Iránske hory – ako som absolvoval prvú štvortisícovku

Poznať nepoznané! Odveká snaha mysliaceho tvora – človeka ma hnala k myšlienke navštíviť krajinu nám Slovákom málo známu. Rozhodol som sa pre Irán. Dôvodov bolo viac a jedným z nich bol aj ten, že krajina Iránu je z prevažnej časti hornatá.

Už ako chlapec som podrobne študoval školské atlasy. Teraz, keď sa cestovateľstvo stalo mojím hobby som neraz túžobne pozeral na mapu, ktorú mám zavesenú na stene v kancelárii, kde sú na území Iránu vyznačené viaceré horstvá a ich vrcholy. To, že existuje Damávand so svojou 5 a pol km výškou ako najvyšší vrchol Iránu a celého Blízkeho a Stredného východu, som vedel dávno. Ale koľko je v Iráne 4-tisícových neznámych horstiev! Na mape to vyzerá lákavo.

Celý sever, okrem úrodných nížin pri Kaspickom mori, vypĺňajú hory. Tu v Elborze sú dokonca lyžiarske strediská. Ďaľšie horstvá sa tiahnu západným a stredným Iránom až na juh k Perzskému zálivu. To je Zagros. Zaujímavé, dodnes aktívne sopečné horstvá sa nachádzajú aj na východe pri hranici s Pakistanom. Len si treba vybrať.

Každá cesta začína štúdiom materiálov o danej krajine. Hovorí sa, že človek svoje cesty zažíva 3 krát. Prvýkrát, keď sa na cestu pripravuje, druhýkrát v reáli počas cesty a tretíkrát počas hodnotenia a spracovávania zážitkov. Irán, bývalá Perzská ríša, ma očarila už z poznania niekoľkých knižiek od prevažne českých cestovateľov alebo geológov. Pošťastilo sa mi dokonca „vypátrať“ pár Slovákov, ktorí pracovali v tejto krajine. Samozrejme nejaké informácie sa mi podarilo zohnať v tých málo cestovkách, ktoré ponúkajú cestu do Iránu. Výborné a veľmi aktuálne informácie som získal na internete, kde som si dokonca našiel zopár iránskych priateľov, ktorých som neskôr osobne navšívil.

Po pomerne bezproblémovom vybavení víz, nabralo všetko rýchly spád. Každá krajina má svoje ročné obdobie, ktoré je vhodné na cestovanie. Pre Irán som vybral kompromisný termín koniec apríla-máj 2000. Očakával som, že v tomto období ešte nebudú neznesiteľné horúčavy a zároveň na horách už nebude veľa snehu. Predpoklady sa viac či menej splnili. Varujem cestovateľov, ktorí by chceli navštíviť iránske vnútrozemie v júli-auguste. Vtedy tu panujú bežne 40-50 stupňové horúčavy. Keďže môj kamarát, s ktorým sme cestu pripravovali, sa rozhodol na poslednú chvíľu zo zdravotných dôvodov necestovať, neostalo iné ako zabezpečiť si putovanie individuálne. Z týchto aj iných dôvodov som sa rozhodol pre leteckú prepravu z Viedne do Teheránu. Oproti iným variantom bol tento síce drahší, ale zato pohodlnejší a celú dobu pobytu – 25 dní som mohol využiť pre aktívne cestovanie po krajine.

Je na škodu veci, že mnohí cestovatelia berú Irán len jako tranzitnú krajinu pri ceste na východ do Pakistanu a Indie. Irán si zaslúži venovať mu samostatnú cestu.

Viedeň-Schwechat, prestup v Amsterdame, 5 hodín letu a už krúžim spolu s ostatnými cestujúcimi v parádnom Boeingu nad nočným Teheránom. Videl som už najväčšie európske metropoly, ale hlavné mesto Iránu v noci z lietadla sa mi zdalo doslova nekonečné. Rôzne zdroje uvádzajú okolo 10 mil. obyvateľov. Prvý deň som si pozháňal mapy, kúpil letenku do Bandar Abbásu a tu pri Perzskom zálive už začína ozajstné dobrodružstvo.

Po krátkom zoznámení s prístavom a rybím trhom nasadám v obrovskej horúčave na autobus do vnútrozemia. Jeden a pol dňa trávim v Bame, kde je nádherná stará pevnosť a prekonávam najvyššie teploty počas svojho pobytu. Púšť, kamenná, vysokohorská sa strieda počas takmer celej doby mojho putovania. Ďaľšia cesta vedie do Mahanu, mestečka so zaujímavými záhradami uprostred púšte. Oproti v diaľke asi 50 km vidím pohorie, kde na najvyšších vrcholkoch ešte leží sneh. Odhadujem výšku tak na 3700-4000 m. Žiaľ nemám dostatok času ani informácií, aby som sa tam vydal. Snáď nabudúce… Neďaleko spoznávam dôležité stredisko tejto oblasti Kermán. Po prehliadke jednej z najkrajších mešít Moshjed Jame absolvujem vynikajúci obed v orientálnej reštaurácii, kde sa stávam stredobodom pozornosti dievčat, ktoré si tu vyrazili posedieť. Tu mám prvýkrát pocit, že v iránskej spoločnosti naozaj prebiehajú zmeny smerom k demokratizácii života. Cvakajú fotoaparáty a rýchlo na nočný autobus do Shirázu. Do mesta záhrad prichádzam nadránom po niekoľkých prísnych vojenských kontrolách.

Shiráz leží v centrálnom Iráne v pohorí Zagros. Jedno z najkrajších moslimských miest mi utkvelo v pamäti najmä po návšteve komplexu mauzoléa Ahmada, syna Músa. Takúto nádheru som ešte v živote nevidel. Vynikajúce miesto na meditovanie. Po nevyhnutnej prehliadke bývalého hlavného mesta Perzie Persepolisu a hrobiek v Naqsh-e-Rostam som mal prvú tretinu pobytu za sebou. Nastal čas ísť do hôr.

Keď som sa pripravoval na svoju cestu do Iránu, jedným z tajných želaní bolo konečne vystúpiť na nejakú 4-tisícovku. Podarilo sa mi zohnať nejaké informácie o pohorí a vrchole Shír kúh. Magických 4075 m by bol pre mňa ako relatívneho začiatočníka pekný výškový rekord. Je to v strednom Iráne asi 80 km od mesta Yazd. Vyzerá to tak, že uvedená hora sa nachádza nie veľmi ďaleko od nejakej civilizácie a tak sa pokúsim o to práve tam. Z hlavnej cesty v smere Shiráz – Yazd odbočuje cesta v mestečku Taft, odkiaľ chodia mikrobusy do dediniek Tezerdjan a Dehbala. Treba ísť do Dehbaly, to je ten správny smer. Ja som samozrejme nastúpil na nesprávny mikrobus do Tezerdjanu. Nič to, len časová strata. Ubytoval som sa takmer na konci dediny v súkromnom dome pri veľmi skromnej mešite. Večer som si spravil obhliadku nástupu na túru, kde mi miestni pastieri ukázali chodník vedúci nahor. Zároveň mi rukami-nohami vysvetlili, že chodník je označený bielymi tabuľami s červenými šípkami. Áno, v diaľke som zbadal jednu takú tabuľu. Vzhľadom na to, že vrchol Shír Kúh sa týči neďaleko dediny, začínam mať pocit, že by som sa mohol o výstup naozaj pokúsiť. Keď mi pastieri perzsko-ručne vysvetlili, že sa nejedná o horolezecký terén, bolo rozhodnuté. Skúsim to.

Usínam na podlahe v pridelenej izbe skromného domčeka gazdinej, ktorej deti si ma večer veľmi obľúbili. Ráno budú premýšľať, kam sa to ten cudzinec pobral. Usínam po skromnej večeri, v dedine sa nedali kúpiť žiadne poriadne zásoby jedla. Vstávam za tmy a asi o piatej vyrážam von. Prekvapenie – pri mešite sa chystá k výstupu skupinka iránskych turistov. Po vzájomnom zvítaní sa rozhodujem vyraziť. Oni sa ešte len chystajú, raňajkujú a ich zámerom je začať s výstupom až o hodinu, po svitaní.

Tu pri mešite na začiatku výstupu mi navigačný prístroj ukazuje 2380 m n.m. Na vrchol ma teda čaká 1700 výškových metrov. Zvládnem to za 1 deň ?

Je krásna mesačná noc, baterka je mi teraz zbytočná. Chodník za dedinou sa zatáča vpravo do údolia. Prvých 500 m je to ranná prechádzka. Tu je ešte trochu zelene, nejaké kríky, pár stromov. Na najvyšších vrcholoch začína prebleskovať svetlo. Dedina ešte spí. Po hodine výstupu postupne svitá, terén naberá strmosť za poslednou osamelou usadlosťou.

Tu končia posledné stromy aj kríky. Začínam cítiť prvú únavu. Je najvyšší čas sa naraňajkovať a nabrať sily na výstup. Cestička je sotva znateľná, pred koncom údolia sa traverzuje do vedľajšieho údolia vľavo asi 1 km. Priamo nado mnou sa vypínajú strmé skaliská, tadiaľ cesta nevedie. Traverzuje sa rýchlo, stúpanie je minimálne. Ďalej sa vstupuje do úzkeho kaňonu, zabočiť vpravo a teraz priamo nahor. V miestach, kde výstupová trasa významnejšie mení smer, vidím biele terče s červenými šípkami. Nedá sa na to celkom spoliehať, niekde sú od seba vzdialené aj kilometer.

Je ráno, vystupujem veľmi strmým kaňonom, teplota ako u nás v lete ráno, ide sa príjemne, ale zhadzujem časť oblečenia, terén dáva zabrať. Miestami je nutné použiť ruky. Tu v kaňone sa šíri veľmi silná vôňa akoby harmančeka, ktorá nedá dýchať. Vo výške asi 2800 m pociťujem 1.krízu. Kaňon má šírku ledva 5 m, výstup sa zdá byť nekonečný. Konečne som hore, terén sa otvára a scenéria okolo mňa úchvatná. Cesta sa stáča znovu vľavo. V diaľke vidím vrchol Mliečnej hory, „mojej“ vysnívanej štyritisícovky. Vľavo dolu vidím dedinku Dehbala, odkiaľ som začal výstup, za ňou za nevýrazným hrebeňom Tezerdjan. A za ním ďalej Rozsutec! Áno kopec oproti sa až veľmi nápadne podobá na dominantu Malej Fatry.

A zrazu prekvapenie. Predo mnou vo vzdialenosti asi 1 km vidím 2 plechové budovy, vyzerajú ako chaty. Žeby? Tu? Naozaj som to nečakal a z vysvetľovania pastierov dolu v dedine som to nepochopil. Zdá sa to celkom blízko, ale je to ešte dobrá polhodina. Som vo výške 3400 m n.m. Je to veľmi jednoduchá útulňa, vlastne akoby tu stáli 2 garáže. Len cesty a áut niet. Namiesto toho stretávam pastierov a ovce. Jeden z nich je „šéf“- bača, je Peržan, druhý – pomocník pochádza z Afganistanu. Afgánec vyzerá originálne, tak fotografia na pamiatku ho neminie. Prestávka padne vhod, dokonca je tu tečúca voda, ale mám zásoby ešte z dedinky.

Teplota začína stúpať, oblečenie putuje do batohu. Obzerám sa späť, či nevidím skupinku iránskych turistov. Niet ich. Zrejme mám celkom slušnú výstupovú rýchlosť. Cestička sa úplne stráca na holých pláňach úbočia Mliečnej hory. Vo výške asi 3600 m pociťujem 2.krízu. V takejto výške som sa ešte v živote nenachádzal. Som široko ďaleko úplne sám, dostávam akúsi zvláštnu úzkosť. Pocity sú neopísateľné, miestami akoby sa mi zatočila hlava. Postup sa značne spomaľuje. Stojím takmer každých 50 m alebo aj častejšie. Cesta je nekonečná, terén nudný, jednotvárny. Vľavo v údolí zopár posledných zvyškov špinavého snehu. V diaľke na východnej strane za kopcami vidieť začínajúcu sa púšť. Všetko je to však akoby v opare, ktorý neprestáva po celý deň. Viditeľnosť je tak 20-30 km, nie viac.

Na planine, ktorou stúpam nahor „rastie“ viac skál ako trávy. Je to niečo ako čadič, také tmavé dosky. Zaujímavá geologická stavba. Stúpanie je síce mierne, ale veľmi dlhé a tiahle. Samotný vrchol nie je ani tak vysoko ako skôr ďaleko. Bledomodrá obloha, vetrík a teplota okolo 20°C sú akoby ideálne na pokorenie tejto hory. Tu vo výške 3700 m si hovorím: musíš! Napriek nepríjemným pocitom viem, že dnes sa mi to podarí. Každú chvíľu sa otáčam a hľadám očami Iráncov. Počítam s tým, že pri mojom pomalom tempe by ma mali čoskoro dostihnúť. Konečne ich zbadám roztrúsených ako sa približujú k útulni. To sú odo mňa pozadu ešte dobrú trištvrte hodinu. Ako by som si v tejto chvíli prial, aby boli tu nablízku. Určite by som sa cítil oveľa optimistickejšie. Čakať na nich však nemá význam. Vyrazili o 1 hod. neskôr a stále za mnou zaostávajú.

Rozľahlé vrcholové partie sú nekonečné, vrchol stále nie a nie sa priblížiť na dosah. Zrazu vpravo tesne pod hrebeňom vo výške asi 3800 m spozorujem akýsi pohyb. Vo vzdialenosti 200 m sa mihli horské gazely. To je neuveriteľné, ako tu v týchto pustatinách zvieratká podobné naším kamzíkom prežívajú. Keď som zháňal informácie o Iráne, čítal som o tom, že niekde v horách žijú tieto horské gazely. Nečakal som však, že ich uvidím na vlastné oči. Žiaľ, boli príliš ďaleko a prebehlo to tak rýchlo, že som fotoaparát nestačil ani vytiahnuť.

Vidím vrchol, ešte asi 100 m, už tuším, že je tu. Trošku pofukuje, ale v tejto chvíli viem, že je doslova na dosah. Konečne! Je 12:00, po 7 hodinách výstupu sa ma zmocňuje zvláštny pocit. Som tu vo výške cez 4000 m n.m. Neviem, či si mám sadnúť, či stáť. Bolesť hlavy akosi nedovoľuje triediť myšlienky. Na vrchole je trochu neporiadok. Iránci radi nosia na vrchol plechové tabuľky, ktoré popisujú ich identitu a radosť z dosiahnutia vrcholu. Je to tu ako v zberni starého železa. Fotím z vrcholu, na druhej strane svah padá strmo do údolia. Po polhodine prichádzajú Iránci. Podanie rúk, spoločné fotenie. Radšej si sadám, lebo sa mi mierne zatočí hlava. Nádherné rozhľady na všetky strany. Okolité kopce hrajú všetkými možnými farbami, v diaľke na východe nekonečná púšť. „Rozsutec“ je odtiaľto už oveľa nižší. Hlboko pod nami obidve dedinky ponorené do zelene. Skúšame merať výšku, prístroj stále ukazuje pár metrov pod 4000, treba chvíľu počkať, až sa hodnoty ustália. Hurá, spoločne jasáme, pretože ukazovateľ na navigačnom prístroji práve preskočil hranicu 4000. Podľa máp je Shír Kúh – Mliečna Hora vysoká 4075 m. Mne ukazuje 4035 m.

Je čas ísť dolu. Začínam cítiť únavu. Podľa známeho pravidla, výstup končí zostupom, náhlim sa dolu. Prichádzam k útulni, tu sa ešte raz lúčim s Iráncami, nechávam ich ísť vpred. Snažím sa trochu oddychovať, v útulni – garáži sú na podlahe koberce. Je tam aj vrcholová knižka, zapisujem sa a hľadám nejaký zápis slovenských alebo českých turistov. Nie je tam. Určite som jeden z mála našincov, ktorí objavili túto zaujímavú horu. Príliš ďaleko od strednej Európy, sem len tak ľahko Slovák nezablúdi. Konzumujem posledné zásoby jedla a snažím sa vnímať svoj „životný“ výkon. Tu v útulni ešte cítim bolesť hlavy a tak celé to vôbec nedokážem pochopiť ani vstrebať. Nechápem ako sa mi to podarilo. Pred odchodom do Iránu som tajne dúfal v štvortisícovku, ale reálne som o tom neuvažoval.

Vyrážam z útulne rezkým krokom a strmým kaňonom to ide dolu pomerne rýchlo, len treba dávať pozor, aby sa nejako nezvrtla noha. To by bolo veľmi zlé. Iránci už boli ďaleko, ťažko by tu niekto pomohol. Slnko sa skláňa k obzoru a stále obdivujem akými farbami hrajú tunajšie hory. Teraz podvečer menia farbu do žltej až červenej. Slnko je za kopcami, nohy sa podlamujú, vlečiem sa z posledných síl, ale dedinka je už nablízku. Zažíhajú sa svetlá. Vchádzam do dediny, do „môjho hotela“, zvalím sa na izbe na matrac a relaxujem. Totálna únava a uvedomenie si nádherného pocitu z prvej prekonanej štvortisícovky mi dáva právo zaspať spánkom spravodlivých.

Ráno sa so vstávaním neponáhľam, po raňajkách sa ešte prejdem po dedine a snažím sa urobiť pár zaujímavých záberov okolitých kopcov, dedinských domov a samozrejme ľudí. Tí sú na fotkách vždy najzaujímavejší. Je už poludnie, čakám na mikrobus, ktorý sem chodí snáď len 2 krát denne. Lúčim sa s majiteľkou domčeka, kde som strávil 2 pekné noci. Jej deti by asi rady odišli so mnou. Nastupujem a odchádzam mikrobusom smer Taft. Dedinka Dehbala je vo výške asi 2300 m n.m., Taft iba 1300 m. Mikrobus na trase iba 30 km prekonáva tisíc metrový výškový rozdiel, tentoraz smerom dolu. Je to jedna z najzaujímavejších horských ciest, ktoré som v Iráne absolvoval.

V ten deň sa dostávam do 70 km vzdialeného Yazdu, nastáva rituál zháňania ubytovania. Večer v púštnom meste si dávam na vyľudnenej ulici nealkoholické pivo a uvažujem o svojich ďaľších plánoch putovania Iránom. Budú aj nasledujúce týždne také úspešné ako uplynulých pár dní?

Ivan Marton ()

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.