Finále prípravy
zájazdu do Täschu a Courmayeuru (15.- 29.8.2003) nám okorenili júlové
jóbovky zo sveta i z Álp – ľadovce sa topia, permafrost povolil
a mnohé výstupy sú nemožné („išli by tam len samovrahovia“), Matterhorn
je zavretý atď. Že nič sa neje také horúce, ako sa uvarí, som zistil
ešte pred odchodom: 31.7. som sa cez iamesácku stránku preklikal až k
správe z Zermattu, že od 18.7. je Matterhorn znova otvorený. Bezmála
po 2 týždňoch od otvorenia Hörnligratu nebolo o tom v našej tlači ani
v telke ani slovíčko. Aj v uhorkovej sezóne asi platí: good news, no
news. To len tak na okraj, lebo zopár ľudí, prihlásených na zájazd, malo
o Matterhorn záujem.
Obvyklé trmácanie (tentoraz MB Sprinterom pre 18
ľudí s prívesom na batožinu) do Západných Álp sme si spestrili zastávkou
v Innsbrucku, kde
sme využili čas na innsbruckú feratu, vrátane výstupu na Kemacher (2480
mnm). Po povinnej pauze hurá na veterný Furkapass, spíme na verandách
sivých kasárenských barakov. Maťo – náš perfektný šofér- síce už zažil
kadečo, ale preňho i pre minibus to bol výškový rekord.
Ráno ďalej do
Täschu, vlastne do Randy. Aklimatizačka bola vo tri vrhy: Jožo Podskoč
so svojou grupou na Breithorn, Jano „Fuki“ Fukas na Alphubel a zbytok
smer Domhütte. Celkom sa nám zadarilo, iba trochu zlostilo počasie, a
teda niektoré výstupy boli na druhý pokus.
Domtím (prevažne z Kysúc) skúsil aklimatizačku na Lenzspitze, ale v 4000 m
sme kvôli počasiu otočili. Aj tak to bolo poriadne ambiciózne – najprv podvečer
vydupať naťažko 1500m ku chate (sprievodca radí šliapať ráno - jednak sa ide
v tieni a poobede je aj čas na nejaký odpočinok) a potom na druhý deň ráno
o 3.30 vyraziť na Lenzspitze, označený Goedekem ako PD+.
Na druhý deň sme
si v skoro fotografickom počasí vychutnali Dom cez Festigrat. Info pre tých,
ktorí sa chystajú použiť normálku na Dom: pri schádzaní z Festigjochu na Hobärggletscher
sa otvorila okrajová trhlina a je tam drevený, cca 15 m rebrík.
V kempe Attermenzen (http://www.camping-randa.ch) regenerujeme a stretávame
sa s ďalšími, ktorí absolvovali prvé výstupy – pre niektorých sú to ich prvé
štvortisícovky,
iní dopĺňajú zbierku. Predpoveď počasia na aklimatizačky vyšla – možnosť popoludňajších
búrok si overila partia na Breithorne i Domtím. Nastupujeme teda do druhého
kola: ciele sú Dufourspitze, Nordend. Kysucká trojka brzdená mnou zasa trieli
na poriadne vysoký cieľ – Weisshorn východným hrebeňom. Čo sa týka šliapania
– na Dom to bolo z Randy 3160 m, na Weisshorn je to 3100 m. Oba sú na vrchole
Goedekeho tabuľky alpských štvortisícoviek, zoradených podľa prevýšenia. Ale
na druhej strane – naši kamaráti sa pod Breithorny tiež nevyviezli na lanovke,
takže nebolo to iba tých 350 m prevýšenia od Klein Matterhornu, ale navrch
ešte 2300 m z Zermattu.
Na Weisshornhütte vypálime až predpoludním, lebo skôr sa nám nechce. Našťastie
je polojasno a slnko tak nepáli do strání. Zo sprievodcovského času 4:40 h
uberieme hodinku a o tretej už staviame stany 200 m nad chatou. Obzeráme nástup,
staviame mužíkov na ráno. Aj tak nesprávne. Predpoveď je polojasno, takže rozhodnutie
je, že ak v noci nebude pršať, vyrazíme o 3.30, ak bude pršať, nič sa nedeje,
ďalší deň má byť krajší. Zaspávame za neustáleho vzdialeného padania kamenia
a sérakov.
) ) ) ) ) |
Ráno nastupujeme do metodicky precízne pripraveného „kufra“ a strácame
tak jedenapolhodiny na vedúce družstvá. Kratšia cesta vedie priamejšie od
stanov cez ľadovec. Nič to, kufrujúc pomaly stúpame suťovo-skalnatým
rebrom až na
Frühstückplatz. Na vrchol je to po hrebeni čosi cez kilometer. Naväzujeme
sa a pokračujeme lezením po skalnatom hrebeni II. – III. štýlom kade
oči povedú.
Sprievodca síce podrobne popisuje, ktorá vežička sa kadiaľ oblieza, ale možností
je viac, a teda nestíhame ho dodržiavať. Kramle sme buď nenašli, alebo už
ich asi vzal čert – alebo skôr Perún. Hrebeň je veľmi vzdušný, relatívne
pevný,
ale spod neho sa na ľadovec občas tu a tam usype fúrik skál. Pokračujeme
snehovým hrebeňom, ktorý má väčšinou na ľavej strane hmatateľnú skalnatú
oporu, takže
preveje sú zriedkavé. O pol jednej dorážajú na vrchol Mirka s Jurom, po nich
o nejakú hodinku aj Andrej so mnou. Počasie vyzerá stabilne polooblačno,
takže chvíľku si vychutnávame výhľady na skupinu Mischabel a pomaly
zostupujeme.
Cestou späť nachádzame správnu cestu k stanom a o pol desiatej varíme večeru.
Ráno sa budíme do krásneho dňa, lebedíme pred stanmi, do obeda sušíme výstroj
a vychutnávame výhľady. Náladu nám ešte vylepší domorodý sólista, ktorý je
už o nejakej pol druhej späť z vrcholu. Superalpský štýl, nevyzerá ani taký
uťahaný, ako my včera večer. Večer v kempe patričná regenerácia a bojová porada
pred odpočinkovým dňom. Strohé správy od miestnych turistov a slovenských horských
vodcov o situácii v oblasti Mt. Blancu sú skôr nepriaznivé, takže čakáme na
aktuálne info v Courmayeuri.
Presúvame sa v noci a o ôsmej už sme nastúpení pred ceduličkou, že otváracie
hodiny domu horských vodcov v Courmayeuri sú až od 9.00. Takže ešte prechádzka
a o deviatej nám slečna vysvetľuje, že v oblasti Mt. Blancu sa chodí iba Rochefortský
hrebeň a la Tour Ronde. Dent du Géant sa tiež nevodí, lebo na začiatku klasickej
cesty chýba riadny kus skaly. Počasie má byť slušné. Čo teraz? Hlasujeme aj
o možnostiach vrátiť sa do do Alagna Valsesia pod Monte Rosou, kde sú dobré
podmienky, alebo vybehnúť na Grand Paradiso. O chlp vyhráva pôvodný program.
Presúvame sa do campu Grandes Jorasses za Planpincieux a balíme. Jožova päťka
a kysucká trojka, doplnená Milanom a mnou, vyrážajú cez Punte Helbronner na
Glacier du Géant. Fuki vedie trek po dolinách.
Dva stany staviame na Col de Rochefort 3389 mnm, na ďalšie dva je miesto v
3516 mnm na skalnej ostrohe pod Dent du Géant. Na druhý deň ráno Jožova päťka
vyráža na Rochefortský hrebeň a cez Aig.de Rochefort (4001 mnm) dôjdu až na
Dôme de Rochefort (4015 mnm). Naša dvojka ráno čaká, až sa Kysučania prídu
nasťahovať do svojho stanu (včera vyrazili neskôr, vyšliapali cez 2000 výškových
metrov a spali na stanici lanovky). Neskorý štart o ôsmej nám už nedáva veľké
šance na Dôme de R. Keď pod Dent du Géant Kysučania zbadali nastupujúcich ľudí,
neodolali výzve Zubu a rozhodli sa, že si počkajú na správy od zostupujúcich
a potom si to vylezú. S Milanom postupujeme po hrebeni, na začiatku si môžeme
vybrať buď snehový hrebeň, alebo viac vpravo skalou, potom hrebeňové lezenie
do II. Vlastný výstup na Aiguille de Rochefort je po dosť rozlámanej skale.
Z vrcholu vidíme našu päticu na vrchole Dôme de R. Hodnú chvíľu vyčkávame,
či sa nám medzi prevaľujúcimi sa mrakmi neukáže výstupovka na Jorassy, potom
sa uspokojíme s výhľadmi na Midi a otáčame. Cesta späť nám trvá skoro rovnako,
ako nahor. Jeden exponovaný firnovo – ľadový výšvih (cez 50 st., výška cca
40 m) odisťujeme dvoma ľadovými skrutkami. Na Zube identifikujeme zlaňujúcu
kysuckú trojku, čakáme ich a gratulujeme - aj im sa zadarilo. Nástup bol aj
s kufrom za V., potom klasika s fixmi.
Večer a ráno si podobne, ako to bolo pod Weisshornom vychutnávame panorámu
okolitých hôr osvetlených šikmým žltooranžovým svetlom, na obed zostupujeme
dole. Jožovo družstvo skúša ešte la Tour Ronde, ale pre padnuté skaly v ceste
nenachádzajú tú správnu „klasiku“. V kempe sa všetci schádzame a balíme.
Ráno sme v Cortine d´Ampezzo, šofér má pauzu, my si dáme Tofana Mezzo (3442
m). Bez mapy síce netrafíme na nástup feraty a ideme vlastne časť výstupu zostupovkou,
ale aj tak je to príjemná zastávka. Pobede hurá domov a o jednej ráno sme v
Bratislave.
Tentoraz sa otázky „kam ideme na budúci rok“ ozývali až na konci zájazdu (minulý
rok som sa pýtal Jožka Zábojníka už pri nakládke v Žiline). Teda kam? Neviem,
ale treba chodiť do Álp, lebo ešte pár (tisíc) takých slabých zím a horúcich
liet, ako boli tohtoročné a ostane nám z Álp iba rovina. Pre každý prípad som
si do zbierky máp kúpil LKS 1:25 000 1327 Evoléne, čo je vľavo (orograficky)
od Täschu. Teda aj od mapy LKS 1328 Randa. Takže uhádnuť, čo sme obzerali,
nie je pre vás také ťažké.
Peter Kalenský (peter.kalensky@orangemail.sk)
| posledná modifikácia 17.02.2004 |  |
námety a pripomienky |