Ararat a juhovýchodná Anatólia v lete 2003

Keď ľudia na Zemi boli už veľmi zlí a nedali si povedať, poslal pán Boh na nich potopu a všetko zlo spláchla voda. Vďaka svojej lodi sa zachránil len Noe s rodinou a jeden pár z každého druhu zvierat, ktoré vzali na loď. Po opadnutí vôd Noe so svojou archou pristál na hore Ararat.

Toto som sa dozvedel ako malý žiačik osemročnej strednej školy pri počúvaní biblických príbehov na hodine náboženstva. Bolo to už dávno, ale Ararat z tohto príbehu sa tak hlboko zapísal do môjho detského rozumu, že túžba vidieť raz túto legendárnu horu driemala vo mne od detstva až po súčasnosť.
Tento rok sme mali šťastie a Veľký Ararat nám dovolil za priaznivých podmienok chvíľu postáť na jeho vrchole vo výške 5167 m. Ibaže tam pre mňa bolo primálo kyslíka, tak som si dokonca aj trošku poležal na batohu.
Vďaka Ti Ararat. Ale vlastne Ty po slovensky ešte rozumieš veľmi málo, takže teda – „Tešekkür ederim Büyük Agri“. Alebo radšej po kurdsky – „Geleks pas Agri Dagi“.

Hoci dnešné Turecko je známe ako krajina s dobre rozvinutým turistickým „priemyslom“, má pre to určite vynikajúce danosti, ale platí to zatiaľ len pre západnú časť krajiny. Východná Anatólia, alebo pre mnohých „divoký Kurdistan“ – to je úplne „iná káva“. Táto časť krajiny je oveľa menej rozvinutá než západné Turecko, masový turizmus tu ešte neexistuje a teda pre turistov, ktorí nepotrebujú super hotely a známym strediskám cestovného ruchu sa radšej vyhýbajú práve kvôli tomu „ruchu“ je toto „zem zasľúbená“. A je to naozaj pravda do bodky. Aj keď si môžete dovoliť pocestovať len pár týždňov v rámci svojej riadnej dovolenky, je šanca zakúsiť tu pocity naozajstných cestovateľov, ktorí objavujú niečo nové.

DúhaVýchodná Anatólia je naozaj „divoká“, ale nebojte sa, divoká je príroda, ľudia sú veľmi srdeční, priateľskí a pohostinní. Vystúpiť na Ararat a nespoznať aspoň trošku týchto ľudí a ich krajinu, to by nebolo ono. Po dlhom a neúspešnom hľadaní záujemcov o spolucestovanie ma náhoda spojila s Janom Mičovským, ktorý o Ararate rojčil viac než ja, takže som ho už musel presvedčiť len o tom, že v Anatólii je videniahodných okrem Araratu mnoho ďalších miest, preto dovolenku treba trošku predĺžiť a prezradil som mu tajomstvo, že najlepším dopravným prostriedkom je bicykel. Napokon sme sa dohodli, že do Turecka ideme v každom prípade, aj keby to na Ararat nebolo možné. Nakoniec všetko dopadlo dobre a koncom augusta sme vo Viedni nastúpili s ďalšími šiestimi cestujúcimi do Boeingu 737, ktorý by mohol zobrať asi 150 ľudí.

Po prvej noci pod anatolskou oblohou v meste Erzurum a skvelom autobusovom presune ďalej na východ sa náš turecký pobyt začal v Dogubeayzite, asi 40-tisícovom mestečku s orientálnym koloritom priamo pod Araratom. Odtiaľto je k vlastnému nástupu na kopec len pár kilometrov a do Iránu nie je ani 40 km. Mestečko je na rovine v nadmorskej výške okolo 1900 m a z rovných polí a pastvísk v jeho najbližšom okolí okrem majestátneho Araratu a jeho menšieho brata strmo vystupuje aj pár iných zubatých, úplne holých skalnatých hrebeňov. Hneď po príchode dolmušu (minibusu), na ktorý nás v Agri preložili z veľkého diaľkového autobusu, sme zmontovali bicykle, ktoré sme si priviezli v kartónových škatuliach a po tzv. „diaľnici do Orientu“ s neustálym pokukovaním na obidva Araraty už aj šliapeme do pohraničnej dediny Gurbulak a k neďalekému meteorickému kráteru, ktorý je jednou zo zaujímavostí tejto oblasti. Je to jama vyhĺbená meteorom, ktorý tu spadol v roku 1920 a vytvoril druhý najväčší kráter na svete. Má priemer 35 m a hĺbku už len asi 40 m z pôvodných 60 m.

Ďalší deň sme sa s pomocou malých kurdských kamarátov, našich sprievodcov a tlmočníkov, márne pokúšali kúpiť plynové bomby pre naše variče. Problém sme nakoniec vyriešili kúpou nového plynového variča domácej proveniencie – strašné hebedo, obsadil štvrtinu ruksaku a tryska sa upchala skoro po každom varení. Ďalšiu zaujímavosť, ktorá sa tu musí vidieť, sme si nechali na popoludnie. Je ňou architektonický skvost, pomerne dobre zachovaná stavba kedysi rozprávkovo krásneho paláca Ishak Pašu. Opevnený palác dal postaviť oblastný otomanský potentát v 18. storočí. Stavali ho 99 rokov, má 366 miestností, nechýba hárem ani mešita s minaretom a je tu vidieť oku lahodiace prelínanie viacerých štýlov. Nachádza sa na kopci 6 km južne od mesta, nádherne zasadený do divokej scenérie. Sprievodca píše, že typický čupiaci záchod poskytoval jeden z najkrajších výhľadov na svete.

Začiatok výstupu na Ararat, na ktorý sme mali oficiálne pozvanie od Turkish Mountaineering Federation, bol naplánovaný na ďalší deň. Z Dogubeayzitu sme sa viezli nákladiakom asi 10 km po už nám známej ceste smerom do Iránu a potom sme odbočili na pekelne prašnú cestu, po ktorej sa viezli ešte asi 8 kilometrov do dedinky Eliköy. Impozantný Ararat bol stále pred nami v plnej kráse, výnimočne na pár hodín dokonca odhodil svoj závoj z bielych oblakov, čo sa stáva málokedy, takže sme mohli vidieť aj jeho bielu ľadovcovú čiapku. Okolitá krajina je nehostinná, všetko vyprahnuté, tráva a bodliaky vyschnuté, plno kameňov, žiadne stromy. Dedinka, ku ktorej smerujeme, je ako oáza v púšti. Sú tu vari dva domy, zopár veľkých stanov, nízke kamenné stavania vyzerajú ako suterény nedostavaných domov – to sú zrejme zimné maštale pre dobytok a ovce, cisterna s pritekajúcou vodou, múriky z vyzbieraných kameňov a múriky z tehličiek sušeného trusu na kúrenie. Okolo toho rad sviežozelených mladých topoľov. Tu je posledná možnosť zásobiť sa vodou na ďalšie dva dni. Sme vo výške 2000 metrov a po naložení batohov na osly a kone sa dávame na cestu nahor.

VojakEšte míňame niekoľko pastierskych osád. Tu už nie sú domy, ale zemľanky s vchodmi vytvorenými z naukladaných kameňov – predpokladám, že sú používané len v lete počas pasenia a pred zimou sa ich obyvatelia sťahujú do početných dediniek na úpätí hory. Asi niečo na spôsob niekdajších „cholvárkov“ na severnom Slovensku. Ľudia sú priateľskí, araratské Kurdky nemajú tváre zahalené ako tie v meste a dokonca im neprekážalo ani fotografovanie. Malé deti sú nádherné, mrzí ma, že sme nevzali nejaké drobné suveníry alebo sladkosti na rozdávanie.

S narastajúcou výškou je chodník menej zreteľný, pribúda kameňov a hlbokých výmoľov od jarných vôd. Asi o dve hodiny dobiehame skupinky ostro vyzbrojených tureckých vojakov, ktorí sa v tej horúčave teperili s veľkými ruksakmi a obrovskými samopalmi, ba našiel sa aj ľahký guľomet s ovísajúcimi pásmi nábojov. Videli sme, že pod takou ochranou nás naozaj nemôžu prekvapiť žiadni horskí teroristi, ktorí by sa tu vraj mohli vyskytnúť.
Okolo tretej popoludní sme na mieste, kde postavíme prvý tábor. Je tu dostatok rovných plôch bez kameňov, takže nie je problém postaviť stany. Tábor sa volá Yessil, čo znamená zelený a je vo výške 3200 m.

