Východný Kaukaz – Azerbajdžan

Mestečko Qusar je východiskovým bodom našej trasy do hôr Východného Kaukazu, ústi sem totiž mohutné údolie Qusarçay. Týmto údolím vedie nespevnená cesta až do dedinky Laza a tam je možné dostať sa jedine nejakým terénnym autom.

Qusar
Zas vystupujeme na autobusovej stanici a musíme sa rozhodnúť, čo ďalej. Mestečko Qusar je východiskovým bodom našej trasy do hôr Východného Kaukazu, ústi sem totiž mohutné údolie Qusarçay. Týmto údolím vedie nespevnená cesta až do dedinky Laza a tam je možné dostať sa jedine nejakým terénnym autom. Oslovujeme zopár taxikárov, s osobákom tam nikto nechce ísť, až nakoniec súhlasí chlapík s UVAZom, že nás tam hodí. Je to niečo cez 30 km, na jedného to bude 18000 AZM, čo je síce dosť, ale iná možnosť tu nie je. Laza je východiskom výstupu na horu Şahdađ, na ktorej vrchol by sme radi vystúpili. No závisí to od podmienok na mieste. Informácií o výstupe takmer niet a o nejakej mape ani nehovoriac.

Ešte pred opustením Qusaru sa chceme najesť, tak zasadáme do blízkeho restoranu Pionier a dávam si môj obľúbený ukrajinský boršč, rybu beluchu s mäsom tvrdým ako bravčovina (nie ako nejaké mazľavé filé), k tomu opäť typická kopa zeleniny (keby všade nedávali ten aromatický petržlen, bol by som radšej) a minerálka. V tejto časti Azerbajdžanu žije národnostná menšina Lezginov, Azerbajdžancov tu takmer niet. Zaujímavé je, že niektorí z nich majú modré oči. Oveľa viac ich žije v ruskom Dagestane. Aj náš šofér je Lezgin.
Už sedíme v aute a chystáme sa na odchod, keď vtom prichádza policajt. Kontroluje nám pasy a vo vízach vidí napísané iba Baku a Astara. Čo vraj robíme tu na severe blízko „nebezpečných“ dagestanských hraníc, keď nemáme na to povolenie? Nevie, či skôr nechce pochopiť, že tam sa nedajú vpísať všetky názvy lokalít, ktoré sme chceli navštíviť. Chce nás poslať do Baku, no vyzerá to skôr na to, že chce nejaký úplatok. Piťuch s ním šiel von na rozhovor medzi 4 očami, situácia vyzerá dosť vážne, no našťastie sa tam objavuje nejaký jeho nadriadený a ten nechce robiť problémy s cudzincami, a tak to nakoniec končí bez úplatku, želá nám pekný pobyt a konečne vyrážame.
To som si vydýchol, čakal som horší koniec. Na konci Qusaru šofér zastavuje pred svojím domom a berie na výlet syna Roma. Cestou nám rozpráva o ťažkom živote, ako robil v Rusku, nadáva na skorumpovaných Azerbajdžancov a vraj sa ide vysťahovať do Ruska. Aj pre nich je teda Rusko vyspelý západ. Aký paradox. Za Qusarom ešte kúsok je asfaltka, ďalej je už iba vyjazdená štrková cesta, miestami s hlbokými výmoľmi. V závere údolia sa belejú vysoké kopce, zdajú sa poriadne vysoko a hlavne ďaleko. Cesta je spočiatku široká, niekedy je lepšie ísť vedľa nej ako sa trmácať cez jamy a výmole. Riečka Qusar vymlela široké údolie, z každej strany ho lemujú vysoké terasy. Všetky obydlia sú postavené na týchto terasách, lebo v čase topenia sa snehu a po veľkých dažďoch sa určite riečiskom valí množstvo vody. Cesta schádza k riečke, prechádzame mostom na pravý breh a šofér nám ukazuje svoju rodnú dedinu.
Ako naschvál, rovno pri nej dostávame defekt. Ešteže majú so sebou rezervu. Pri výmene pomáha aj synátor, my obdivujeme nádherné okolie. Vedľa nás je studnička a okolo nej sú povešané farebné vlajočky. Vraj je to sväté miesto. Konečne je koleso vymenené a môžeme pokračovať ďalej. Cesta stúpa na riečnu terasu vysoko nad údolie, prechádzame cez niekoľko horských dediniek. Väčšina ľudí pracuje na poli, veď je jar a je potrebné založiť novú úrodu. Za poslednou dedinou už strmo stúpame v serpentínach vysoko nad údolie (dúfam, že to naše staručké auto zvládne) a dostávame sa medzi dve skaly, nazývané „Brána do Lazy“. Tu musíme zastaviť, panoráma okolia je jednoducho fantastická – dolu pod nami hlboké údolie, okolo holé hrebene hôr a do údolia padajú zo svahov vodopády. Zasnežené kopce, ktoré sme videli ešte z Qusaru už zakrývajú mraky. Z brány už cesta viacmenej klesá, ideme priamo popod vodopád a prichádzame do Lazy.

Laza
Tá cesta nám trvala skoro 2 1/2 h. Ona vlastne nekončí v Laze, ale ešte pokračuje asi 1 km za dedinu do „zony otdycha“ nazývanej SUVAR a až tam sme boli dopravení našim UVAZom. Lúčime sa so šoférom, dáva nám na seba telefón a keď pôjdeme o dva dni späť a budeme potrebovať dopravu, môžeme mu zavolať. Ak sa dovtedy nevysťahuje do Ruska…
Zona otdycha je jedna centrálna budova, okolo malé chatky, všetko sa to ešte dokončuje a bude to slúžiť ako nejaká turistická základňa. Otvoriť to majú už o pár dní a tak tu niekoľko robotníkov robí dokončovacie práce. Tu niekde prespíme, nechávame si tu veci a ja s Piťuchom ideme do Lazy zohnať nejaký chlieb a syr a pozisťovať info o možnostiach výstupu na Şahdađ.
Po ceste sme rýchlo zbehli dolu a hneď pred prvým domom nachádzame búdku s nápisom magazin. Býva tu miestny učiteľ, tak ho šli zavolať na pole, aby nám niečo mohol predať. Prichádza pomerne mladý chlapík, tak ako všetci ostatní obyvatelia dediny to je Lezgin. Dostávame takmer kilo syra a plnú tašku chlebových placiek. Keď sa pýtame, koľko to stojí, povedal, že máme dať koľko chceme a keď nemáme, nemusíme dať nič. Neuveriteľné, no zadarmo to nemôžeme prijať a tak mu dávame 10 000 manatov.
Hovorí nám, že má Ladu Nivu a ak budeme chcieť, dolu do Qusaru nás zavezie on. Na horách je vraj ešte veľa snehu, sami na Şahdađ netrafíme, iba s niekým miestnym. A teraz nikto nemá čas, lebo všetci pracujú na poli. No berie nás za svojím bratom, ten vraj už na vrchole Şahdađu bol. Ten by s nami aj šiel, no tiež má robotu, vraj na to treba min. 3 dni, my máme k dispozícii iba dva. Ešte si to rozmyslí a večer príde za nami na Suvar dohodnúť sa, lebo pracuje aj tam. Učiteľ nám ešte spomenul, že v zime tu boli dvaja českí manželia Jan a Jana a prešli cez hrebeň hôr až do dediny Xinaliq a späť. V Baku obaja pracovali a sem si urobili výletík.

Prešli sme sa ešte Lazou, dedinka je učupená pod skalami v údolí, tak tu sa veru žije veľmi ťažko. Hlavne v zime. Pomaly stúpame späť k našim, nad dedinou je nádherný vodopád, a tak neodoláme a ideme k nemu. Pod ním je na lúke malá chatka, nádherné miesto. Okolo sa pasú kravy, nad vodopádom zas kone, úplná idyla. Zostaneme teda spať tu, ešte sa bavíme s manažérom Suvaru a ten tiež nad naším plánom krúti hlavou. Priamo nad nami na druhej strane údolia sa týči mohutná Zlatá hora (Gizilguy, tiež Červená hora), tam vraj môžeme trafiť aj sami. Na lúčke pod Suvarom si staviame stany, kopce okolo zahaľujú mraky, no k večeru sa úplne vyjasnilo a v úžase nemo hľadíme na okolitú scenériu. Hory osvetľuje zapadajúce slnko, kopec za nami mi pripadá ako kdesi v talianskej Brente, tvoria ho totiž skalné terasy a vrcholček akoby v zapadajúcom slnku horel. Kopce hore nad údolím sú ešte celé zasnežené, jar sa do hôr vkráda iba veľmi pomaly. Najkrajší je ale pocit, že sme tu úplne sami, nikde žiadne chaty, lanovky, davy turistov. Cítim sa ako kdesi na konci sveta, blízko je divoký Dagestan, no strach nemáme. Niet na to dôvod. Večer varíme, vegetíme a keďže učiteľov brat neprišiel, vyrazíme zajtra sami. Niekde snáď dôjdeme. Vo veľkom stane hráme domino, popíjame Macine iránske pivo a je nám dobre.

18.máj 2002, sobota
Vstávame do krásneho, aj keď chladného rána. Vychádzajúce slnko nádherne osvetľuje Zlatú horu, už viem, podľa čoho dostala svoje meno. Nemáme sa kam ponáhľať, či skôr sa nám ani veľmi nechce. Chystáme si veci na dva dni, balíme stany a nepotrebnosti si odložíme v Suvare – tak sme sa včera dohodli, že si ich tam môžeme nechať. Naberáme si ešte vodu a o 10:20 vyrážame.
Spočiatku vedie pravou stranou údolia chodník a tak sa ním nechávame viesť. Okolité svahy pokrýva čerstvá zelená tráva, kvitne tu množstvo kvetov a počasie je priam ukážkové. Pomaly naberáme výšku, križujeme niekoľko potokov, ktoré stekajú z ľavej strany. Voda je však čistá iba v tom prvom. Hlboko pod nami hučí hlavný potok, napájaný topiacim sa snehom. Chodník klesá až k tejto riave, chceme sa dostať na jeho druhú stranu a dôjsť až k výraznej skalnej stene. Potok sa nám síce prejsť podarilo, no už sa tu končí chodník a tak kráčame len tak naverímboha ďalej hore údolím. Keď to už ďalej nejde, prudko musíme vystúpať do svahu naľavo, čo nám dáva poriadne zabrať a oddychujeme. Slnko pripeká a zásoby vody sa rýchlo zmenšujú. Na akomsi plochom hrebienku opäť nachádzame čosi ako chodník a tak kráčame ním. Údolie sa zatáča vpravo, v ceste máme vysokú skalnú stenu a zbadáme v nej akýsi šikmý zlom, tadiaľ sa asi dá pokračovať. Už sme v pásme snehovej pokrývky a k nášmu zlomu vidno smerovať náznak starých stôp. Snáď sme sa trafili.
Už kráčame po snehu, ten je úplne mokrý a čo je najhoršie, prepadáme sa hlboko niekedy až po pás. Pohyb po takomto snehu je strašne namáhavý a stojí veľa síl. Konečne sme pod zlomom, šikmo hore vedie chodníček a tak sa zas dostávame o niečo vyššie.
Na skalnom ostrohu odpočívame a vyhrievame sa na slnku. Pod nami je hlboká roklina, kadiaľ sa pomedzi skaly predrala hučiaca horská bystrina. Vľavo od potoka je vysoká kolmá stena, za ňou však nevidno žiadnu normálnu možnosť výstupu na Zlatú horu. Na skalnom ostrohu rastie množstvo pekných kvietkov. Čas už dosť pokročil, pomaly sa nám treba poobzerať po nejakom rovnom mieste na bivak. Tu to však neprichádza do úvahy, a tak pokračujeme ďalej. Za potokom sú akési náznaky trávnatých plošín, no rieka sa v týchto miestach nedá prekročiť. Možno vyššie.

Traverzujeme teda strmý svah cez mokrý sneh a vyššie opäť nachádzame akýsi chodník a tak sa ho držíme. Ten je ale skoro celý pod snehom a tak mi už pomaly čľapká v topánkach. Vpravo odbočuje akési bočné údolie, asi tadiaľ sa vystupuje na Zlatú horu. Údolie však padá dosť strmými prahmi, a tak o správnosti cesty nie sme vôbec presvedčení. Priamo pred nami sa týči dosť vysoká zasnežená hora, ktorej vrchol zakrývajú mraky, ale či je to náš Şahdađ, netušíme. Skôr si myslím, že nie. My traverzujeme svah akéhosi kopca, tentokrát sa údolie zatáča doľava a vychádzame na nádhernú trávnatú náhornú planinu, či skôr poľanu.
Až neskôr sa dozvedám, že sa asi volá Ulengah. Je bez snehu, je už 16:45 a keďže vhodnejšie miesto na nocľah už asi nenájdeme, zostaneme tu.

Údolie sa tu už značne rozšírilo, okolo sú samé zasnežené vrcholy a kdesi pred nami hrebienok vytvára dojem akéhosi sedla. Možno tadiaľ vedie ďalší výstup. Piťuch s Chovanom to idú preskúmať. My zatiaľ staviame stany, štartujem konečne varič a ideme si s Macou robiť večeru. Dosť tu pofukuje, stany sme postavili na suchej lúčke trošku v závetrí. Prameň vody tu nie je, a tak roztápam sneh, čo dosť dlho trvá, kým máme vriacu vodu. Kým svieti slnko, je dosť príjemne, no keď zájde, určite bude chladno. Priamo nad nami sa týči kopec, ktorý vyzerá, že z tejto strany je až po vrchol bez snehu.
Ešte je svetlo a tak chcem naň vyliezť. 18:45 vyrážam, driapem sa strmo hore sutinou až pod skaly a tu zisťujem, že vrchol som vlastne nevidel, a tak stúpam ďalej hrebienkom, križujem prvé snehové polia a konečne stojím na vrchole. Vôbec netuším, ako som vysoko alebo ako sa kopec volá. Dávam mu meno Pik Slovakia. Výhľad je úžasný. Naokolo sú samé hory. Údolie, kde bivakujeme sa tiahne ešte strašne ďaleko medzi zasnežené 4-tisícové vrcholy. To čo sa nám javilo ako sedlo, je iba nevýrazný výbežok hrebeňa. Kopec, ktorý sme pokladali za Şahdađ celý nevidno, ale asi to nie je on. Hrebeň, ktorým som sem vyšiel klesá do hlbokého sedla a ďalej je už kompletne vysnežený. Vrchol, na ktorom som bol, vidno aj cestou hore našim údolím ako šikmý skalný zub.

Dolu v údolí som vyrušil čriedy nejakých kamzíkov, boli ich desiatky. Naokolo ináč vládne úžasné ticho, okrem nás tu niet nikoho. Pekne vidno aj skalné terasy hory, ktorú včera osvetľovalo zapadajúce slnko. Fotím sa samospúšťou a začínam zostupovať. Rovno dolu ako sa dá, chodníka tu niet. O 20:15 som späť pri stanoch. Tí dvaja tu ešte nie sú, keď sa vrátili, zistili to isté čo ja pohľadom zhora. To údolie akoby nemalo konca. Slnko sa už schovalo za kopce, voda v potôčikoch primŕza. S Macou sme sa ešte prešli po okolí, je tu zopár malých jazierok s množstvom kŕkajúcich žiab. Rastú tu opäť krásne kvety, miestami tvoria celé koberce. Ochladilo sa a tak je najlepšie v stane v spacáku. Varíme si ešte čaj a zajtra hlavne podľa počasia uvidíme, čo ďalej.

19.máj 2002, nedeľa
Dnešný budíček je dosť neobvyklý. Skoro ráno dohrmela búrka, rýchlo upevňujeme stan, schovávame dnu všetky veci a čakáme, čo bude. Blýska sa a hrmí poriadne, našťastie dážď nie je silný, no i tak s napätím očakávame koniec búrky. Ako náhle začala, tak aj rýchlo skončila. Vyliezame zo stanov a hodnotíme situáciu. Obloha je zamračená (úplne iná ako včera), ďalšie pokračovanie výstupu v týchto podmienkach asi nemá zmysel, a tak sa rozhodujeme zostúpiť späť do Suvaru.
Bez znalca miestneho terénu je veľmi ťažko uskutočniteľný výstup na vrchol Şahdađu. A jarný termín, keď sú v horách ešte hŕby hlavne mokrého snehu, tiež vrcholovým ambíciám nepraje. Zato všetko vynahradzuje nádherná jarná príroda, aká na jeseň po horúcom lete určite nebýva.
Balíme všetky veci, zisťujem, že topánky mám ešte vlhké a začíname zostupovať. Piťuch si ešte odbehne na nejaký blízky vŕšok a dobehne nás neskôr. O 10 h teda definitívne opúšťame naše táborisko, dolu sa pôjde lepšie, lebo už vieme kadiaľ a včera sme si prešľapali stopu. Spočiatku je chodník bez snehu, aj keď značne mokrý, neskôr už opäť brodíme a prepadáme sa často vyše kolien. Najmä Chovan. Sneh je oveľa mäkkší ako bol včera. Konečne dosahujeme skalný ostroh a šikmo dolu prekonávame skalný prah. Čakajú nás ďalšie snehové polia, ďalšie brodenie, v topánkach už mám rybník. Aj keď je zamračené, je dosť teplo a zásoby vody sa rýchlo minuli. Už aby som bol čím skôr na Suvare.
Som strašne rád, že som dorazil pod pásmo snehu a už ma dolu údolím vedie pekný chodník. Ten sa vinie po lúkach, prekračujem potoky, ktoré sú kalné a piť sa z nich nedá, dokonca krátko ešte aj stúpam a dostávam sa na chodník vysoko na pravom svahu doliny. Zvyšní štyria zostali kdesi za mnou, počkám ich až na Suvare.
Kopec, kde som bol včera, už zakrývajú mraky. A je tu posledný potok, ktorý na rozdiel od ostatných má čistú vodu, lebo tu niekde tesne nado mnou vyviera. Zarábam si džús a pijem plnými dúškami. Odtiaľto mi chýba už iba kúsok a o 13:15 som na Suvare.
Konečne môžem vyzuť veľké topánky, prezliecť sa do suchého, umývam si nohy a prezúvam sandále. Obloha akosi tmavne, vyzerá to na dážď. Bavím sa s manažérom stanice, uznávam, že mal pravdu s tým časom výstupu. Popisujeme mu, kde sme boli, hovorí mi názov tej poľany a ten vrch, kde som bol sa možno volá Sapab alebo Karadađ. Škoda, že mu ho nemôžem ukázať, lebo je v oblakoch.
Prichádzajú ostatní, berieme si všetky veci a balíme sa vlastne už na cestu domov. Po chlapoch zo stavby sme odkázali do Lazy, aby pre nás došiel učiteľ. Kým príde, máme teda čas. Keď sa nám zdá, že už akosi dlho nechodí, vyrážame pešo do Lazy po ceste, aby sme sa náhodou neminuli.
Naozaj, v strede cesty sa stretáme, nakladáme si ruksaky do auta a vyrážame na spiatočnú cestu do Qusaru. Ešte posledný pohľad na Lazu, táto dedinka sa určite veľmi zmení, keď sem začnú prúdiť turisti. Vodopád nad dedinou je stále nádherný, prechádzame „bránou“ a už strácame výšku v prudkých serpentínach. Dúfam, že to auto má dobré aspoň brzdy.
Učiteľ má v Laze zopár detí a dostáva plat iba $12. Z toho sa nedá vyžiť, takže okrem školy má aj vlastné políčko, kde musí tvrdo pracovať. Púšťa nám na kazete lezginskú hudbu, keď sa ho pýtam, kde sa dá taká hudba kúpiť, kazetu dostávam ako darček. Cestou dolu sa s každým zdraví, tu v údolí sa zrejme každý s každým pozná. Ináč sa v týchto drsných podmienkach prežiť nedá. Hore cestou sa driape plne naložený japonský džíp a tam „západne“ poobliekaní turisti. Idú zrejme z Baku. Tak už to začína… Klesli sme až do údolia, prešli mostom a už je to do Qusaru iba kúsok. Zas je lepšie ísť mimo cesty ako po hlbokých jamách.
Pýtame sa učiteľa, či je v Qusare nejaká gostinica (hotel), on nás tam vraj zavezie. Zastavujeme sa pred hotelom Yurdu, kde našťastie majú tri voľné izby, aj keď hotel je plný mladých futbalistov. Za osobu bude cena 10 000 AZM, čo je v pohode a dokonca tu je aj sprcha. Aj keď izby príliš vábne nevyzerajú, berieme to. Nechávame si v jednej izbe bágle a učiteľ nás ešte hodil na autobusovú stanicu.
Chceme totiž ešte vidieť neďaleké mesto Quba. Lúčime sa s učiteľom a berieme najmenší taxík, aký tu stál. Veď bol najlacnejší a autobusová stanica, keďže je dnes nedeľa, zíva prázdnotou. Dohodli sme sa tak, že nás tam zavezie, nejakú polhodinku počká a hneď pôjdeme späť. Do Quby ideme kvôli jej obyvateľom. V ľavobrežnej časti mesta za riekou Qudiyalçay, ktorá sa volá Krasnaja Sloboda, žijú tzv. horskí Židia. Ich pôvod je neznámy – sami seba nazývajú Tat a vraj sú jedným zo stratených izraelských kmeňov. Podľa inej teórie sú potomkami Chazarov. Hovoria severoperzským dialektom s prímesou hebrejských slov a žije ich tam asi 3000.

Quba
Do Quby klesáme okolo dvoch veľkých židovských cintorínov a vchádzame priamo do Krasnoj Slobody, ktorá sa pred ruskou revolúciou nazývala Evrejskaja Sloboda – Židovská Sloboda. Po rozpade ZSSR mnoho Židov emigrovalo do Izraela, no viacerí sa vrátili a teraz sú to snáď najbohatší obyvatelia Azerbajdžanu. Majú tu postavené veľké domy, pred nimi parkujú drahé autá. Mnohé ploty zdobí židovská hviezda. Jednou z najväčších budov je aj synagóga (Bet Knesset). Takmer všetci muži majú na hlavách čiapočky – kipu. Z auta vysadáme pri moste cez rieku Qudiyalçay. Chlapi sediaci na ulici si nás skúmavo obzerajú. Mostom prechádzame na azerbajdžanskú stranu mesta.
Dlhým schodiskom, ktoré je vyzdobené sochami športovcov, vychádzame do veľkého Nizamiho parku. Tu je množstvo čajovní, vládne tu nedeľná pohoda, chlapi hrajú nardy, šach alebo domino. Ich hra domina je však vášnivá, udierajú s kockami o stôl ako sa u nás bije kartami. S Piťuchom si objednávame výborný azerbajdžanský čaj, Maca s Kitkou čakali dolu pri moste, no my sme dlho nechodili a tak prišli za nami. Z čajovne je pekný výhľad na rieku Qudiyalçay i Krasnuju Slobodu. Vraciame sa späť k autu a do Qusaru.

Qusar
Taxikár nás vyhodil na avtovokzale a smerujeme do našej známej reštaurácie Pionier. Menu oproti predchádzajúcej návšteve nemením a tak si pochutnávam na boršči, rybe beluche, kope zeleniny (rajčiny, mladá cibuľka, rôzne listoviny a žiaľ aj petržlen) a k tomu minerálka. Navyše ale pribudla fľaša vodky. Veď návrat z hôr treba osláviť. A aj odchod z Azerbajdžanu. Keďže neostalo pri jednej vodke, vo veselej nálade vykračujeme do hotela. Okolo ide prázdna maršrutka a tak na ňu kývam. Zastavuje a berie nás do hotela (600 AZM). A so šoférom sa dohadujeme, že nás ráno príde zobrať k hotelu a odvezie nás na azerbajdžansko-ruskú hranicu. V hoteli je celkom bláznivec, mladí futbalisti ho asi obracajú hore nohami. Sprcha kdesi v pivnici však funguje a keďže sme unavení, aj v tom hluku nemám problém zaspať. K večeru sa však aj futbalisti ukľudnili, asi ráno budú skoro vstávať.

Braňo Štefánik