Damavand – najvyšší vulkán Ázie a islam na vlastné oči

Cieľom našej výpravy do Iránu v septembri 2004 bolo dosiahnutie vrcholu sopečného Kúh–e–Damavand (5671m), ktorý je najvyšším iránskym kopcom a súčasne najvyššou sopkou Ázie a potom aspoň krátka návšteva niektorých významných archeologických pamiatok.

Irán, do roku 1935 nazývaný Perzia, je jednou z najstarších krajín sveta. Stará perzská ríša existovala viac ako jedno tisícročie a slávu perzských kráľov ukončili v 7. storočí arabskí dobyvatelia. Dovtedajšie náboženstvo – zoroastrizmus (uctievači ohňa) bolo vystriedané islamom.

Moderné dejiny štátu začínajú v roku 1921, keď sa k moci dostal a následne sa nechal zvoliť za šacha dôstojník Reza Páhlaví. Začal cestu modernizácie krajiny, ktorú však prerušila vojnová okupácia krajiny Sovietskym zväzom a USA s cieľom zabrániť získaniu ropných nálezísk Nemcami. Po skončení vojny a odchode veľmocí na trón nasadol Páhlaví mladší a pokračoval v reformách svojho otca. Zaviedol volebné právo žien, program znižovania negramotnosti a rozsiahlu industrializáciu, no zároveň silno potláčal svoju opozíciu, čo v roku 1978 doviedlo krajinu k silným nepokojom. Následne bol nútený opustiť vlasť, čím uvoľnil miesto dnes už legendárnemu islamskému vodcovi ajatolláhovi Chomejnímu, ktorý revolúciou v roku 1979 premenil Irán na islamskú republiku.

Krátko potom sa v roku 1980 začala krvavá nerozhodná vojna o sporné územia s Irakom. Trvala osem rokov a vyžiadala si viac ako milión ľudských životov.

Do nepriateľstva so Západom sa Irán dostal v novembri 1979, keď islamské revolučné sily prepadli ambasádu USA a amerických diplomatov zajali ako rukojemníkov. Za ich prepustenie požadovali vydanie bývalého šacha, ktorý sa liečil na klinike v New Yorku. Nasledovali mohutné protiamerické demonštrácie a islamská revolúcia vstúpila do svojej rozhodujúcej fázy.

Mnohoročná politika uzavretosti západným vplyvom zahaľuje túto krajinu rúškom tajomstva a v týchto súvislostiach nie je prekvapujúce, že zahraničná turistika v Iráne od roku 1979 prakticky neexistovala. V posledných rokoch sa krajina konečne začína spamätávať z extrémov revolúcie a následkov iránsko-irackej vojny a iránska vláda začala vydávať turistické víza, avšak pristupuje k tomu opatrne a ostražito chráni svoje náboženské a kultúrne hodnoty pred vplyvom veľkého množstva nemoslimských cudzincov.

Z pohľadu turistu je dnes Irán pokojná a pomerne kultivovaná krajina, pre turistov a cestovateľov neobyčajne atraktívna. Musíte však rešpektovať určité tradície a islamské, aj keď pre nás niektoré nepochopiteľné zákony, z čoho pre ženy vyplýva povinné zahalenie, pre mužov dlhé nohavice a absolútna absencia alkoholu pre všetkých. V susedných moslimských krajinách chodia zahalené len miestne ženy, v Iráne sa toto nariadenie vzťahuje aj na cudzinky.

Ak víza dostanete, je to príležitosť spoznať zaujímavú krajinu s mnohými horami, nehostinnými púšťami , termálnymi vodami, priateľskými a pohostinnými ľuďmi, krásnymi a tajomnými ženami, nádhernými a významnými pamiatkami, výbornou dopravou a nízkymi cenami.

Cieľom našej výpravy v septembri 2004 bolo dosiahnutie vrcholu sopečného Kúh–e–Damavand (5 671 metrov), ktorý je najvyšším iránskym kopcom a súčasne najvyššou sopkou Ázie a potom aspoň krátka návšteva niektorých významných archeologických pamiatok.

Po dlhej štvordňovej ceste autom cez Maďarsko, Srbsko, Bulharsko a Turecko sa konečne dostávame pred turecko-iránsky hraničný prechod Gurbulak – Bazargan.

Toto okolie pod majestátnym Araratom dôverne poznám z minuloročného pobytu v mestečku Dogubayazit, preto sa ma zmocňuje zvláštne vzrušenie a nostalgická ľútosť nad tým, že sa tu nemôžem aspoň na pár hodín zastaviť. Krátke nohavice odkladáme, obliekame dlhé, vedúci zájazdu hľadá vhodné krovie na úschovu alkoholu a po krátkom čakaní v rade áut sa dostávame do priestoru veľkej colnice, ktorá je bránou za ktorou sa začína Orient.

Čaká nás nemilé prekvapenie, povolenie na vstup vozidla do krajiny nebolo vybavené, preto nemôžeme ďalej v ceste autom pokračovať. Zostávame nocovať v priestore colnice na policajnej stanici a celý nasledujúci deň sme strávime otravným čakaním na colnici, kým konečne bolo povolenie na 15–denný vstup vozidla vybavené.

Nasleduje rýchly presun do mesta Tabríz, kam prichádzame v nočných hodinách a ubytujeme sa v lacnom, ale dobrom hoteli Mashad. Zvláštnosťou tohto hotela je, že za sprchu si musíte priplatiť zvlášť (5000 riálov, teda asi 20 Sk). Pri nočnej prechádzke mestom nezažijem nič pozoruhodné, všetko, vrátane veľkého historického bazára je už pozatvárané, ulice prázdne a tmavé. O svoju bezpečnosť sa tu však ani v noci obávať nemusíte, bežná kriminalita v Iráne prakticky neexistuje.

Aklimatizáciu pred výstupom na Damavand máme získať výstupom na druhú najvyššiu horu Iránu – vrch Sabalán v pohorí rovnakého mena, neďaleko mesta Ardabil východne od Tabrízu. Na tento kopec som sa veľmi tešil, pretože podľa informácií, ktoré som o ňom našiel, ho mnohí považujú za najkrajší v Iráne. Keď som si prečítal, že na vrchole hory vo výške 4811 m je krásne jazero, už som sa nevedel dočkať a očakával som že, uvidím niečo podobné ako úžasný sopečný kráter Nemrut Dagi, ktorý sme prebicyklovali minulý rok v Turecku. Nebolo mi to však dopriate. Nevhodne zvolená trasa a organizácia výstupu spolu s počasím a ďalšími okolnosťami spôsobili, že na vrchol som sa nedostal, hoci východisko výstupu bolo mimoriadne vysoko – autom sme prišli po asfaltovej ceste až do výšky 3000 m.

Po bivaku vo výške asi 4200 m ešte v dvojici vystúpame asi 200 výškových metrov a objavíme malé jazierko, pri ktorom si posedíme, potom uvaríme polievku a zostupujeme k autu spolu s dvojicou, ktorá sa už vrátila z vrcholu. Cestou prechádzame okolo niekoľkých táborov pastierskych nomádskych rodín a čudujeme sa, z čoho sa tie ovce dokážu napásť, veď všade vidíme len kamene.

Ďalšia cesta vedie k nie veľmi vzdialenému Kaspickému moru. Hladina Kaspiku je asi 30 m pod hladinou mora, takže v priebehu jedného popoludnia sme zažili poriadny výškový rozdiel. Prichádzame už za tmy a rozkladáme stany na brehu len pár metrov od vody a začíname variť večeru. Náhle sa dvíha prudký vietor, a náš neukotvený stan sa presúva takmer do mora. S varením okamžite končíme a nosíme z okolia väčšie kamene o ktoré GEMMU ukotvíme. Potom hneď začína aj pršať, ale v dobre ukotvenom stane je už pohoda. Ráno je chvíľu bez dažďa, takže vo vode hnedej ako káva sa stihneme vykúpať a aj vyfotografovať bielospenené vlny.

Počasie je stále sychravé, preto odchádzame sme do hotela v blízkom meste Anzali. Návštíviť toto príjemné mestečko sa oplatí najmä kvôli sladkovodnej lagúne, ktorá patrí k najväčším na svete a je veľmi významným hniezdiskom veľkého množstva sťahovavých vodných vtákov. Pri hodinovom výlete motorovým člnom obdivovujeme najmä veliké kvitnúce kvety Kaspického lotosa. V daždivom počasí je príjemná atmosféra aj pri posedení v jednoduchej čajovni v početnej spoločnosti miestnych chlapov, kde k čaju prvýkrát skúšame vodnú fajku s voňavým ovocným tabakom.

Ďalším našim cieľom je už spomínaný Damavand a k nemu pokračujeme po pobreží Kaspického mora ďalej na východ až po odbočku v mestečku Mahmud Abád, kde odbočujeme južným smerom do pohoria Elborz. Cesta postupne naberá výšku a prichádzame do horského mestečka Polur. Sem sa dá dostať aj autobusom z Teheránu a je tu dosť možností na posledný nákup potravín a ovocia pred výstupom na horu. Po dobrej asfaltovej ceste ešte stúpame do dedinky Reine (2200 m) a už obdivujeme náš cieľ, obrovský kužeľ vyhasnutej sopky. Čiastočne pokrytý zvyškami snehu stojí osamotene a o tisíc metrov prevyšuje ostatné hory. Po dlhšom blúdení s pomocou miestneho motorkára nachádzame tú správnu odbočku k osade resp. salašu Gusfan Sarah. Z asfaltovej cesty odbočujeme doprava na hrboľatú prašnú cestu plnú jám a výmoľov. Auto musíme odľahčiť, preto zostáva len časť posádky na predných sedadlách, ostatní často vystupujeme a ideme pešo s očami upretými na impozantnú horu pred nami.

Asi po hodine sa dostávame na koniec cesty k salašu (3000 m), kde je aj malá horská mešita so žiarivou zlatožltou kupolou a letné obydlie sympatického mladého muliara Masúda s manželkou a synčekom. Toto miesto je akýmsi predsunutým základným táborom vhodným na prenocovanie, ak sem prídete neskoro popoludní alebo v nepriaznivom počasí. Je tu voda aj možnosť stanovania alebo prenocovania v mešite.

Masúd hovorí dobre po anglicky, zinkasuje od nás po 25 dolárov za vstupenky do Národného parku Damavand, pohostí nás čajom a v prípade záujmu by jeho manželka pripravila aj jedlo. Masúd nám ponúka svoju hlavnú službu, odvoz ruksakov do útulne Shelter III (4150  m), odkiaľ chceme ráno zavčasu vyraziť k vrcholu. Jeho ponuku (50 000 IRR, t.j. asi 200 Sk za batoh) väčšina z nás prijíma. Ešte žiadam Masúda o pózovanie pre fotografiu. Rád privolí a zavolá aj synka, nesúhlasí však s tým, aby na fotke bola aj manželka. Svoje batohy nechávame pri Masúdovej búdke, zaplatíme dohodnutú sumu a hneď sa naľahko vydávame na cestu po zreteľnom, veľmi prašnom chodníku, ktorý vedie na skalnatý chrbát a postupne v serpentínach naberá výšku. Hlboko pod sebou máme pekný pohľad na hrebene pohoria Elborz vystupujúce z hustej mliečnej beloby nejakej zvláštnej inverznej oblačnosti v údolí. Cestou stretávame dvoch pastierov so stádami oviec. Opäť sa čudujem, v akých podmienkach sa tieto zvieratá dokážu pásť.

Po troch hodinách stúpania prichádzame podvečer k útulni. Ešte predtým nás predbieha Masúd sediaci na rezko kráčajúcom oslíkovi a pred ním kráčajú dve mulice s našimi batohmi. Jemu cesta trvala len dve hodiny.

V žltej kamennej útulni s drevenými pričňami pre 30 ľudí by sa ešte voľné miesta našli, ale Marian a ja sa radšej rozhodujeme pre spánok v stane, napriek tomu, že Masúd nás od toho odrádza, lebo fúka dosť silný vietor. Skál okolo seba máme dostatok, takže nie je problém stan kvalitne ukotviť. V útulni si uvaríme polievku a čaj do termosky a o ôsmej sme už sme v spacákoch a čakáme na príchod spánku.

Ráno krátko po tretej nastupujeme pri svetle čeloviek na suťový chodník za chatou a pomaly začíname stúpať. Je dosť chladno a fúka vietor, takže pod vetrovkou mám aj fleecovú bundu a na rukách rukavice. Do rozvidnenia sa držíme všetci ôsmi pokope, potom sa trháme na dve skupiny. Ja idem s Marianom a Mišom. Nemám väčšie problémy, ale ako obyčajne, s narastajúcou výškou mi postupne klesá výkonnosť a akosi sa zvyšuje malátnosť a apatia. Mišo zostáva stále viac pozadu, nakoniec sa rozhoduje pre návrat, takže pokračujeme v dvojici.

Chodník je stále dosť výrazný, orientačné problémy nemáme, občas prechádzame cez malé snehové polia a všímame si malý ľadopád vpravo od chodníka. Je to orientačný bod o ktorom som čítal v niekoľkých popisoch výstupu, takže sme vo výške asi 5000 m. No to nám k vrcholu ešte dosť chýba.

Čierne kamene postupne dostávajú žltkasté zafarbenie, vo vzduchu cítiť sírne plyny a na slizniciach zostáva chuť síry. Na jednom mieste nachádzame hrudu síry so žltými kryštálikmi, tak si pre spomienku kúsok tejto hmoty ulamujeme. Damavand ešte asi nie je celkom vyhasnutá sopka, aspoň tieto sírne fumaroly vyvolávajú tento dojem.

Vietor je stále dosť nepríjemný, ale myslím si, že vlastne máme šťastie, že tak vytrvalo fúka, pretože tým asi zmenšuje množstvo síry, ktoré musíme vdychovať.

Pár metrov pod vrcholom stretávame našu skupinu, ktorá sa už vracia. Berieme si od nich slovenskú vlajku a pomaly stúpame ku kráteru. Po siedmich hodinách pochodu konečne stojíme na jeho okraji. Dnes tu bola len naša skupina a ešte nás predbiehala jedna skupina asi desiatich Iráncov. Teraz sme tu len my dvaja a na okraji krátera sa povaľuje zopár zosušených trupov jahniat, ktoré tu vraj Iránci obetujú.

Zostup k shelteru je celkom rýchly, apatia sa postupne stráca. Po krátkom odpočinku balíme stan a schádzame k autu do Gusfand Sarah. O 18. hodine sme pripravení na odchod do Teheránu.

Vysokohorský program našej výpravy bol týmto ukončený a ďalej sme sa venovali nemenej zaujímavej činnosti – poznávaniu skvelých ľudí a historických pamiatok tejto zaujímavej krajiny.

Postupne sme vo zvyšnom čase navštívili hlavné mesto Teherán, jeho Veľký bazár, Národné múzeum s významnými archeologickými zbierkami a ulice mesta so šialenou dopravou.

Zaujímavé bolo pozorovanie moslimských pútnikov v konzervatívnom meste Qom s jeho nádherným komplexom islamskej architektúry. Mesto Esfahán s krásnymi mostami a úžasným obrovským námestím je naozaj najkrajším mestom v Iráne.

Cestou do Shirázu stíhame Passargade – prastaré hlavné mesto s obrovskými palácmi a dodnes veľmi dobre zachovanou hrobkou slávneho panovníka Kýrosa Veľkého. Nagsh-e-Rostam je miesto kde sú v skalnom masíve vytesané monumentálne hrobky štyroch veľkých panovníkov starovekej Perzie a okrem nich aj veľké skalné reliéfy s historickými motívmi Na konci dňa ešte sotva stíhame aj slávny Persepolis. Menej by bolo viac, ale aspoň máme prehľad.

Pri pokračovní cesty zo Shirázu – mesta záhrad, historického bazára a niekoľkých nádherných mešít sa zastavujeme v Chogha Zanbil. Sú tu naozaj obdivuhodné a dobre zachovalé zvyšky 3000 rokov starého elamitského zikkuratu.

Ďalší deň k večeru sa dostávame do blízkosti Kermasharu kde sme si pozreli Tag-e-Bostan – historické skalné reliéfy v nádhernom parku a už nám zostáva iba Tacht-e-Soleiman , teda "Šalamúnov trón" čo sú pôsobivé rozvaliny starého mesta na kopci pri okrúhlom jazere.

Opäť dlhá cesta cez Turecko, krátka prehliadka Istambulu a o tri dni sme doma.

fotogaléria k článku

Ivan Snopko