Do dvojkyRáno balíme stany a v skupinkách pomaly kráčame do druhého tábora. Stúpanie je stále prudšie, všade naokolo len kamene, značenie vôbec žiadne. Slnko čertovsky páli, okolo hlavy si musím uviazať tričko, lebo už mi horia uši, ktoré šiltovka nechráni. Neviem pochopiť, ako môžu domorodí Kurdi, ktorí idú medzi nami so svojimi koníkmi a oslami, vydržať v takom teplom oblečení. Skoro všetci majú na sebe svetre a niektorí dokonca aj vetrovky. Asi po piatich hodinách sme vo výške 4200 m, na mieste druhého tábora – tomu hovoria kamenný. Situovaný je na skalnom rebre s pekným výhľadom. Hneď vedľa na východ od táboriska je hlboká roklina s nestabilnými rozrušenými stenami, odkiaľ sa z času na čas s rachotom zosype kamenná lavína. Upravených plošiniek vhodných na postavenie stanov tu už nie je taká hojnosť ako v prvom tábore. Ledva sme ako tak postavili stan a nečakane rýchlo sa prihnala snehová búrka s bleskami, ktorá mala snahu náš stan zlikvidovať. S bázňou sme naobliekaní ležali v stane a čakali, ako to dopadne. Našťastie, búrka rýchlo prešla a stan sme dali do poriadku.

Na vrcholeTretej hodiny rannej, na ktorú bol vyhlásený budíček, sme sa nemohli dočkať, lebo spánok akosi nechcel prísť. Pred štvrtou sme sa pri svetle čeloviek vydali na cestu k vrcholu. Brieždenie nás zastihlo medzi čiernymi čadičovými balvanmi. Pri vychádzajúcom slnku sme mohli pozorovať obrovský tieň vrhnutý Araratom na údolnú rovinu hlboko pod nami. Na začiatok ľadovca vo výške 4800 m sa dostávame už za vidna, tu si obúvame mačky. Ľadovec je odtiaľto už súvislý až na vrchol. Vystupuje sa po ňom dobre, nemá žiadne zákerné trhliny a snehový povrch je príjemne tvrdý. Asi o pol desiatej sa prvý raz na tejto ceste telefonicky spájam s domovom a oznamujem dcére, že je všetko v poriadku a práve stojím na vrchole Araratu. Bol som rád, že mi mohla pripomenúť moje narodeniny práve tu.

Po chvíľach eufórie z úspešného výstupu sme sa spokojne vrátili do druhého tábora, zbalili sme ho a pokračovali sme v zostupe do prvého tábora, kde sme opäť prenocovali.
V prípade dobrého počasia je výstup touto cestou pohodový a bezpečný, aklimatizácia sa samozrejme nesmie podceniť. Mapy k dispozícii nie sú, len náčrty, na ktorých sú vyznačené aj iné výstupové cesty, ale v súčasnosti je asi dovolené vystupovať len touto cestou. V prípade zlého počasia by určite mohli nastať veľké problémy s orientáciou i so samotným pohybom v skalnatom teréne.

Ďalší deň sme sa vrátili do Dogubeayzitu. Ani sme sa veľmi nečudovali, že naši malí kurdskí kamaráti na nás čakali a opäť nám ponúkali svoje sprievodcovské služby. Strašne ma mrzel spôsob, ako s týmito chlapcami zaobchádzali majitelia obchodov, ktoré sme v meste navštívili. Apriórne asi každého z nich považovali za potenciálneho zlodeja a ak chlapci s nami vošli do obchodu, okamžite ich okrikovali a vyháňali von ako psov. Týchto malých chlapcov sa v meste potulovalo veľa, väčšinou sa snažili zarobiť si čistením topánok alebo predajom doma vyrábanej bižutérie a rôznych drobností. Pre týchto našich dvoch kamarátov bolo asi veľkým zážitkom, že sme ich zobrali do reštaurácie a objednali pre nich také isté jedlo ako pre nás. Ešte väčším prekvapením to však asi bolo pre personál reštaurácie. Chlapcov čakajúcich na nás na chodníku pred reštauráciou som zavolal dovnútra. Samozrejme, hneď na nich kričali, aby sa pratali von a boli šokovaní od prekvapenia, keď som povedal, že chlapci sú našimi hosťami a ideme spolu obedovať. Potom, keď už sme spolu sedeli pri stole a obsluhujúci (zároveň asi majiteľ reštaurácie) doniesol pre nich jedlo, pohladil jedného z nich po hlave a do vlasov mu vtlačil nežný bozk. Akoby sa ospravedlňoval za svoje chovanie pred chvíľou.
Pri dobrom počasí by mohla byť zaujímavá a pekná zimná lyžiarska výprava na Ararat. Na malom námestíčku v Dogubeayzite je turistická kancelária otvorená non-stop 24 hodín denne, sedem dní v týždni, ktorá sa venuje vybavovaniu formalít a poskytovaniu vodcovských služieb na Ararat. Predstavili nám tu jedného zo svojich vodcov, ktorý bol na Ararate už 400-krát a sympatický fúzatý majiteľ, asi štyridsiatnik, Mr. Parašut nám potvrdil, že chodievajú na Ararat s klientami aj na lyžiach.
Nasledujúci deň dozrel čas na opustenie Dogubeayzitu, aj keď sa nám atmosféra tohto mestečka páčila a cítili sme sa tu dobre. Mačky, cepíny a ďalšie zbytočnosti sme zbalili do veľkej tašky a poslali do Ankary, kam sme mali doraziť tri týždne. Bicykle sme ovešali taškami, ruksaky sa ešte nezmestili, museli sme ich dočasne zobrať na chrbáty a vyrazili sme poznávať Anatóliu.

Najbližším cieľom bolo asi 170 km vzdialené mesto Van (400000 obyv., nadm. výška 1720 m) na brehu rovnomenného jazera. Je to moderné veľkomesto, takže atmosféra a malebnosť Dogubeayzitu tu už samozrejme nebola. Na brehu tohto najväčšieho tureckého jazera s peknou horskou scenériou po obidvoch stranách, vo vzdialenosti 5 km od dnešného Vanu, sa pred 3000 rokmi nachádzalo hlavné mesto mocnej starovekej ríše Urartu. Z toho obdobia pochádza aj hlavný magnet nášho záujmu – Vanská Skala alias mohutný hrad Van Kalesi postavený na 80 m vysokom mohutnom brale. Okrem hradu sme na bicykloch navštívili aj prístav, pretože sme na druhý deň chceli odísť trajektom. Dozvedeli sme sa, že trajekt pôjde, ale čas odchodu nevedia povedať ani približne, pretože trajekt nemá cestovný poriadok a odchádza vtedy, keď má dosť nákladu. Tak sme radšej dali prednosť vlastnej osi. Za 2 US$ sme ešte boli v múzeu, kde je veľa zaujímavých exponátov z Urartu, ale aj oddelenie genocídy, kde sa dozviete veci, nad ktorými sa vám zakrúti hlava.

Z Vanu vyrážame skoro ráno cestou popri vode do mesta na druhom konci jazera, asi 100 km vzdialeného Tatvanu. Cestou sa zastavujeme na starom seldžuckom cintoríne a obzeráme náhrobné kamene s podivným písmom, o kus ďalej nás jazero zlákalo do svojej farbistej vody. Spolu s iránskymi výletníkmi sme sa tu vykúpali a nazbierali si množstvo pestrofarebných kamienkov. Iránske turistky sa pri vode navzájom fotografovali, no neviem, čo na tých fotkách budú pozerať, keď každá z nich mala odhalené iba oči. Zníženú ostražitosť počas kúpania zneužili výrastkovia z iránskeho autobusu a pripravili ma o cyklocomputer, takže na meranie vzdialenosti nám zostal len jeden, nepresne nastavený.
Do Tatvanu sme vďaka autostopu dorazili ešte v ten istý deň. Už bolo skoro 5 hodín, keď nám chýbalo dotlačiť bicykle posledné desiatky metrov do sedla vo výške 2600 m, takže sme si hovorili, že pri zjazde sa budeme pozerať po vhodnom bivaku, pretože do Tatvanu to už do zotmenia nestihneme. Vtedy pri nás zastavila dodávka a dvaja sympatickí Kurdi nám ponúkli zvezenie. Otvorili zadné dvere a bicykle sa nám podarilo natesnať za sedadlá. Pomocou už osvedčenej konverzačnej príručky sme ako-tak dokázali komunikovať. Ešte nás cestou pozvali na obligátny čaj do motorestu pri ceste, pričom oni prestávku využili aj na pozdravenie Alaha, čo je spojené so slušným gymnastickým výkonom vo vykobercovanej modlitebničke patriacej k motorestu. Ich cesta končila až v Bitlise, my sme potrebovali len do Tatvanu.

Sem nás lákala hora Nemrut Dagi, 3050 m vysoká vyhasnutá sopka, ktorá sa týči nad jazerom Van severne od Tatvanu a 13 km dlhá prístupová cesta k nej začína kúsok za mestom. Trvalo celé dopoludnie, kým sme sa na bicykloch dostali do krátera, ale stálo to za námahu. Už cestou hore máme krásne výhľady na modro-zelené jazero Van, čo však vidíme po vstupe do krátera o priemere asi 7 km, je úchvatné. Nezabudnuteľný pohľad. Na dne krátera pri jazerách vidieť nejakú zeleň, vyššie na ceste po obvode krátera to vyzerá ako na púšti. Vrstva piesku na ceste bola miestami taká hrubá, že bicykle sme museli tlačiť aj dolu kopcom. Zastavili sme sa v tábore nomádskych pastierov pri najnižšom jazere a mali sme čo robiť, aby sme potom unikli detiskám, ktoré sa zbesilo snažili niečo urvať z našich bicyklov. Popoludní sme sa ešte vykúpali v termálnom jazere a boli sme pri veľkom studenom jazere. Na prenocovanie sme sa radšej vrátili k jazeru s termálnou vodou, kde bola klíma veľmi príjemná. Ráno sme si cestu v kráteri zopakovali v opačnom smere, pretože sa ukázalo, že dokončiť okruh nie je možné. Nebola tam cesta, hoci zhora to tak vyzeralo.

Po príjemnom zjazde z vulkánu sme z Tatvanu pokračovali cez Bitlis do Batmanu, odkiaľ sme si urobili krásny cyklistický výlet popri rieke Tigris do Hasankeyfu. Je to neopísateľne krásne stredoveké mestečku v Mezopotámii, kolíske civilizácie, ktorému ešte donedávna hrozilo, že bude zaplavené vodami novej priehrady.
Vlakom sme sa presunuli do Diyarbakiru, veľkomesta s veľmi dlhou históriou, ktorého jadro je dodnes obkolesené mohutnými hradbami z čierneho kameňa. Hradby sú dlhé asi 6 km, veľmi dobre zachované, dá sa na ne vystúpiť a prechádzať sa po nich. Odtiaľto sme si tiež urobili jednodňový výlet do Mardinu, mestečko blízko Sýrie, známeho svojou terasovitou architektúrou.

NemrutĎalším pozoruhodným cieľom bola hora Nemrut Dagi, ktorá má rovnaké meno ako už spomínaná sopka, ale teraz ide o 2150 m vysokú horu s 50 m vysokou kamennou pyramídou na vrchole a s dvoma kamennými oltármi a obrovitými sochami antických božstiev. Pyramídu dal v 1. stororočí p.n.l. vybudovať komagénsky kráľ Antiochos a predpokladá sa, že ukrýva jeho hrobku, ktorá zatiaľ nebola objavená.
Po mnohých kamenných schodoch sme bicykle vyniesli až k pyramíde, aby sme sa dostali na cestu na druhej strane hory a tak si skrátili cestu do Malatye. Krásna horská scenéria 12 km dlhého zjazdu nám bola dostatočnou odmenou za vynaloženú námahu.
Do 130 km vzdialenej Malatye sme išli preto, že je tam železnica, ktorou sme sa nočným vlakom presunuli do Kayseri, odkiaľ už bolo len pár desiatok kilometrov do centra Kapadókie, ktorú sme predsa nemohli vynechať. Na tri dni sme sa ubytovali v hoteli v Derinkuyu, ktoré je známe najväčším podzemným mestom a jeden deň sme podnikli výlet do zaujímavého kaňonu Ihlara a na jeden deň sme išli do najbizarnejšej časti Kapadókie, do Učhisaru a Göreme. Potom už len cesta nazad do Kayseri a nočným vlakom do posledného pobytového miesta našej cesty -Ankary. Samozrejme sme navštívili veľkolepé mauzóleum otca všetkých Turkov, veľmi zaujímavé Múzeum anatolských civilizácií a potúlali sme sa po novej a najmä starej Ankare.

Nastal deň odletu, osedlali sme naše oceľové kone, ktoré dva dni odpočívali v obývačke skvelého kamaráta Turguta a ešte pred svitaním sme nastúpili na poslednú 40 km dlhú tureckú etapu na ankarské letisko Esenboga. Počas necelých troch hodín letu do Viedne sme nad pohárom whisky hodnotili mesiac prežitý v krajine polmesiaca. Jano, ktorý bol od začiatku dosť jednostranne „nažhavený“ na Ararat polovážne skonštatoval, že ho mrzí, že po posledných troch týždňoch už v jeho spomienkach na Turecko Ararat stráca dominantné postavenie. Potom sme už nastúpili na poslednú etapu do Bratislavy.

stránka expedície: www.ararat.expedition.sk

Ivan Snopko

  • Bolo super ! Pekné fotečky, výborná akcia so super inštruktormi v dobrom kolektíve, v striedavom počasí. Nové skúsenosti, veselé zážitky. Tak to má byť.

    Horám zdar !

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *