Grossglockner 2004 – 3789 m.n.m.

Po dlhšej odmlke sa prihováram čitateľom s opisom nášho výletu na najvyšší vrchol Rakúska – Grossglockner, pre jazykovedných puritánov aj Veľký Zvonár.

Autorom tejto myšlienky boli chalani zo Žiliny, ktorých som v júli náhodou stretol na Chate pod Rysmi. Bola to náhoda, lebo v tom čase mali byť práve na Glockeri, ale počasie urobilo škrt ich plánom. Nasledoval telefonát od Juraja s určením náhradného termínu a v počte tri kusy sme v piatok o štvrtej ráno opušťali Žilinu, smer kopec. O rýchly a bezpečný odvoz sa postaral Roman, ktorého Audina až na posledných pár kilometrov stúpania z Kalsu šlapala bezchybne. Po desiatich hodinách cestovania sme vystúpili na parkovisku pri Locknerhause v nadmorskej výške 1984 m.n.m.

Nasledovalo štandartné balenie a prebaľovanie, tu plati Murphyho – batoh pred prebalením a po ňom má hmotnosť konštatnú. Ale to viete, Slovák a navyše učiteľ šetrí kde sa len dá a preto moj batoh nadobulol ohavné parametre. Hodili sme čosi do vnútorností a smerovali sme cez Locknerhutte 2241m.n.m. s pôvodným plánom prespať na Studl-Hutte v nadmorskej výške 2802m.n.m. Keďže sme vychýrení borci s obdivuhodnou kondíciou, málilo sa nám a po ľadovci sme pochodovali ďalej na Erzherzog Johann Hutte v nadmorskej výške 3454m.n.m. Popreli sme tým akékoľvek pravidlá o postupnej aklimatizácií, lebo v priebehu nikoľkých hodín sme z výšky 400 m.n.m. vystúpali do 3 a 1 a okrem miernej únavy a zvýšenej chuti do piva sme ďalšie príznaky nezaregistrovali. Jediné čo som registroval veľmi jasne bolo Romanové nočné dychové cvičenie-chrápanie.

Po budíčku a varení tekutín sme sa za pekného počasia vysúkali na ľadovec a vyšlapaným chodníčkom stúpali na vrchol. Prvá časť nie je exponovaná, zaujímavejšie je to už na samotnom hrebeni, kde sme na istenie využívali oceľové tyče. Pekným je prechod z Kleineglockneru na Grossglockner, obtiažnosť nepresiahla III.stupeň. Jedna vec ma pri výstupe zarazila a tou je správanie sa ľudí počas výstupu a najmä zostupu. Žiadny ohľad na to, kto je prvý, čie je to lano, keď vám mačkou prejde po ksichte, tak žiadne pardón. Ľudia sa tam správajú horšie ako dobytok. Z radu nevyčnievali ani horskí vodcovia, v mnohom mi pripomínali našich tatranských supermanov. Umeniu arogancie sa asi intenzívne venuju na kurzoch a pri tejto príležitosti navrhujem nášmu školiacemu stredisku zaviesť do učebných osnov predmet – Aroganciológia, vari sme o niečo horší? Ale výhľady z kopca a celá scenéria stáli za to. Pri zostupe som stihol od srdca povedať pár ľuďom, čo si o nich myslím a po krátkom oddychu na chate sme mazali nadol.

Na Studle-Hutte sme vpravili pivka do našich unavených tiel a práskali sme nadol na parkovisko, kde Roman na prekvapenie mňa s Ďurom vybalil gitarku a tak sme to mali spestrené o kultúrny zážitok. Keďže už nebola chuť na nič iné, sadli sme do auta a nonstop upaľovali na rodnú hrudu. Aby to nebolo všetko také jednoduché, tak sme pokvasili ešte pár hodín v zápche a v nedeľu o piatej ráno končíme našu túru u Romana v jeho pracovni pri degustácií špičkových vín.

Toľko v skratke a na záver môj osobný názor – je pre mňa veľkým šťastím, keď niekam idete s dobrými parťákmi a navyše v takom tempe, ako sme to zvládli my.

Pozdravuje vás Mišo Frank – Komenský