Napriek tomu, že vaša chata je všeobecne dobre známa medzi tými, ktorí sa v nížinách cítia zle, pokúste sa nam ju predstaviť vlastným pohľadom. Ako Vy „cítite“ túto chatu?
Téryho chatu stále považujem za jedno z najkrajších miest na Slovensku, aj keď sa prežitými rokmi mohlo „okukať“, nie je to tak. Stále vidím nové pohľady, nové krásy. Má jedinečnú polohu, celoročné slnko a pohľady nielen na končiare, ale aj do doliny - celej Spišskej kotliny. Edmund Téry vybral skvelé miesto. Aj samotná stavba je originálna a dúfam, že ešte veľa rokov bude krášliť Malú studenú dolinu.
Otázka, ktorú ste pravdepodobne dostali už tisíckrát a všetci čakajú nejakú nezvyčajnú odpoveď. Prečo a ako ste sa stali chatárom?
Bola to veľká túžba, niekoľkoročná a víťazstvom v konkurze sa mi ju podarilo splniť. Podmienky neboli ľahké, ale hlavne členstvo v Tatranskej horskej službe, podnikateľské aktivity, niekoľkonásobné víťazstvo v „sherpa rely“, účasť na skialpinistických pretekoch doma i v Alpách, horolezectvo, a podobne pomohli zvíťaziť.
Prečo práve táto chata? Vybrali ste si ju, alebo si ona „vybrala Vás“?
Vybrali sme sa navzájom. Ona si najprv vybrala mňa, keď som vlastne na nej prišiel na svet. Môj otec bol v tom období chatárom na Térynke. A tak som si ju vybral neskôr ja.
V čom chatárčenie zmenilo alebo ovplyvnilo Váš život?
Zmenilo mi život od základu. Hlavne v prvých rokoch to bolo množstvo driny, práce a skoro žiaden voľný čas, prestal som pretekať, na tréning neostal voľný čas. Spôsob žitia je úplne iný, ale stálo a stojí to za to.
Ako dlho sa tomuto povolaniu venujete a na ktorých chatách?
Chatárčim deviaty rok a nerobil som na iných chatách.
Odpoveďou na ďalšiu otázku asi vyvrátite romantické predstavy o živote a práci na chate. Čo obnáša táto „romantická práca“ v skutočnosti?
O robote na chate sa dá napísať román a nie krátky. Trvá od skorého rána do neskorého večera, niekedy ju spestrí aj nočná záchranka, alebo pátračka. Niekedy je nepríjemná (napr.generálka čističky), niekedy zasa krásna, keď sa darí a ľudia sú spokojní.
Ľudia chodia do hôr spoznávať ich krásy. Napriek tomu, že ste stále v centre tejto krásy, máte čas na jej sledovanie?
Ten čas si vždy treba nájsť, veď aj preto je človek na chate. Škoda, že v lete je ho naozaj málo.
Čo bola doteraz pre Vás ako chatára najkrajším a naopak najhorším zážitkom?
Najkrajším zážitkom bolo samotné víťazstvo v konkurze a možnosť pracovať na Térynke, ale aj návštevy otca - bývalého chatára. Najhorším - tragédia môjho nosiča Juraja, ktorého strhla lavína vo Veľkom hangu a my sme mu už nedokázali pomôcť.
Keď máte čas pre seba, čo robíte najradšej, na chate i mimo nej? Ako relaxujete?
Keď je čas na chate, rád si odskočím zalyžovať, vybehnem si na niektorý štít. Kondička chvalabohu stále drží, a keď som dolu idem si zabehať, zaplávať. Aspoň raz do roka sa vyberiem do Álp.
Každý chatár má asi predstavu čo by sa dalo zmeniť, vylepšiť, má svoju víziu. Snívajte nahlas a prezraďte nám, aká je tá vaša vízia budúcnosti chaty?
Mne sa čiastočne splnil sen už minulý rok, kedy sa nam podarila oprava kotla, generálka čistiarne odpadových vôd a kompletná oprava strechy (samozrejme s veľkou pomocou majiteľov - hlavne KST). Čiže
máme teplo, hygienu a sucho. Strecha už mala najvyšší čas. Pracujem na energetickej dostatočnosti chaty. Máme veternú elektráreň, solárne panely, vodnú turbínu (v súčasnosti poškodenú). Na oprave turbíny
budeme pracovať. Zapojili sme núdzové osvetlenie chaty počas celej noci. Návštevníci sa bez baterky dostanú z izieb na toalety alebo von z chaty. Je stále čo zlepšovať a nebránime sa dobrým nápadom.
V súčastnosti nenavštevujú naše hory len ľudia, ktorí vedia čosi z abecedy slušného správania. Častokrát sa stretávate aj s „problémovými typmi“. Aký je podľa Vás ideálny návštevník a na druhej strane akého by ste už viac nechceli stretnúť?
Ideálny je každý, ktorý neporušuje návštevný poriadok TANAPU a pre chatu taký, ktorý ma dostatok informácii a skúseností z tohoto prostredia, vie čo ho čaká, nie je prekvapený, že spí v nocľahárni, že sú spoločné toalety. Problémové typy sú samozrejme tiež. Najčastejším znakom u nich je alkohol, vlastný a v nezvládnuteľnom množstve. Potom je s nimi veľmi ťažká komunikácia a následky pre chatu, ale hlavne pre ostatných - normálnych hostí sú nepríjemné. Viem a priznám si to, že aj ja mám svoje muchy, ale určite bez
príčiny nevyhľadávam problémy či konflikty.
Celý svet je v pohybe, menia sa ľudia, príroda, vzťahy. Aká je podľa Vás budúcnosť vysokohorských chát na Slovensku? Nehrozí im osud kamzíka?
Chaty sú potrebné, každý deň sa o tom môžeme presvedčiť. Pokiaľ chceme, aby ľudia do hôr chodili, musia mať svoj cieľ, miesto odpočinku, bezpečia a ochrany. Treba ich zveľaďovať, ale s citom, aby nestratili svoj kolorit, podobu a atmosféru.
S pozvaním a pozdravom Hore zdar a viac pochopenia medzi nami želá Miro Jílek
zhováral sa Michal Frank
| posledná modifikácia 18.07.2004 |  |
námety a pripomienky |