, nakoľko výstupová cesta, ktorú sme už potom verne kopírovali, nebola ťažká. Vo výške 3 800 m, pod tzv. žltou stenou sú pozostatky starého zrubu, ktorý tu bol až do času, kedy sa postavila bivakovacia chatka Solvay. Táto stena sa dá následne pretraverzovať vľavo, alebo vyliezť kolmo hore pomocou konopných fixov. Vybrali sme fixy. Nad fixami bolo už krásne vidieť Solvay hutte. Držiac sa stále pravého hrebeňa, poslednú dĺžku za tri a už sme na nej. Výška 4 000 m, za krásneho počasia a v absolútnej pohode. Chvíľa oddychu, občerstvenie a o pol hod. znova hore. Strmý výšvih zaistený lanom a potom cez „Horné Mosselove platne" až pod hlavu Matterhornu, kde to už bolo konečne všetko pod snehom a ľadom. Doliezol som tam s Milanom. Roman s Milošom boli dve-tri dĺžky pod nami. Bolo ich krásne vidieť, ako v tej rozlámanej skale lezú a trápia svoje telá. Bez toho to však na tejto hore jednoducho nejde. Kto chce vyliezť túto horu, musí sa vytrápiť. Jeden viac, druhý menej. S Milanom sme si to tiež nekoľkokrát povedali. Nahodili sme obaja mačky, vytiahli cepíny. Pred nami boli Červené skaly, kolmé výšvihy, zaistené konopnými fixami a reťazami, ktoré tam pri mojom poslednom výstupe ešte neboli. Bola to najťažšia časť výtupu, i keď táto výstupová cesta bola pomerne dobre vyistená. Vždy som natiahol dĺžku lana a Milana potom zaistil a dobral, pre istotu. Niekoľkokrát zo severnej steny k nám naletel vrtulník (podľa znakov to bol ten, ktorého sme videli na heliporte pri Honnliho chate). Niekoľkokrát som mu ukázal povelmi „NO“, že je všetko vporiadku. Potom odletel. Správanie pilota nám bolo čudné. Posledná dĺžka vyústila do severnej steny.

Odtiaľ stále kolmo hore po firnovom a zľadovatelom prudkom svahu. Zrazu som zbadal hore nejakú postavu. Kto to tam je, keď sme na hore už len štyria Slováci? Samozrejme, že to bola bronzová socha sv. Bernarda, ktorá je kúsok pod švajčiarskym vrcholom. O chvíľku sme tam spoločne doliezli. Bolo 16.15 hod. Počasie stále nádherné. Fúkal silný vietor. Mráz, odhadom –5- 6 °C. Kúsok vpravo za prevejom taliansky vrchol s krížom. Boli sme tam len dvaja a naši dvaja priatelia 20 m pod nami. Úžasný pocit po toľkej námahe. Tak krásne počasie som dovtedy na vrchole ešte nezažil. Panoráma všetkých vrcholov dokola bola úžasná. Ako z učebnice. Vrcholové fotografie, chvíľa čakania na priateľov. Milanovi bolo od vyčerpania dosť zima. 30 min. ušlo ako voda a keď naši priatelia stále nešli rozhodli sme sa zostupovať. Posledné pohľady, poďakovanie hore, že nás prijala a zostup. Romana s Milošom sme stretli na konci Červených skál, spoločne s dvoma Španielmi. Mali to na vrchol ešte asi 30 min. Pomaly krok za krokom, zlaňák za zlaňákom. Hlavne nespraviťchybu. Keď sme zostúpili až pod hlavu, kde končil sneh a ľad, začala sa od západu naťahovať oblačnosť. Chvíľami bola viditeľnosť na 10 m. Stále som sa obzeral po našich dvoch kamarátoch. Zbadal som ich v tej hmle len na pár sekúnd hore pri prvom zlaňáku. Čakali sme asi 30 min. Nevidel som v tej oblačnosti nič. Len povely a občasné nadávky ma utvrdzovali v tom, že je všetko vporiadku. Bolo už dosť zima a fúkal nepríjemný severák. Bolo treba zostúpiť do Horných Moselových platní. Tam už tak nefúkalo. Začalo sa zmrákať. Odhadom nám ku chate Solvay chýbalo tak 1 hod. zostupu. Priateľov za nami som občas začul. Až za úplnej tmy o 21.30 hod. sme zostúpili ku chare, kde nám občas posvietili dvaja Švajčiari reflektorkou. Roman s Milošom boli tak 30 min. za nami. Spoločne sme spolu komunikovali, ale sme sa v tej tme nevideli. Až vtedy sme sa dozvedeli, že nemajú čelovky. Dvaja Švajčiari im na cestu občas posvietili aspoň ručnou reflektorkou. Chata bola plná Poliakov (možno 15), ktorí mali ráno v úmysle vyraziť na vrchol. Po hlte čaju a niekoľkých sušienkach som stále počúval tých hore, či nevolajú a podobne. Občas spadol nejaký kameň, čo bol znak toho, že sa rozhodli zostupovať. Správne rozhodnutie, lebo bivak v stene v tom mraze a vetre by bol veľmi nepríjemný. Na cestu im svietil mesiačik v úplnom splne. Už som mal skutočne veľké obavy, keď okolo 1 hod. po polnoci bolo počuť chrakteristickú nadávku Miloša pri zakopnutí do jednoho z Poliakov na podlahe v chate. V rámci slušnosti to nemôžem napísať, ale nemalo to chybu. Bolo to však úplne jedno. Hlavne, že sú tu, živí a zdraví.

Okolo 3.00 hod. to tam začalo. Stúpanie po nohách, rukách, hlavách a pod. Hlavne, že chatka je určená len na núdzové prespanie. Čo už.

Keď už bolo slniečko hodne vysoko, Miloš nám oznámil, že ide hore pod hlavu Matterhornu znova pre batoh, ktorý tam zostal i s vysielačkou…! Akosi som tomu nerozumel, ale vzájomná mlčanlisvosť spoločne s Milanom hovorila za všetko. Tak sme čakali. Prišiel o 14.00 hod. Po chvíli sme začali zostup. Nekonečné zlaňáky, budovanie štandov, znova zlaňáky …. O 18.00 hod. sme boli na Hornliho chate pri pive. Tak drahé sme ešte nepili. Bolo nám to však úplne jedno. Z jedného boli tri a ešte pravá Selecká „prieťahová“ slivovica.

Spánok nestál za nič. Nedalo sa, bolo toho veľa.

Ráno a ohlasovaná zmena počasia už prichádzala. Miloš nechcel vstať. S Romanom a Milanom sme sa rozhodli, že zostúpime na Schvarzze, dokúpime lanovku a vyvezieme sa na Klein Matterhorn. Z Kleinu sme vystúpili ešte na Briethorn, ktorý je odtiaľ na skok. I to bol skutočný zážitok. Vidieť Matterhorn už z iného pohľadu, povedal by som z talianskej strany. Pohľad naň a Pizz Tyndal je už úplne iný. Po príchode na Klein Matterhon sa úplne zamračilo. Na stanici Furri sme sa rozhodli, že tam prespíme. Pri pive v jednej z reštaurácií sme chytili ešte búrku. Už za dažďa sme postavili stany pod lanovkou. Pri búrke a padajúcom daždi som rozmýšľal, čo s tým Marinelliho kuloárom. Bolo veľmi teplo. Vo výške 3 200 m od Bivacco Marinelli, kde je nástup, bolo veľmi teplo. K tomu zmena počasia hlásená na 3 dni. Veľká pravdepodobnosť padania sklaných a ľadovcových lavín. Všetko ma to utvrdzovalo v tom, že výstup v takýchto podmienkach sa pravdepodobne nedá uskutočniť. Možno tak o mesiac, keď bude oveľa chladnejšie. Základ výstupu v tomto úzkom a ťažkom žľabe, ktorý má dĺžku 800 m s priemerným sklonom 60 °, je počasie, t.j. mráz aspoň –6 °C. Žľab vyúsťuje do Strieborného sedla vo výške 4 000 m pod Dufour. Odtiaľ potom 600 výškových metrov ďalším ťažkým žľabom na vrchol, alebo sklanou stenou. Aké jednoduché hovoriť.

Ráno a pohľad zo stanu ma utvrdil v tom, že Marinelliho kuloár to nebude. Nízka oblačnosť, tlak úplne dolu. Nedalo sa s tým nič robiť. Bohužiaľ. Možno v budúcnosti, keď sa pôjde na Geant, Herens, Dent Blanche, alebo Veisshorn.

Zostup do Zermattu. Odtiaľ do Tashu k autu. Nikto od nás za parkovanie nepýtal ani frank. V autocampingu „Atterzen“ sme sa konečne vykúpali (zadarmo) a nabrali sme smer Bern. Tam nás už netrpezlivo čakali členovia mojej rodiny (dcéra s manželom), ktorí tam žijú, s veľkým hrncom navareného gulášu. Pri pravej slovenskej večeri sme sa od nich dozvedeli, že sa nás už nevedeli dočkať, lebo v nedeľu t. j. 26.7.2004, keď sme my vystupovali na Matterhorn, došlo z talianskej strany k tragédii. Pri výstupe prišli o život 4 Rakúšania. A na dôvažok 28.7.2004 ďalší 2 Taliani.

Boli toho plné noviny a médiá. Už som vedel, prečo nám pilot vrtulníka lietal kúsok pod vrcholom tesne nad hlavami.

Prehliadka Bernu, kúpanie v soľných kúpeloch kúsok za mestom. Rozlúčka s dcérou a zaťom a domov.

Znova tá nekonečná cesta autom. Prekročenie max. rýchlosti o 20 km/hod na diaľnici sa vo Švajčiarsku trestá väzbou. Takže max. 150 km/hod. Nezavreli nás, ale keby nás namerali …

Jožo Opatovský

2 komentáre

  • dobry den na matterhorn som vystupil v roku 2002 potom co som pracoval na hornliho chate a naozaj neviem co ste tam tak dlho liezli hlavne ak ste isli klasiku hornigrad ja som nastupil o piatej o 11 15 som bol na vrchole a o osmej vecer spiatky lebo sa katastrofalne zmenilo pocasie dazd sneh vietor ale bolo uz 20 augusta tak neviem po vasich skusenostiach z pamiru tatier a neviem coho este sa mi to zda trochu dlho ale nijako tym nechcem znehodnotit vas vykon mozno ste mali tiez stazene podmienky

  • kofolka2005azet.sk

    Plánujem s priateľmi už o 2 týždne výstup na Materhorn. Rada by som si popísala s Jožkom Opatovským,alebo každým kto to "zliezol" na osobne.

    Nie som horolezec, len taký sviatočný turista s horolezeckým vybavením a normálnou kondičkou. Dá sa?a hlavne, musí sa cestou stanovať, alebo sa dá spoľahnúť na nocľah v chate?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *