Alpy 2001 s klubom K4000
Keď sme zišli z Barre des Écrins hovorili sme si, "Keby sme do konca zájazdu nič viac neurobili, už z tohto kopca by sme boli spokojní." To sme ešte netušili, ako nám Alpy budú priať.
Cestou do hôr sme sa už tradične
zastavili v Sirmione na brehu Lago di Garde. Po kúpeli a prehliadke mesta
spíme voľne nad jazerom na trávnatej lúke. Noc je prekrásna.
Príchod do Dauphinských Álp je zložitý, a pre autobus zvlášť náročný.
Treba prekonať značné prevýšenie, po úzkych strmých cestách. Bonbónikom
je úzky, do skaly vytesaný tunel, za ktorým je ostrá zákruta na kamenný
mostík. Keby bol autobus o pol metra dlhší, nemá šancu. Ani my. Na veľké
počudovanie domácich sa z autobusom "prebijeme" až do campingu
Ailefroide 1503 m. Je nedeľné odpoludnie a všetci sú nedočkaví výšok.
Ešte v ten deň vystúpime pod chatu Blanc 2550 m a na mieste starej chaty
(je tam malé múzeum) sa utáboríme. V noci prší a predpoveď na pondelok
nie je ružová. Dopoludnia začne presvitať slnko a my sa presunieme ku
chate Écrins 3170 m. Asi 50 m vpravo od chaty je niekoľko prázdnych bivakov,
ktoré hneď obsadíme. Predpoveď počasia na ďalšie dni je už priaznivejšia.
'))
'))
'))
'))
Ráno o pol štvrtej je budíček a po štvrtej sme už
na ceste v kolóne svetielkujúcich postáv.Na úpätí Écrins sa stretávame
s časťou našich, ktorí spali na ľadovci Blanc o pár metrov vyššie a o
pár stupňov chladnejšie.
Výstup mi pripomína Weismies. Strmá ľadovcová stena s množstvom nebezpečných
trhlín a visiacich serakov. Prvé lúče slnka prebudili v serakoch túžbu
spadnúť a to práve vtedy, keď pod nimi boli dve naše a jedno francúzske
lanové družstvo. Ako kŕdeľ vrabcov sa rozpŕchli na všetky strany v snahe
vyhnúť sa padajúcej mase. Našťastie sa im to úspešne podarilo. Iba sa
zadýchali z behu do kopca.
Na Dôme de Neige 4015 m vystúpime 17-ti. Vraciame sa do sedla Lory 3974m
a okolo 8.30 hod. začíname postupne výstup na Barre des Écrins 4101 m.
To je už iná káva. So stúpacími železami prekonávame dolnú skalnato ľadovú
časť hrebeňa. Ten by sa mal v jednom mieste výrazne zúžiť, no ja celou
cestou neviem, kde sa rozširuje. Istíme sa v dvojiciach celou cestou po
úzkom a exponovanom hrebeni. Pri čiernej vežičke odkladám "mačky"
a druhú časť hrebeňa idem bez nich. Je 10 hodín keď prichádzame na vrchol.
Fotíme sa, a nadchýname pohľadmi na túto nádhernú a nám neznámu oblasť
strmých masívov a ľadovcových hradieb. Barre des Écrins je najzápadnejšia
a zároveň najjužnejšia alpská štvortisícovka. Berieme kamienky a začíname
zostup, ktorý je rovnako náročný, ako samotný výstup.
Okolo 14.00 hod prichádzame do bivaku. Niektorí sa rozhodnú i ďalšiu noc
stráviť v tejto výške. Ostatní zostupujeme k starej chate pod chatou Blanc.
Tu si dožičíme studený kúpeľ v malom pliesku (čo bol jeden z dôvodov zostupu),
vypijeme fľašku červeného vína a spíme ako "dudlíci".
'))
'))
'))
'))
'))
'))
|
K známemu kempu Attermetzen v Täsch prídeme o jednej po polnoci. Rýchlo zaľahneme do blízkeho lesíka.
Ráno začíname balenie. Na 2-3 dni. Väčšina na 4-5 dní. Počasie drží, tak načo zostupovať. Skupiny sa vydávajú na všetky strany. Matterhorn, Breithorn, Monte Rosa, Dom atď.
V príjemnej spoločnosti našich dievčat sa vydávam do oblasti Breithorn. S batohmi nabalenými na 4 dni nás Fredy taxi za 6 frankov dovezie do Zermattu. V odpoludňajšej páľave sa vlečieme pod Gandeghutte 3029 m. 7 hodín nám trvá prekonanie prevýšenia 1 400m. Asi 200 m pod chatou nachádzam krásne miesto pre dva stany. Blízky malý vodopád, chata na dohľad a nádherný výhľad na Wallis. Nevieme sa vynadívať.
Vstávame na svitaní. S Helčou, Katkou a Ivetkou asi za 2,5 hod. vystupujeme ku konečnej stanici lanovky na Klein Matterhorn 3884 m. Lanovka už vyložila svoje prvé náklady a niekoľko lanových družstiev vystupuje na Breithorn. Vydáme sa za nimi. Na mnohých vidieť nedostatočnú aklimatizáciu, ktorá sa prejavuje v ich ťarbavej a pomalej chôdzi. V pohode vystúpime na vrchol Breithorn 4165 m. Pre Helču je to jej prvá štvortisícovka a spontánne dáva najavo svoju radosť. Úzkym, vzdušným hrebeňom prechádzame do sedla a vystupujeme na východný vrchol Breithornu - Mittelgipfel 4159 m.
V horúcom odpoludňajšom slnku schádzame do tábora, kde nás čaká Ľudka, ktorá vystúpila na Breithorn predvlani. Varíme a oddychujeme.
Ráno je budíček o 3.30 hod. Po štvrtej sme už na ceste a východ slnka vítame na Klein Matterhorne. Najskôr sa ožiaril Gran Combin, potom Mont Blanc. Krásne ráno. Kým je sneh tvrdý sa presúvame pod Castor 4228 m. V sedle Zwilligi sme o pol deviatej. Víta nás strmá, firnovo ľadová stena v ktorej sú už dve lanové družstvá. Nenaväzujeme sa. Veď čo sa tu dá istiť. V najťažšom úseku sa vyhýbame zostupujúcemu družstvu. Na hrebeni sa nám otvára nádherný pohľad na vrcholy Monte Rosy od Liskammu po Dufourspitze. Krásny deň. Hrebeň je veľmi ostrý a veľmi exponovaný. Sústredene postupujeme k vrcholu, čo je asi 60m. Hlt čaju,
'))
vrcholová
fotografia a zostup. V pohode schádzame do sedla a hneď začíname vystupovať
na Pollux 4092 m. Je to hromada pestrofarebných kameňov pokrytá firnovou
čiapkou. Kamene sa priebežne rozsýpajú a s rachotom padajú na ľadovec. Dostávame
sa pod vrcholovú dosť náročnú "ferratu". Tu zostupuje asi 10 Nemcov
a Američanov a trvá im to večnosť. Nakoniec nevydržíme a odvážne ich obchádzame
. V tej rýchlosti si ani neobujeme mačky na vrcholový firnový výšvih. Firn
je už pomerne mäkký a rýchlo vystupujeme na vrchol. Ten je krátky a úzky,
takže máme problém sa odfotiť. Oddych si dáme pri soche Madony na konci
ferraty. Zostúpime na ľadovec a v odpoludňajšom slnku sa ním brodíme asi
3 km na Klein Matterhorn. V tábore sme po 18-tej hodine. 14 hodín na ceste.
Spíme "do bezvedomia". Je nedeľa, tak načo vstávať. Až okolo poludnia balíme a schádzame do Zermattu a odtiaľ ku autobusu. K večeru sa nás pri autobuse zíde asi 15. Všetkým sa darí napĺňať sny a ciele. Šťastie pripraveným praje. Večer otvoríme druhý demižón červeného. Veď zajtra ideme ďalej.
Napoludnie sme skoro komplet. Jano Fukas s Milanom Novákom stihli Matterhorn a ešte Alphubel. Jožo Podskoč s Janom Predanócym sa po Matterhorne vydali na Point de Zinal 3789 m. Jardo Janáček s Ferom Poštekom a Jožom Babčaníkom zvládli Dom a Alphubel. Jano Doležal a Jano Krchnavý s partiou "vystrájajú" na Monte Rose a urobia jej 7 vrcholov. Peťo Kalenský s Romanom Timkom po Duforspitzi zdolali aj Norden. Partia je jednoducho k neudržaniu.
O tretej sa vydávame smerom na Berninu. Už potme sa autobus šplhá zo Sondria do Franscie. Ešteže nevidíme tú cestu, ktorú prekonávame. Je to len pre silné nervy a dokonalých šoférov. A takéto našťastie máme. Zaľahneme na lúku vedľa parkoviska. Parádna noc.
O 8.00 17-ti vyrážame na chatu Marco e Rosa. Čaká nás 2 500 m prevýšenia a počasie na zajtra už nikto nezaručuje. Cez chaty Musella, Caratte a Marinelli sa dostaneme na dlhý ľadovec ,ktorý sa až v závere strmo dvíha pred náročnou "ferratou" pod chatou Marco e Rosa 3609 m. Cesta nám dá riadne zabrať, ale aj tak sme všetci o 18.00 na chate. Tu sa ubytujeme v nie veľmi útulnej zimnej časti chaty. Zúrivo dopĺňame tekutiny. Najmä červené víno chutí. Noc je veterná a nástup odkladáme na svitanie.
'))
'))
'))
'))
O pol siedmej si pripíname stúpacie železá na ľadovci, cez ktorý prekonáme asi 200 výškových metrov. Pred nástupom na pilier nám skupina pred nami spúšťa "kamenný pozdrav". A hneď dvakrát. Vyzerá to divoko, no našťastie bez zranení. Sme naviazaní v trojčlenných družstvách. Pilier je dosť náročný, no nie dlhý. Vrcholový hrebeň je firnový, dlhý, úzky a vzdušný. O 10.00 sme všetci na vrchole Berniny 4049 m. Nádhera. Schádzame cez strmý ľadovec čo nám urýchli zostup. Do večera všetci bez úrazu prichádzame k autobusu. Spíme na známej lúčke. O tretej sa budím na záblesky prichádzajúcej búrky. Tá nás o chvíľu vyženie zo spacákov. To nám však už vôbec, ale vôbec nevadí. Veď sa vraciame domov a skupina je ovešaná 17-timi dosiahnutými štvortisícovými vrcholmi. Komu by teraz vadil dážď?
Jožko Zábojník (zabojnik@post.sk)
| posledná modifikácia 06.01.2003 |  |
námety a pripomienky |