Alpy 2002 s klubom K4000

Zmoknutý zájazd K4000
Po obvyklej trase cez Berg a Sirmione pri Lago di Garda nás (= 18 Slovákov + 4 Česi + 2 Vyhodňare) Venco doviezol v nedeľu 18.8.2002 do Courmayeru, potom so zatajeným dychom cez tunel pod Mt.Blancom do Chamonix. Predpoveď počasia nebola najhoršia, takže sme si obzreli mesto, ešte raz predpovede a vyrazili sme na aklimatizačky.
Busom cez St.Gervais do dedinky Les Contamines - Montjoie. Jožko Zábojník vzal väčšinu do oblasti Tré La Téte, kde vystúpili na Aig.de la Bérangére 3425m. V noci si otestovali morál aj stany v búrke.
Menší zbytok vyrazil na „Bionasy“.

Citujem z Goedeckeho sprievodcu
(preklad je aj na http://www.climber.cz/pages/hight/4000+/alpy4000+.htm):

Aiguille de Bionnassay 4052m. Stylový a malebný západní satelit Mont Blancu.
Obtížnost:
PD+. Mixovaný hřeben, lezení s pasážemi II. Vrcholový svah prudký 45°, zde může být problematický led.
Nebezpečí:
Absolutně krásný drsný namáhavý výstup. Pozor na převěje na hřebenu. Oblast chráněná od přelidnění, zakusíte zde absolutní výkon. Všichni návštěvníci by měly být vděčni za takovou raritu a pohybovat se zde jen za pěkného počasí.

Okteto v zložení Jožo Podskoč, Jano Fukas, Jano Krchnavý, Ivan Snopko, Jeňýk Doležalů, Helča Pardubská, Milan Novák a ja (names are not in any order) sme vyrazili k Chalets de Miage (1559m) . Pri potoku sme si na lúčke postavili stany a v pondelok ráno pred šiestou vyrážame najprv po lúke, potom po morénovom svahu ku Ref. du Plan Glacier 2750 m (sezónne obhospodarovaná, nie je zakreslená na starých mapách, €12). Odtiaľ traverzujeme morénu a firnové polia, potom zostupujeme na Glacier de Miage (nedajte sa mýliť, rovnomenným ľadovcom sa ide aj z Courmayeru na Ref. Gonella a ďalej na Mont Blanc) - pevný údolný ľadovec. Ideme okolo trhliniek, potom cez jeden ľadový most, pokrytý suťou a nastupujeme na rozlámané rebro - 600m k Ref. Durier (3358m) na Col de Miage. S pribúdajúcou výškou sa to čím ďalej, tým viac nepríjemne sype, posledných 100m je aj nový sneh. Už tušíme, že návrat bude komplikovaný. O 13:30 sa už vyvaľujem na skale pri chate a čakám, kedy ma prepadne hlad. Na chate sú väčšinou ľudia, ktorí prišli z Dômes de Miage, menej zdola ako my, chystajú sa však väčšinou cez Bio ďalej na Gouter, alebo Mont Blanc. Idú naľahko – s peňaženkou, ubytovanie a strava po chatách a bivakoch.

Večer dávame dokopy družstvá, nakoniec ráno je však všetko inak a vyrážaju iba dve dvojky. Trvá nám to necelé 4 hodiny hore, firnový, nie veľmi nebezpečný hrebeň + skala cca II. Na úzkom vrchole sa rýchlo otáčame, výhľad nestojí za nič. Zostupujeme cca 3, hodiny zdržiavame sa na štandoch na skalách. Dochádzame v mrholení k chate, potvrdzujeme si, že tie družstvá, čo sme zahliadli otáčať sa na predvrchole (3810m), boli ozaj naši. Varíme, jeme a platíme €2,50 do kasičky za ubytovanie a čakáme, kedy prestane pršať, aby sme nezmokli hneď na úvod. „Chrti“ vyrážajú dole rebrom, Milan onedlho za nimi, odisťujem nejakých 4-5 dĺžok na ceste dole. Padá hmla, dole stretávame Milana, strácame hodinu hľadaním cesty z rebra na ľadovec. GPSko kvôli slabému výhľadu na oblohu tentoraz velmi nepomáha. Okolo nás lietajú kamene, v hmle počuť hukot padajúcich sérakov. Prilby tentoraz našťastie nedostali zabrať.

