Grossglockner 2016

„Prevyk s Grossglocknerom.  Po úspešných výletoch do Tauroch v párne roky pôjdeme opäť prevetrať mačky, čakany a laná”. Takto nejak vyzerala pozvánka na májovú akciu na stránkach Prevyku. A tak po obsiahlej mailovej komunikácii sedíme v aute smer Senec. V Trenčianskych Stankovciach kompletizuje našu posádku Ivan. V Senci sa zvítame s dalšími  účastníky zájezdu Peťom, Marekom, Vladom, Bartekom a Romanom. Po krátkej kontrole a doplnení lezeckého matroša nastáva hlavný program večera: hľadanie piepsov v záhrade motelu za svitu čeloviek. A kedže mestská polícia mala v piatkový večer kopec iných povinností, odcvičili sme bez ujmy. Už len jedno orosené a rýchlo spať. V sobotu nás čakalo okolo 600 km na parkovisko Grossglockner Lucknerhaus, kde sme sa stretli aj s posádkou tretieho a štvrtého expedičného vozidla – Jankou, Janom a Ľubošom, ktorí vyrážali priamo zo Žiliny a s Denisom,  idúcim z Voralbergu. Nabaľujeme ťažké batohy a začíname stúpať prvých 200 výškových metrov na Lucknerhütte, odkiaľ väčšinu vecí posielame na Stüdlhütte lanovkou. Snehu je po posledných epizódach sneženia  statočne, a tak na Luckerhütte povinne nasadzujeme snežnice a už naľahko v nich ťapkáme hore. Po necelých dvoch hodinách prichádzame na Stüdlhütte, ktorá si kraľuje vo výške 2802 m.

Na chate to vyzerá ako vo včeľom úli, všade je plno turistov, horolezcov a skialpinistov. Niet sa čo sa čudovať,  veď je krásna slnečná sobota. Stretávame sa s Paľom a Ostravákmi a keďže spolu našu skupinu tvorí 16 ludí dostávame vlastný láger. Na balkóne zahajujeme skupinové varenie a preberáme zajtrajší výstup. Okrem týchto príjemných chvíľ sa však vyskytne aj ľahšia forma výškovky, ktorá si  vyžaduje hlavne poriadnu hydrátaciu a oddych.

Ráno nás víta jasnou oblohou, po rýchlych raňajkách a kontrole matrošu vyrážame s kocúrmi na nohách traverzom pod Glockner. Tu sa na nás už usmieva silné horské slnko, a tak napriek skorej hodine mastíme ksichy kadejakými faktormi. Kúsok pred začiatkom ľadovca Ködnitzkees sa naväzujeme na lano, čím vytvoríme 4 lanové družsvá  s Peťom, Marekom, Ľubošom a Paľom na čele. Pomaly sa predierame ľadovcom, ktorý vďaka okolitým zrázom zatiaľ odoláva slnečným lúčom. Vo vrchných partiách sa už medzi skalami ukazuje chata Erzherzog-Johann-Hütte (3454 m.n.m), ku ktorej vedie cesta zaistená oceľovým lanom. Pri chate si dávame krátku občerstvovačku a užívame si okolité výhľady. Pokračujeme cez tzv. Bahnhof, kde odkladáme snežnice (vyššie a na hrebeni ich už isto nebudeme potrebovať) a stúpame strmo pod ešte strmší žľab. Počasie sa začína meniť, blíži sa oblačnosť, ktorá nám už zakryla väčšiu časť výhľadov. V žľabe je celkom plnka a tak nám tých pár desiatok výškových metrov trvá skoro hodinu. Konečne sme na hrebeni a pokračujeme istiac sa slučkami o kovové tyče. Sem tam sa prevalí hmla, že si nevidíme ani na nos, no postupujeme ďalej až na Kleinglockner. Tu pre zhustenú premávku v poslednom výšvihu za II.  strávime skoro 45 minút čakaním. Konečne sa dostávame na rad, najprv dole do sedla a po prelezení cca 10 m úseku strmej skaly sa dostávame na vrchol. Vyššie to už nejde. Rýchlo využívame chvíľku bez hmly a fotíme sa s vrcholovým krížom. Krátky oddych, niečo sladké pod zub a poďho dole. Keďže je po trinástej hodine, premávka na štíte sa utišuje a pri zostupe stretávame už len 2 družstvá mieriace na vrchol.  Zostup je pomerne plynulý, hoci hrebeň sa už úplne zahalil do hmly a začína snežiť. Na Bahnhofe nabalíme snežnice a valíme si to rovno dole na zaslúžené pivko. Na ľadovci sa sneh po celodennom pôsobení slnka poriadne prepadáva, no i napriek tomu sme pomerne rýchlo na chate, ktorá je v porovnaní so sobotou takmer úplne vyľudnená. Ešte si navaríme luxusnú Travellunch večeru a tešíme sa z teplej sprchy (za 4 €)  a studeného piva.

Zobúdzame sa do pocukrovaného rána a po raňajkách a spoločnej foto pred chatou zostupujeme dole – niekto to skúša na snežniciach alebo mačkách,  niekto bez. Na parkovisku pobalíme veci a spoločne sa vydáme na symbolický cintorín obetiam Glockneru, ktorý je konečnou bodkou nášho vydareného výletu. Tu sa rozlúčime a domov už pokračuje každé vozidlo samostatne. Ďakujeme PREVYKu a všetkým účastníkom za skvelú akciu, na ktorú len tak nezabudneme.

Lukáš Mikula a Stanislava Daruľová

Foto od Lukáša Mikulu: