V máji 2004 vyšla v žilinskom vydavateľstve GEORG knižná prvotina nadšenca vysokohorskej turistiky Mira Nágela zo Žiliny. Kniha vyšla v celkovom náklade 1000 kusov, má 180 strán a 80 farebných fotografií.
Jej cena je 149,-Sk + poštovné pre člena SVTS a 179,-Sk + poštovné pre nečlena.

Môžete si ju objednať priamo tu vyplnením online objednávky.

Knihu nazval podľa svojich splnených životných snov – Himalájske sny.

Prečo práve tento názov? Autor odpovedal:

„Všetci ľudia majú určite svoj životný sen. Niekto podriadi všetok svoj záujem na získanie pekného domu, niekto sníva o luxusnom aute, iný sníva o ceste okolo sveta.

Materiálne statky ma neoslovili. Dlhé roky som sníval o návšteve Himalájí a tomu som podriadil všetky osobné aktivity. Navyše ma v rozhodnutí ísť do Nepálu podporila myšlienka britského horolezca Dougha Scotta, mimochodom urobil niekoľko prvovýstupov na Kanchenchongu, K-2, Shisha Pangmu a ďalšie kopce. A touto myšlienkou som sa v posledných rokoch začal riadiť aj ja.“

„Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní!“


Tu sú autorove prvé myšlienky z prológu knihy:

„Nechcem s vami polemizovať o snoch, o snívaní, na týchto stránkach chcem vyjadriť to, čo som prežil s kamarátmi a priateľmi za tri roky na prelome druhého a tretieho tisícročia. Je isté, že v tomto magickom časovom rozhraní len málokto sa dostal do krajiny, ktorá pre mňa dnes tak veľa znamená, v ktorej som spoznal iné prostredie, kultúru, ľudí a život, ako je ten náš, stredoeurópsky. Nie som spisovateľ, nenapísal som v živote nič, čo by stálo za povšimnutie. Život mi však umožnil poznať a prekročiť hranicu vlastnej fantázie.“

Knihu začal písať pred tromi rokmi, niekoľko mesiacov po návrate z prvej cesty do Himalájí. A ako kniha vznikala?

„Pre písanie knihy som sa rozhodol v období medzi dvomi návštevami Nepálu, bolo to niekedy začiatkom roka 2001. V tom čase som mal písomne spracované poznámky svojho himalájskeho denníka pre osobnú potrebu, ale aj ako určitú spomienku na trek pre ostatných účastníkov. Pri spracovaní denníka som sa často vracal myšlienkami do detských rokov a prvých kontaktov s prírodou.“

Opäť niekoľko myšlienok z prológu knihy:

„Prírodu som začal objavovať v Banskej Bystrici a jej okolí. Už od útleho detstva sme celá rodina trávili víkendy na chate v Brusne, v lone prekrásnej prírody úpätia Slovenského rudohoria. Dodnes si spomínam na prechádzky po kopci Mukyňová alebo v doline Peklo. Tu sa vo mne zrejme postupne formoval určitý vzťah k prírode. S pribúdajúcimi rokmi som sa zúčastňoval celodenných výletov po pohoriach okolo Bystrice. Zážitky z túr mám doteraz v pamäti. Názvy, ako Ostredok, Rakytov alebo Rybô vo Veľkej Fatre, Suchý vrch v Kremnických vrchoch či Hrb v Slovenskom rudohorí alebo Chopok či Donovaly v Nízkych Tatrách, sa u nás spomínali takmer denne. Jarné horské lúky s nádherne rozkvitnutými žltohlavmi európskymi alebo veternicou narcisokvetou na Krížnej, či plesnivcom alpínskym na Suchom vrchu bývali pre mňa odmenou za námahavý výkon.“

Mesiace a roky života plynú veľmi rýchlo a autorov zaujímavý, ale svojský náhľad na pobyt v horách mu zostal. K tomu dodáva:

„Turistika v slovenských pohoriach a neskôr výlučne vo vysokých horách, čiže vysokohorská turistika, to bola a je stále moja „parketa“. Osobne mi postačovali a postačujú cesty do našich Tatier, na ktoré som sa zameral hlavne v posledných asi desiatich rokoch. V historickej literatúre ma zaujala aj taká informácia, že slovanskí bohovia a bohyne si zvolili za svoje sídla práve tatranské vrcholy. Hromovládny Perún sídlil na Vysokej, hrozný trojhlavý Triglav na Kriváni, boh vojny Svantovít obýval Gerlachovský štít, boh zlého osudu Černobog Čierny štít, bohyňa leta Živa Veľkú Svišťovku, bohyňa smrti Morana Končistú a bohyňa jari Vesna Muráň v Belianskych Tatrách. Tatry boli a sú stále pre mňa „najvyššie“ a najmilšie kopce. Veď stáť v krásnom počasí, ale i v daždi či v snehu na vrcholoch sídiel staroslovanských bohov Rysoch, Mengusovskom Volovci, Vysokej, Končistej, Gerlachovskom štíte alebo Širokej veži, to boli moje úspechy. Kto stál na Svišťovom štíte musí mi dať za pravdu, že z jeho vrcholu je jeden z najkrajších výhľadov v Tatrách. A po namáhavej túre si chvíľku oddýchnete v útulnom prostredí vysokohorských chát, porozprávate sa so známymi chatármi a spolu si posedíte pri dobrom čaji u Mira s Františkou na Térynke, u Viktora pod Rysmi, na Zbojníčke u „Gazdu“ Eda, u Janky na Zamkovského chate alebo u Petra Petrasa na Rainerke. Naozaj mám najradšej naše kopce. Zahraničné ma nelákali. Nerád používam slovíčko nikdy, avšak tu je na mieste ho použiť. Dolomity alebo Alpy sú určite pekné, ale doma je doma. A ja hovorím, Tatry sú Tatry.“

Časté návštevy Vysokých Tatier v posledných rokoch predpovedali skutočnosť, že sa chystá na životnú zmenu. Svoj „tatranský stereotyp“ chcel vystriedať návštevou Himalájí.

Prvé momenty na nepálskej pôde (ukážka z časti knihy):

... Po vybavení všetkých formalít sme nastúpili do lietadla Airbus A 330-200 a necelú hodinu pred polnocou, o štvrť na dvanásť, asi s pätnásť minútovým meškaním, sme odštartovali zo schwechatského letiska. Smer Nepál. O siedmej hodine ráno stredoeurópskeho letného času, ale už o trištvrte na jedenásť nepálskeho času, sme pristáli na Tribhuvan International Airport, letisku v hlavnom meste Nepálu, Káthmandú. Hodinky sme si posunuli o tri a trištvrte hodiny. Miestnym časom sú tu pätnásť minút pred Indiou, samozrejme v porovnaní so stredoeurópskym letným časom. Na rozdiel od iných krajín tu, v Nepále, nemajú čas posunutý na celé hodiny. Údajne je to gesto, ktorým sa Nepál prezentuje ako samostatný a nezávislý štát. Navyše, nerozlišujú letný a zimný čas, pretože v priebehu roka tu nie je veľký rozdiel medzi východom a západom slnka. Dnes sme už boli vlastne druhý deň na ceste. Bol 27. apríl, no v Nepále sa písal 14. baisakh, čo znamenalo, že pred trinástimi dňami oslávili Nový rok. V Káthmandú sme vystúpili z mohutného lietadla, a až tu sme uvideli, aká ozruta nás viezla. Totiž vo Viedni sme nastupovali do lietadla nástupovým tunelom a nič sme nevideli. Podarilo sa mi urobiť potajomky snímku lietadla. Na letisku bol veľký počet vojakov okolo lietadla a, samozrejme, nesmie sa fotografovať. V letiskovej hale nás čakali ešte formality, vstupné víza. Ich vybavenie trvalo dosť dlho, okolo hodiny. Však len vyplnenie tlačív nám dalo dosť zabrať. Tlačivá v angličtine sme pomaly vyplňovali alebo skôr jeden od druhého opisovali ako v škole. Miestni úradníci mali dosť času, na rozdiel od nás. A až potom sme dostali batožinu. ...

... Okolo trinástej hodiny sme sa všetci vybrali na prehliadku mesta. Úzkymi uličkami nás viedla Jena, ktorá tu bola rok predtým, teda v roku 1999 s horolezkyňami Prvej slovenskej ženskej horolezeckej expedície. V Káthmandú je hlavnou obchodnou triedou ulica predKráľovským palácom, Durbar Marg. Durbar znamená po nepálsky palác. Sú tu aj obchody s kvalitnejším tovarom, avšak aj ceny sú tomu prispôsobené. Pre turistov je ideálna štvrť Thamel. A v nej sme sa najviac pohybovali aj my. Zaujímavosťou bolo, že pri zjednávaní sa o ceny tovarov boli tibetskí obchodníci menej ochotní sa zjednať na cene ako domáci - nepálski. Thamel je štvrťou, ktorá je naozaj pravým rajom pre bežných turistov. Aj pre nás, Slovákov. Niektoré ceny tovarov sú v porovnaní s cenami u nás polovičné. Napríklad športové oblečenie alebo topánky. Ale je potrebné sa jednať. Možno tu kúpiť všetky veci, na ktoré si človek len spomenie. Od základných potrieb a potravín, cez športové a trekingové oblečenie či iné potreby, šperky až po antikvariátne knihy v rôznych jazykoch s tematikou o jóge, hinduizme a buddhizme, ale aj množstvo obrazových publikácií o horách a prírode. ...

... Úzke uličky, ktorými sme prechádzali, boli plné neustále trúbiacich automobilov, motoriek, malých motorových trojkoliek, ktoré tu ľudovo volajú „Ťuk-ťuk“, cengajúcich rikší a obťažujúcich pouličných predavačov. Všade panoval obraz biedy. V horúčave spali na zemi ľudia, ale aj psy. Chodiaceho psa sme ani nevideli. Novú rasu som nazval „Nepálsky ležiaci pes“. Trochu sme sa zarazili, keď sme na domoch videli červené transparenty s rôznymi nápismi a najmä s kosákom a kladivom. Vtedy sme nevedeli, že komunisti sú v Nepále druhou najsilnejšou stranou. Nuž, ktovie na ako dlho. Pripomínalo to naše ulice pred niekoľkými rokmi. Asi po polhodinovej prechádzke sme prišli na Durbar Square, najznámejšie námestie. Okolo bývalého kráľovského paláca Hanuman Dhoka Durbar je niekoľko námestí, kde je veľmi veľa cenných pamiatok. Naozaj veľkým zážitkom bol „výstup“ na kamennú pyramídu Maja Deval, z ktorej bol nádherný výhľad na mestský ruch, či skôr „zmätok“. Všade bolo veľmi veľa ľudí. Miestne pamiatky zanechali v nás hlboký dojem – Chrám boha Shivu – Khal Bhairab, Buddhu a ďalšie hinduistické a buddhistické stavby. Všetky chrámy, stúpy či iné pamätihodnosti sú dokonale zachované, veď Nepál sa nikdy nestal dejiskom zničujúcich vojen, ani nemusel trpieť pod tlakom dobyvateľov, ako napríklad Tibet. Všetky tieto pamiatky sú svetovým kultúrnym dedičstvom. Priznám sa, že jednotlivé chrámy i sochy božstiev nám pripadali rovnaké. Samé ruky, nohy, všade prítomné oči. Vtedy nám bolo jedno či to je buddhistická alebo hinduistická socha. Vlastne sme ani nerozoznali či je to Shiva, Vishnu alebo Buddha. Na to sa musí návštevník pripraviť teoreticky, aby spoznal rozdiely medzi jednotlivými sochami. Ale skutočným skvostom bola socha Shivu v jeho najstrašideľnejšej podobe - Bhairav. Paradoxom je, že pred ním sa musí hovoriť len pravda, a podľa informácií z minulosti slúžila táto socha ako „detektor lži“. Chôdza po úzkych uličkách, „vôňa“ pripravovaných domácich špecialít, ktorá sa miešala s benzínovými výparmi a neustále sa vyhýbanie vozidlám i predavačom nás natoľko unavili, že sme sa okolo pol šiestej vrátili do hotela. ...

Niekoľko ukážok z časti knihy, ktorá popisuje prvý trek:

... Ubytovali sme sa v Phakding Star Lodge. Po nutných najbežnejších úkonoch, ako je ubytovanie a vybalenie vecí, prišla celá skupinka Bratislavčanov, traja muži a jedna žena. Podrobnejšie nám rozprávali svoje zážitky, my sme dychtivo počúvali a zbierali informácie. Zdravotne na tom neboli práve najlepšie. „Chytené“ priedušky, celkovo strhaní. Na rozdiel od nás, nemali nosičov, takže všetku batožinu si nosili sami. Je to určite lacnejšie, veď oni mali trek zorganizovaný úplne iným spôsobom ako my. Niekoľkotýždňový pobyt vo vysokých kopcoch sa odrazil na ich vizáži. Všetci do jedného sme si nechceli pripustiť, že by aj nás nejaká choroba postihla. No, radšej nech sa nám to vyhne. Uvidíme. Rozlúčili sme sa. Večer sme sa zišli v jedálni na „obedovečeri“. Stravu sme si vždy vyberali sami podľa jedálneho lístka. Takže na stole sa postupne objavovali rôzne exotické jedlá. Vege soup, chapatí, karí rise a dhal bhat. Jedlo sme zapíjali čajom. Vtedy dokonca niektorí pomýlene aj s jačímmliekom. Nie všetci z partie sme boli takí odvážni, Janka, Milan a ja sme nenašli na vypitie tohto nápoja odvahu. Veď mlieko som nepil najmenej tridsať rokov. A už vôbec nie jačie. Domáca strava bola na naše zvyklosti bez chuti, skôr korenistá a štipľavá. Ale naozaj bolo potrebné dodržiavať pitný režim. Tu by som sa ešte rád zastavil pri domácej strave. V ten večer sme boli naozaj len prvý deň mimo civilizácie, prvý deň v Himalájach. Síce sme pociťovali určitú zmenu prostredia, ale nikto z nás nemal žiadne problémy. A bola to podstatná zmena. Nielen vzdialenosť od domova, ale najmä nadmorská výška. Veď skúste sa dostať po osem hodinovom lete do určitej destinácie a potom sa navečerať v nadmorskej výške napríklad Gerlachovského štítu. Kto stál na vrchole tohto tatranského kopca mi dá za pravdu, že jesť tam polievku, prípadne iné teplé jedlá, by mohol byť zážitok, ale organizmus by stravu prijal zrejme s určitými problémami. ...

... Národný park bol založený v roku 1976. Leží v nadmorskej výške 2.800 - 8.850 metrov. Územie národného parku je cenné ako oblasť s výrazným rozdelením vegetačných stupňov. Sú tu ihličnaté lesy, vyššie brezové porasty, ale aj druhy vresovitých rastlín. Charakteristickou rastlinou národného parku je rododendron. Vstup do Národného parku Sagarmatha je v osade Monjo, ktorý nekompromisne kontrolujú vojaci. Je to nutné hlavne v poslednom období, kedy aj v tejto oblasti narušujú pokojný život obyvateľstva extrémistickí maoisti. Tu sa musia všetci návštevníci zaevidovať. A je úplne jedno, či ide o horolezcov, trekárov, domácich obyvateľov alebo nosičov. ...

... Ráno nás privítala zasnežená krajina. Snehu síce nebolo veľa, avšak na nálade nám to nepridalo. Čakala nás dosť nepríjemná trasa, strmý zostup k rieke Imja Khola a potom ďalej. Počasie tiež nebolo dvakrát ideálne. Ako večer pršalo, tak do rána nasnežilo. Pri raňajkách – chapatí with honey, oat porridge, vege noodle soup a lemon tea sme konštatovali, že nie je nutné ponáhľať sa, pretože kopce okolo nás nebolo pre nízku oblačnosť vôbec vidieť. Anka mala neustále problémy, výšková choroba sa naozaj prejavila. Po vzájomnom rozhovore s Dawom sme jej odporučili postupný návrat do Namche. A to bolo dobre, pretože vyššie by mohla mať určite ešte väčšie problémy. S Ankou sme sa rozlúčili. Nebolo to príjemné, ale v tom momente sa nedalo nič lepšie vymyslieť. O ôsmej hodine sme vyrazili na cestu. Chodníkom sme strmo klesali. Skutočne to bolo strmé. Na snehu sa šmýkalo, brzdili sme, ako sa dalo. Postupne sa snehový poprašok strácal a asi po štyridsiatich minútach sme prišli k rieke Imja Khola a tam už nebolo po snehu ani stopy. Medzi mrakmi sa objavilo slniečko. Pri rieke vo výške tritisícpäťsto metrov, ktorá tečie z ľadovca Khumbu pod Everestom a z ľadovca Imja pod Island Peakom, sme si vyzliekli bundy a obliekli tričká. Následným veľmi strmým stúpaním sme sa postupne dostali na zostupom stratenú výšku, asi na tritisícdeväťsto metrov. Bol to úžasný kopec, niečo podobné ako tri možno aj štyri veľké hangy na Térynku v Tatrách. Po krátkych zastávkach sme boli konečne na vrchole kopca a po miernom klesaní sme prišli do osady Phortse. Na poliach okolo domov sme obdarovali miestne detičky, na ich veľkú radosť, cukríkmi. Ďalším klesaním sme sa dostali opäť na výšku tritisícpäťsto metrov k brehom rieky Dúdh Kosí, ktorá nás mala sprevádzať až ku Gokyo. ...

... Tu sme prvý raz uvideli náš cieľ - Gokyo Peak. Kopec s trojvrcholom nevyzeral z diaľky ťažký a ani sa nezdal taký vysoký. Ďalšia cesta viedla miernym stúpaním a po hodine sme boli pri druhom jazere - Tsho Paluma, vo výške štyritisícsedemsto metrov pod kopcom Chadoten (5.065 m). Jazero bolo z južnej strany zamrznuté. Napadlo mi, že ak je tu jazero z polovice zamrznuté, tak tretie, pri cieli našej cesty, bude snáď zamrznuté úplne. Slnko i naďalej pieklo. Krátko sme sa občerstvili vodou a pokračovali ďalej. Ocenili sme, aké je dôležité neustále dodržiavať pitný režim. Takmer na pravé poludnie sme boli v osade Gokyo (4.790 m). Parádna výška. Ako keby sme stáli len niekoľko výškových metrov pod Mont Blancom v Alpách. Posledná osada na brehu jazera Gokyo Lake - Tsho Rangmo. Za ňou už nie sú žiadne obydlia a chodník vedie ďalej k B.C. Cho Oyu. ...

... Po neustálom stúpaní sme sa konečne dočkali úspechu. Po vyše dvoch hodinách chôdze sme postupne prichádzali na predvrchol. Nasledovala krátka prestávka a asi po ďalších desiatich minútach, v už trošku miernejšom teréne, sa náš himalájsky sen stal skutočnosťou. O štvrť na deväť sme boli na vrchole. Prvý Igor, za ním Milan, potom ja a za mnou Marián. Po niekoľkých minútach prišla Jena a za ňou Janka. Naše sedemdňové putovanie k vrcholu sa skončilo. Gokyo Peak, 5.380 metrov. Okrem Jeny nikto z nás nestál takto vysoko. ...

Takže to bolo niekoľko ukážok z časti knihy popisujúcej prvý trek v roku 2000. Po návrate domov a spracovaní fotodokumentácie, písomnej úprave denníka a spracovaní videofilmu začal Miro Nágel „špekulovať“ s myšlienkou o druhej ceste do Nepálu. O tom hovorí:

„Bolo to obdobie, kedy som opäť začal premýšľať o ďalšej návšteve tejto ázijskej krajiny. Priznám sa, že pri prvej ceste sme my, účastníci treku, nemali veľa informácií o Himalájach, buddhizme a ľuďoch žijúcich v Nepále. Toto som chcel samozrejme napraviť, pretože druhú cestu som s priateľom Mariánom organizoval sám. Začal som podrobne študovať dostupnú literatúru, odborné časopisy a mapy, takže som postupne získaval nové informácie, ktoré som písomne spracovával. Myslím si, že som získal celkom dobrý prehľad o Nepále, Tibete, o miestnych náboženstvách buddhizme či hinduizme, ale aj o histórii dobývania himalájskych osemtisícoviek zahraničnými, ale aj našimi horolezcami.“

Výsledky štúdia literatúry spracoval takto (časť knihy o histórii buddhizmu, o Tibeťanoch, o Šerpovi Norgayovi Tenzingovi, o himalájskych osemtisícovkách):

... Čo je vlastne buddhizmus? Je to filozofia, psychológia či náboženstvo? Filozofia nám objasňuje veci na vonkajšej úrovni slov a myšlienok, ale len čo zatvoríme knihy, nič prevratné sa nestane. Takže aj keď je jasné, že myslenie je jednou z nutných podmienok plného rozvoja mysle, buddhizmus nie je filozofiou, pretože učenie nutne mení každého, kto sa ním zaoberá. Buddhovo učenie pracuje s veriacim ako s celkom. Dáva mu kľúč k vnútorným i vonkajším udalostiam, ktoré neustále zažíva a vedie k neustálym premenám. ...

... Jadro buddhistického učenia tvorili štyri vznešené pravdy, ktoré formuloval Buddha:

... Pri čítaní týchto riadkov môžete zistiť, že žiadne náboženstvo a veriaci v histórii to nemali ľahké, teda ani buddhisti. Sönam Gjamccho bol považovaný za 3. dalajlámu, „kráľa dharmy“. Vnuk Altan chána Jöntän Gjamccha bol vyhlásený za 4. dalajlámu. Dalajlámu v Tibete uctievali ako Bódhisattvu Avalókitéšvaru. Titul dalajláma sa skladá z dvoch častí, mongolského slova „dalaj“, po tibetsky „gjamccho“, označujúceho oceán, bližšie oceánmúdrosti a tibetského „láma“, čo označuje najvyšších tibetských duchovných učiteľov. Ale samotní Tibeťania termín dalajláma nepoužívajú. Tohto hodnostára označujú ako gjalwa rinpoche (drahocenný víťaz), kundun (prítomné prevtelenie) alebo gogntsa cchempo (veľký vládca). ...

Pre rozšírenie rozhľadu čitateľa uvádzam prehľad všetkých dalajlámov:

V histórii Tibetu je dnešný vodca sekty Gelugpa v poradí už 14. dalajlámom. Je 74. prevtelením boddhisatvu (poloboha) súcitu, ktorého rozpoznáte na maľbách v kláštoroch ako biele telo sediace na lotosovom kvete s jedenástimi hlavami a tisíc rukami, ktoré majú v každej dlani oko. Párom rúk si pritláča drahokam na prsia a cez ľavé plece má prevesenú jeleniu kožu. ...

... Tradičné tibetské obyvateľstvo sa delilo na tri základné spoločenské vrstvy: aristokraciu, mníchov a poddaných. Príslušníci aristokracie zastávali vysoké úradnícke funkcie v štátnej správe. Zástupcovia duchovenstva mali v tradičnom spoločenskom systéme takisto významné funkcie. Pôvodne duchovný vodca najvplyvnejšej náboženskej sekty, dalajláma, zastával od polovice 17. storočia aj funkciu svetského vládcu. ...

... Okrem Tibetu však Tibeťania žijú aj v ďalších himalájskych štátoch v Nepále a indických kniežactvách Bhután a Sikkim, ktoré patria do tibetského civilizačného okruhu a až do súčasnosti sa vyznačujú charakteristickými črtami klasickej tibetskej kultúry. Tradičné administratívne delenie však už neplatí, pretože od roku 1951 je Tibet súčasťou Čínskej ľudovej republiky. Tibeťania obývajú Autonómnu oblasť Tibet, územie bývalej provincie Ü-tsang. ...

... Tenzing Norgay. Kto to vlastne bol? Narodil sa 15. mája 1914. Tenzing sa tak ani vlastne nevolal, ale mal priezvisko Khumjung. Pochádzal z osady Thame, kde je jeden z najznámejších buddhistických kláštorov v oblasti Khumbu. Je veľmi blízko pri Namche Bazar. Ďalšie meno mal Bhótija, čo v preklade znamená „tibetský“ a napokon Norkay alebo Norgay. Tu sa objavil už známy problém, že šerpčina nepozná písomnú podobu, a tak sa možno stretnúť s niekoľkými výrazmi. Norgay znamená „bohatý“ alebo „šťastný“. Teda mal celkom komplikované meno, Khumjung Bhótíja Norgay. Toto vie veľmi málo ľudí. Pretože veľa cestoval, bol veľkým lingvistom. Ovládal severné i južné nárečia tibetčiny, nepálčinu, hindčinu, pandžábčinu, sikkimčinu, jalmo a paštu. Prešiel s výpravami všetky časti Himalájí, dostal sa do Garhválu, Pandžábu, Kašmíru, k hraniciam Afganistanu a Ruska. Bol v Tibete,v Lhase. Po úspechu na Evereste spoznal takmer celý svet. Doma však rozprával po šerpsky a keď sa v osemnástich rokoch odsťahoval do Indie, do Darjeelingu, tak po nepálsky. Darjeeling je mesto ležiace na východ od Nepálu, v kniežatstve Sikkim, pod osemtisícovkou Kanchenjunga a je oblasťou, kde pestujú vynikajúci čaj. Darjeeling sa stal vlastne jeho druhým domovom. Mal tri manželky a šesť detí. ...

… Ďalšia dekáda, sedemdesiate roky, boli pre himalájske horolezectvo veľmi úspešné. V roku 1975 v rámci japonskej expedície, zdolala vrchol Južnou stenou prvá žena na svete, Japonka Junko Tabeiová (a v celkovom poradí 39. horolezec na vrchole). Najväčším úspechom týchto rokov však bol prvý výstup bez kyslíka, ktorý uskutočnili Reinhold Messner a Peter Habeler, keď vystúpili na Gasherbrum II. O tejto dvojici horolezcov sa viedli v kruhoch odborníkov kritické slová pre svoje hazardérske kúsky. Boli označovaní za bláznov, ktorí riskujú vážne poškodenie zdravia. Obaja zastávali názor britského priekopníka Malloryho, že medzi lezcom a horou by nemalo nič stáť. Pred nimi, pri všetkých šesťdesiatichdvoch výstupoch, všetci horolezci použili kyslík. O namáhavosti tejto cesty hovoria slová Messnera: „Som len pľúcami, ktoré lapajú po vzduchu“. …

… Samostatnou kapitolou boli oslavy 50. výročia prvého výstupu na Everest. Tie sa konali na kráľovskom dvore v Káthmandú, v miestnych puboch, v kláštoroch, ale aj v B.C. Everest. Osláv sa zúčastnili významné osobnosti svetového horolezectva na čele so Sirom Edmundom Hillarym, ktorého prijal nepálsky kráľ Gjanéndra a odovzdal mu medailu everestskej polstoročnice. Medzi prítomnými bol aj Reinhold Messner. Na stretnutí Hillary povedal: „Výročie pre mňa znamená iba to, že uplynulo päťdesiat rokov odvtedy ako som zdolal Mount Everest. Musím povedať, že oceňujem záujem verejnosti a mojich priateľov Šerpov pri tomto výročí. Ja som však netrpezlivo čakal na toto výročie“. Hillaryho syn Peter, ktorý bol na Evereste dvakrát, oslavoval výročie v buddhistickom kláštore v Tengboche. Na jar v roku 2003 sa zišlo pod Everestom na severnej i južnej strane niekoľko desiatok výprav, v ktorých bolo asi tisíc horolezcov. Bolo len otázkou času aké rekordy budú padať. Tie na seba nedali dlho čakať. …

... Everest, táto pyramída zo skál, snehu a ľadu, už v dnešnej dobe sotva ponúkne priestor pre nové cesty, ale pretože je stále najvyšším kopcom na svete, láka horolezcov, ale aj dobrodruhov na jeho zdolanie. Je osemtisícovkou, na ktorú bolo uskutočnených 1.173 výstupov. Podarilo sa to 874 ľuďom. Žiaľ, pre 175 sa Everest stal osudným. 142 horolezcov stálo na vrchole viac ako raz. Prvým horolezcom, ktorý zdolal Everest desaťkrát, bol Šerpa Ang Rita. Po ňom to zopakovali ešte Apa Sherpa a Babu Chiri. …