Dole sa vyčasuje, prichádzame „na doraz“ o 23:00 k stanom. Našim kamarátom spiacim v stanoch kradneme vodu, varíme večeru, o polnoci zaľahneme. Ráno pre nás prichádza bus do Tresse. Až pri buse si všímame odreniny pri oku a na ramenách nášho kamaráta - zletel dole tým rozlámaným rebrom pod Durierom cca 50m, dopadlo to dobre.
Takže oproti sprievodcovi problematický nebol snehový hrebeň (preveje relatívne ok), ani skala (bola pevná), ale práve ten kameňolom pod Durierom.

Presúvame sa do kempu v St. Gervais, kde už táborí Bérangére group (cena v kempe zjednaná na €4,50, Jožko asi získal na recepcii ďalších zahraničných členov SVTS – vrátane majiteľa kempu). Rozdeľujeme sa na Midi team (náčelník je J. Podskoč) a početnú väčšinu klasikov. Dohoda znie, že my klasici necháme teamu Midi časť stanov nad Ref.du Gouter, aby neniesli všetko cez 3 štvortisícovky (Mont Blancu du Tacul, Mt.Maudit, Mont Blancu). Klasickou prvou zubačkou Tramway du Mont Blanc (€22, horskí vodcovia za €6) zo St.Gervais ideme nahor. Celkom dobré počasie, kuloár nad Tete Rousse sa traverzuje skoro celý po skale!!! Za 5 hodín ležérneho šliapania dochádzam s našimi poslednými na táborisko nad Gouterom, Bubo už nám dávno zarezervoval všetky dobré fleky pre stany. Staviame stany, varíme, predpoveď na zajtrajšie dopoludnie je dobrá, potom sa čaká zhoršenie.

Ráno ešte vidíme mesiac, vyrážame (Helča, Milan, Bubo), o chvíľu predbiehame Jožka s jeho partiou. Cez Col du Dôme v hmle dochádzame o pol šiestej k Valotke, je plná Bulharov, ktorí zrejme prespali tu a otáčajú kvôli počasiu, zo dvaja sú v dosť biednom stave. Valotka je pre neaklimatizovaných privysoko na pokojný spánok. O pol siedmej vychádzame z Valotky, pred chatou sa rozhodujeme, že v hmle nemá zmysel ísť hore, otáčame aj my. Zhora prichádzajú ľudia, ktorí to otočili v 4500m. Nevieme, kde je Jožkova skupina, predpokladáme, že to otočili pred Valotkou alebo ešte pod ňou, v tom mlieku síce viem po pamäti, kadiaľ ísť (Jožko aj ja sme to išli už 3x), ale myslím si: načo?

Po ceste späť míňame Bulharov - jedného vedú popod pazuchy, ale pomôcť im netreba. Pri stanoch mi prichádzajú SMSky z Taculu, že otáčajú. Jožkov manšaft schádza neskôr, boli v hmle na vrchole, v eufórii balia, my sa trochu posmutnelí pripájame. Úvahy o druhom pokuse (popoludní alebo na druhý deň ráno) v duchu zavrhujem - Midi team sa predsa vracia tiež, pôjdeme do Talianska a tam sa vyčasí. Dačo tam urobíme...

Poobede v kempe vyčkávame Midi team, podľa našich prepočtov by už mali byť dole, či už zacvakali za lanovku, alebo zišli pešo. Motajú sa po meste? O 18:30 prichádza SMSka, že idú z Valotky dole, hľadajú v hmle cestu cez Col du Dôme na Ref. Du Gouter! Teda otočili to ešte raz - a skúsili v tomto počasi výjsť na Mont Blancu, čo sa im podarilo. Neskôr sa dozvedáme, že na Tacule strávili 2 hodiny robením záhrabov - aby sa zohriali a zabili čas do deviatej, keď sa vraj mení počasie. Šli viacmenej v hmle celý deň a spali bez stanov v záhraboch na stany na Gouteri - tam, kde sme im mali nechať časť našich stanov.

Medzihra: ... kupujem v kempe mapu oblasti 1:25 000 s GPS (r.1998, IGN 3531 ET St. Gervais, €9, pokrýva po Courmaeyr), domov posielam SMS, aby mi rozšírili poistku aj na horolezectvo, Cestou do Courmayeru študujeme popisy Dent du Géant (180m skalný zub, III) a Grandes Jorasses.

V Courmayeri zisťujeme počasie, ale nikto nám neponúka nič nádejné. Poprechádzame sa a vyrážame do Dolomitov. V Cortine d´Ampezzo majú slnečno, ale hore je „prádelna“ a možnosť búrok. Nič moc počasie na feraty. Nič to, Tofany ostanú aj nabudúce, presúvame sa pod Tre Cime di Lavaredo, možno “pustí“ aspoň Paternkoffel alebo Monte Piano, polovica z nás tam síce už bola, ale stojí to za zopakovanie.
Staviame stany pri jazere, v noci prší, ráno opäť nič moc, tlakomery tiež neukazujú žiadnu veľkú nádej.

Po ôsmej vyrážame definitívne domov, ešte krátka zastávka na vojenskom cintoríne z 1.svetovej vojny, vzdávame tichý hold obetiam, ktoré ľudská pýcha prinútila bojovať tam, kde my teraz chodíme obdivovať hory (a tam, kde my v 2700m chytáme dych, oni vláčili kanóny a kopali tunely v skale i v ľade...).

V utorok o cca 22:30 sme v Žiline (plán bol v piatok poobede). Všetci zdraví - čo je hlavné. Nejaké zásoby jedla nám ostali na zimu, pivo a víno sme vypili ...

Autor neručí za jazykovú, obsahovú a celkovú správnosť a presnosť príspevku.

Peter Kalenský

Hrebeňovka na Mont Blanc
Hlavným cieľom akcie ALPY 2002 organizovanej klubom K4000 bol vrchol Mont Blancu. Na najvyššom bode Európy som stál už dvakrát, vždy to bolo klasickou cestou cez pilier Gouter a chatu Vallot. Prvýkrát pred štyrmi rokmi som bol hore spolu s Janom Doležalom večer o 18 hod, výhľad žiadny, cestou dolu sme v snehovej búrke s problémami našli stan nad chatou Gouter. Druhýkrát bolo počasie ideálne (až na tie davy turistov), na vrchole som bol o 7 hod presne pri východe slnka. Tento rok som sa rozhodol vystúpiť na Mont Blanc náročnejšou a zaujímavejšou cestou hrebeňom z vrcholu Aiguille du Midi. Chuť na zmenu mali aj iní účastníci zájazdu - Jožo Podskoč a Jano Doležal a postupne sa pridala partia mladíkov, ktorí si chceli na svoju prvú 4-tisícovku vystúpiť náročnejšou cestou.

Všetko začalo vo štvrtok 22.augusta. Najskôr autobus zaviezol hlavnú skupinu vedenú Jožkom Zábojníkom z campu Miage do dediny Les Houches, odkiaľ začala ich púť na Mont Blanc. Potom zaviezol nás ôsmich do Chamonix, kde sme si vystáli hodinovú frontu na lanovku, ktorá nás za €28 dopravila na vrchol Aiguille du Midi (3776m). Táto lanová dráha je ojedinelým technickým dielom. Je rozdelená na dva úseky, prvý z Chamonix (1037m) vedie na medzistanicu Plan de l´Aiguille (2310m). Jazda trvá 8min. Druhý úsek vedie priamo na vrchol bez jedinej podpery. Jazdná doba je tiež 8min. Vrcholová stanica je zložitý komplex stavieb, je rozmiestnená na dvoch skalných masívoch spojených krátkym mostom.

Okolo 14:00h sme sa ocitli na vrchole spolu so stovkami turistov. Počasie bolo prekrásne – nemohli sme sa vynadívať na scenériu, ktorá nás obklopovala. Na jednej strane bol skoro letecký pohľad na Chamonix a nad ním Brevent, na juhu sa týči mohutná skalná bašta Grandes Jorasses, kde sme mali stráviť ďalšiu časť zájazdu. Najviac nás upútal pohľad na cieľ našej zajtrajšej cesty. Rovno pod nami sa vinul výrazný chodník dolu do sedla Col du Midi a ďalej celý hrebeň od Mt. Blanc du Tacul, cez Mt. Maudit na najvyšší vrchol. Celé poobedie sme strávili obdivovaním a fotografovaním neopakovateľnej panorámy, ktorú večer doplnil úchvatný západ slnka nad morom mrakov v dolinách. Po ukončení prevádzky lanovky sme sa presunuli do druhej časti vrcholového masívu – kde je východ na hrebeň. S dovolením zamestnancov sme prespali v teple a suchu na chodbe lanovkovej stanice.

Budíček sme si dali o pol druhej a odchod mal byť o hodinu neskôr. My starší páni sme termín bez problémov dodržali, ale naši mladí potrebovali o štvrť hodinu viac.
Hneď sme vybrali mačky a naviazali sme sa do troch lanových družstiev. Cesta do sedla Col du Midi je dosť strmá a úzka, ale pri svetle čeloviek sa javila ako bezproblémová. Na oblohe svietil mesiac, no o chvíľu ho zatienili mraky a po chvíli šliapania začalo drobne snežiť a postupne silnel vietor. Zatiaľ sa nám išlo príjemne, nebola veľká zima. Po prekonaní niekoľkých odtrhových trhlín sme sa dostali na rameno hrebeňa vedúceho k vrchu Taculu. Tu sme začali stretávať vracajúcich sa turistov, ktorí tvrdili, že na hrebeni je silný vietor, a preto pre dnešok končia. Vzhľadom na to, že nebolo ešte ani šesť hodín, bol to veľmi skorý návrat z túry.

Po krátkom odpočinku sme pokračovali smerom na vrchol. Vietor naozaj zosilnel, aj sneženie bolo intenzívnejšie, ale to nás neodradilo, a tak sme okolo siedmej boli vo výške 4240m na skalnom dvojvrchole so železným krížom. Po povinnom vrcholovom fotografovaní sme sa vrátili na začiatok nástupu, kde sme sa rozhodli vyčkať na zmenu počasia. Sneženie stále hustlo a čas sme si krátili kopaním záhrabov. Trochu vzrušenia priniesol iba pár mladých Japoncov, ktorí sa nás pýtali, či sú už pod vrcholom Mt.Blancu. Jožo ako skúsený inštruktor rozhodol, že počkáme do deviatej, kedy sa láme počasie a vtedy sa rozhodneme ako ďalej. Nikoho nenadchýnala predstava stráviť celý deň vo výške nad 4000 m v hmle a snežení a postupne sme sa rozhodovali pre návrat. Preto sme poslali SMS-správu Jožkovi Zábojníkovi, aby nám nenechávali na Goutri stany. Ako zázrakom sa pred deviatou hodinou mraky nad nami roztrhali a na chvíľu sa objavila modrá obloha. Toto vylepšenie počasia trvalo iba pár minút, ale stačilo na získanie optimizmu a chute na ďalší postup.

Cesta viedla pod hlavným hrebeňom, najskôr mierne klesala a po prekonaní niekoľkých trhlín sme sa dostali pod sedlo Col du Mont Maudit. Tu sme zistili, že nás je o jedného menej. Jožo od mladých horolezcov to vzdal a vracal sa na Midi. Podľa turistického sprievodcu mala byť pred nami najnáročnejšia časť výstupu. Dokazovalo to aj množstvo alpinistov pod sedlom a hlavne v ľadovcovej stene so sklonom 50 stupňov, ktorou sa dalo zostúpiť len zlaňovaním. Po chvíli čakania sa Jožo rozhodol zaistiť stenu. Najskôr vyšiel po ľade 40m (dlhšie lano sme nemali) a počkal, kým som mu nevyniesol 30m lano na zaistenie zbytku cesty do sedla. Pomocou prusiku sme s Janom vyšli za ním a čakali na našich parťákov. Kvôli zlomu svahu sme na nich nevideli, čo sťažovalo komunikáciu a predlžovalo čakanie. Ešte pred našimi mladými vystúpili do sedla Japonec s Japonkou, ktorí hrdo nepoužili naše lano, ale sekali cepínmi stupy na nohy.

Okolo dvanástej sme boli v sedle (4354m) a uvažovali, ako ďalej. Počasie sa nezlepšovalo, chodník bol už len ťažko badateľný, boli sme zhruba v polovici cesty. Vzhľadom na to sme sa rozhodli nevystúpiť na Mt.Maudit a pretraverzovať do sedla Col de La Brenva (4303m). Tu sme došli pred štrnástou hodinou prenasledovaní vytrvalými Japoncami. V širokom sedle sme úplne stratili stopu a začali uvažovať ako ďalej. Podvedome sme si predstavovali, ako kopeme záhraby a čakáme na zlepšenie počasia. Jožo so Simonom vytiahli mapu a kompas a pokúsili sa určiť, ktorým smerom je Mt. Blanc. Po určení azimutu sme pomaly začali stúpať zo sedla, ale istota o správnosti postupu chýbala všetkým. Po krátkom čase tápania sa stalo to, na čo sme čakali od rána – mraky sa začali trhať a postupne sa nám odkrýval výhľad. To nás utvrdilo v správnosti určeného smeru. S modrou oblohou nad hlavami sme začali stúpať do strmého ľadového svahu, ktorý akoby nemal konca. Svah mal sklon okolo 45% a otestovali sme tu hroty mačiek a kvalitu cepínov. Po prekonaní hrany svahu sme sa dostali do schodnejšieho terénu a konečne sme uvideli pred nami vrchol Monarchu. Tento pohľad nám vlial nové sily a odhodlane sme začali vystupovať po jednotvárnom firnovom svahu.

Konečne po desiatich hodinách som sa mohol odopnúť od lana a voľne vystúpiť na vrchol, kde som bol po 16:00h. Tesne za mnou došiel Juro, ktorému sa tiež nepáčilo na lane. V priebehu pol hodiny sme stáli na vrchole Mt. Blancu vo výške 4807m všetci siedmi.
Boli sme tu sami, ako pred 4 rokmi, prekrásny výhľad bol odmenou za ťažký výstup. Teplomer ukazoval -9°C. Tak sme sa tu dlho nezdržiavali a začali sme zostupovať znovu na lane smerom ku chate Vallot. Za hodinu sme stáli pred plechovou búdou vo výške 4300m, v ktorej sme chceli stráviť noc. Tešil som sa, ako po 15 hodinách pochodu s dvomi tatrankami a litrom vody konečne príde čas oddychu. Malým nepohodlným otvorom sme sa postupne nasúkali do chaty, kde už boli všetky prične obsadené a v strede chaty bolo obrovské smetisko, ktoré tu zanechali naši predchodcovia. Chvíľu sme tu zúfalo postávali, keď sme si povedali, že takýto krásny deň si nepokazíme nocľahom v plechovom smetisku. Rozhodli sme sa zostúpiť ešte 500 výškových metrov na Dom du Gouter. Naši mladí vyhlásili, že na dnes stačilo a zostali na Vallotke.

My traja „starí“ sme boli po 19:00h na ľadovci nad chatou Gouter. Najskôr sme si vyhľadali dostatočne veľký záhrab, kde sme si uložili spacáky. A potom sme začali variť. Príliš nám nechutilo, najlepšie padla plechovka piva, ktoré sme si tiež prihriali na plynovom variči. Za chvíľu sme zaliezli do spacákov s hlavami pod ľadovým výklenkom, ktorý som vyhĺbil cepínom. Spal som skoro do polnoci, kedy ma zobudil Jano, aby ma informoval, že začalo snežiť. Rozmýšľali sme, či sa zbaliť a zbabelo zostúpiť do chaty. Keďže Jožo neprejavil žiadne vzrušenie, rozhodli sme sa zostať. Spánok to už nebol moc príjemný. Nohy som mal v batohu a zo zbytku spacáku som musel striasať sneh.

Nad ránom som cítil, že mi je akosi chladnejšie. Chvíľu som pátral po príčine a zistil som, že mám premočený spací vak od snehu, ktorý sa mi topil pod chrbtom. Chcel som sa zohriať slivovicou, ktorú som si položil večer vedľa seba, ale ploskačku som nemohol nájsť v hrubej vrstve snehu, iba čo som si premočil rukavice. Mal som dojem, že už moc nespím, ale ráno mi Jano rozprával, ako videl po zobudení nad našim záhrabom skupinu turistov, ktorí nás fotografovali.

Po rozvidnení sme dlho neleňošili v spacákoch a vybrali sme sa na čaj do chaty. Keď sme sa trochu zohriali, začali sme zostupovať v čerstvom snehu dolu pilierom ku chate Tete de Rose. Pod chatou sme osušili premočený výstroj a stretli sme sa so zbytkom našej skupiny. Tí prežili o niečo pokojnejšiu noc ako my a stretli aj vyčerpaných Japoncov. A ráno ešte stihli poblúdiť v hmle pri zostupe z Vallotky.
Okolo 16:00h sme došli do stanice zubačky Cole de Voza, odtiaľ sme sa odviezli do St. Gervais a potom ešte niekoľko kilometrov do kempingu.

Unavení, ale šťastní sme sa zvítali s ostatnými kamarátmi, ktorí sa vrátili deň predtým z Mont Blancu.

Jano Krchnavý

posledná modifikácia 20.02.2003

námety a pripomienky