V knihe nájdu informácie i praktické rady pre prípravu a organizáciu treku prípadní záujemcovia o návštevu Nepálu a Himalájí. Teda časť knihy tvorí akéhosi sprievodcu. Pre zaujímavosť niekoľko ukážok z tejto časti knihy:

... Nepál je konštitučnou monarchiou, jeho oficiálny názov znie Nepálske kráľovstvo (Kingdom of Nepal, po nepálsky Nepal Adhiradžja). Rozlohou sa približuje veľkosti bývalého Československa, teda 147.181 km 2. Nepálske kráľovstvo leží približne na 84. stupni východnej dĺžky a 26. stupni severnej šírky. Na juhu a západe susedí s Indiou, na východe s jedným z najmenších kniežatstiev na celom svete, Sikkim, ktoré ale patrí Indii. Na severe, za Himalájami, je Čína a jej súčasť, autonómna oblasť Tibet. Dĺžka hraníc s Indiou je 1.690 kilometrov a s Čínou 1.236 kilometrov. ...

... Káthmandú má dnes asi 700 tisíc obyvateľov. Je kultúrnym, hospodárskym a politickým strediskom krajiny. Tu pre väčšinu turistov začína i končí pobyt v krajine, pretože len tu je jediné medzinárodné letisko, ktoré nesie meno bývalého nepálskeho kráľa Tribhuvana. Káthmandské údolie je asi dvadsať kilometrov dlhé a tridsaťpäť kilometrov široké, leží v nadmorskej výške tisíctristo metrov. Za jasného počasia možno dohliadnuť na zasnežené vrcholky Himalájí. V okolí sú kopce vysoké dve až tritisíc metrov. Údolím preteká veľa riek, ktoré sa vlievajú do Bagmatí a tá ústi do Gangy. Je tu sídlo vlády, všetkých ministerstiev, väčšiny podnikov, škôl, agentúr. ...

... Do Nepálu je najlepšie priviezť finančnú hotovosť v USD, prípadne EUR. V roku 2003 bol kurz 1 USD - 79 NRs, 1 EUR - 85 NRs. Kurz NRs oproti cudzím menám je veľmi premenlivý. Najvýhodnejšie je meniť zahraničnú menu (USD, EUR) v malých bankovkách - 5, 10, 20. Podobne aj v turistických oblastiach je lepšie používať bankovky menších hodnôt, pretože sa môže stať, že by vám z veľkej bankovky nechceli vydať s výhovorkou, že nemajú menšie. V krajine je nelegálne vymieňať valuty mimo autorizovaných dílerov (banky, hotely a zmenárne s licenciou). Návštevníci krajiny pri výmene peňazí dostanú potvrdenie o výmene (Foreign Exchange Encashment Receipts), ktoré využívajú pri mnohých transakciách vrátane predĺženia víz a povolenie pre treking. Vo všetkých oficiálnych inštitúciách (letenky, hotelové účty či povolenie na túry) požadujú platby v zahraničnej mene. Akceptované sú všetky kreditné a debetné karty (American Express, Master Card, Visa apod.). Za transakciu sa platí 250 NRs. Dovoz miestnej a indickej meny je zakázaný. Výnimku majú domáci obyvatelia a Indovia. Odporúča sa minúť všetky vymenené peniaze, pretože pri odchode z krajiny je možné vrátiť len 10% nepálskych rupií z celkového množstva, ktoré ste si predtým vymenili. Všetky doklady a potvrdenia o výmene si odložte. ...

... Vo vnútroštátnej preprave existuje celý rad liniek, ktoré spájajú väčšie mestá. RNAC zabezpečujú lety do dvadsaťjeden destinácií. Okrem spomínanej leteckej spoločnosti lety zabezpečuje osemnásť spoločností, medzi nimi sú napríklad Buddha Air (01/417802), Gorkha Airlines (01/475855), Mountain Air (01/413114), Necon Air (01/473335), Shangri-La Air (01/410026) a Yeti Airlines (01/421147). ...

... Ku každej cene letenky sa pripočítavajú dva USD na poistenie. Letenky sa platia len v tvrdej mene. Dosť často sa stáva, že lety kvôli počasiu bývajú zrušené. Platí to hlavne pre hornaté oblasti, kde na letiskách nie sú navigačné veže a piloti nemajú výhľad pri pristávacom manévri. Potom neostáva nič iné, len čakať, niekedy aj niekoľko dní, než prídete na rad. Na letisku v Káthmandú sa platí odletový poplatok v hodnote 1000 NRs, ale v zahraničnej mene, na vnútroštátnych linkách 165 NRs. Pokiaľ si však vybavujete služby sami, tak ich hradíte taktiež v zahraničnej mene. ...

... Pre záujemcov o treking uvádzam odporučené lieky, ktoré sme mali my:
Anopyrin, Paralen, Acylpyrin - lieky proti horúčke
Brufen, Korylan, Indren - lieky proti bolestiam (analgetiká)
Reasec, Imodium - lieky proti hnačke
Endiaron, Endiform, Mexaform - lieky na črevnú dezinfekciu pri ľahších hnačkách
Augmentin, Deoxymykoin, Rulid - širokospektrálne antibiotiká
Dithiaden, Fenistil - antihistaminiká (alergie)
Opthalmo-septonex - očné kvapky
Framykoin - masť alebo zásyp na hnisajúce rany
Ketazon, Yellon - masť na opuchy, podvrtnutie končatín
Panthenol gél - prípravok na hojenie spálenín a rán
Septonex - dezinfekčný spray …

... Čas potrebný na aklimatizáciu je individuálne odlišný a závisí od rýchlosti výstupu, dosiahnutej absolútnej výšky, prekonaného relatívneho výškového rozdielu a zdravotného stavu jednotlivca, ale určite nie od jeho fyzickej zdatnosti. Orientačne platí, že na výšku 3.000 metrov je potrebná aklimatizácia dva až tri dni, na 4.000 metrov tri až šesť dní, na 5.000 metrov dva až tri týždne a výškam nad 5.300-5.500 metrov nie je možné sa prispôsobiť. Nad touto hranicou dochádza aj pri maximálnej fyzickej úspore síl k zhoršovaniu zdravotného stavu a znižovaniu výkonnosti, teda k výškovej deteriorácii, a to tým rýchlejšie, čím vyššie sa človek zdržiava. Úplné telesné zotavenie je možné len pod touto hranicou. ...

... Ak sa pri pobyte vo vyšších výškach objavia príznaky výškovej choroby, vždy ide o poruchu aklimatizácie, ktorej sa dá zabrániť dodržaním taktiky výstupu do výšky. Najčastejším príznakom je výšková bolesť hlavy, ktorá postihuje tri štvrtiny ľudí pôsobiacich v horách. Ale bolesť hlavy nie je jediným príznakom výškovej choroby. Okrem toho sa vyskytuje aj nevoľnosť, nechutenstvo, poruchy spánku, krátkodobá nočná zástava dýchania. Naozaj varovnými príznakmi, ktoré spôsobujú výškový edém, sú náhly a rýchly pokles výkonnosti, trvalá a ťažká bolesť hlavy, búšenie srdca, nespavosť, ťažká nevoľnosť až zvracanie, suchý kašeľ, poruchy rovnováhy, závraty, neistota. Tieto prejavy sú však naozaj individuálne a nemusia byť vždy spojované s chorobou. Pokiaľ sa však prejavia dva navzájom spojené syndrómy, je potrebné urobiť príslušné opatrenia. ...

Podobne ako v roku 2000 pri prvom treku, tak aj v roku 2002 Miro Nágel najprv písal zážitky a skúsenosti do denníka, ktorý potom opäť rozpracoval v knihe. Tu je ukážka z tejto časti:

... Pred letiskovou halou postávali húfy ľudí. Taxikári, zamestnanci cestovných kancelárií i miestni nosiči. Ale už na prvý pohľad sme videli, že všade je viac vojakov a policajtov ako pred dvoma rokmi. Okolo letiska pri chodníkoch stáli zátarasy z ostnatého drôtu. Neboli to príjemné pohľady. Na chodníkoch postávali vojaci so zbraňami, na križovatkách vrecia s pieskom vytvárali guľometné hniezda. Nuž, diali sa tu pre nás čudné veci. Nirmal nám vysvetlil, že to všetko sú opatrenia proti teroristom. Bín Ladín a jeho „komplici“. Ale naviac v celom Nepále šarapatili a stále šarapatia maoistickí extrémisti. ...

... V hale nás už bolo veľmi málo. Minúty neúprosne ubiehali a náš pôvodný predpoklad, že budeme v Lukle dosť skoro nevyšiel. Konečne sme sa dočkali. Cestujúci do Lukly, číslo letu RA 126, sa pripravili na odchod. Prišiel pre nás autobus. Prešli sme poslednou osobnou kontrolou a nasadli do autobusu, ktorý nás odviezol k lietadlu. Opäť známy Twin Otter Nepálskych kráľovských aerolínií. Bolo nás celkovo „až“ päť cestujúcich. My štyria a jedna žena. Neskôr sme zistili, že bola Američanka. Myslím si, že môžem hovoriť za všetkých štyroch. Nechcem ženy urážať, ale tá „lady“ nebola vôbec sympatická a pretože mala predsunutý chrup nazval som ju „zubatou“. Toho hrdého titulu sa už nezbavila. Našťastie, že nám nerozumela. ...

... Sme v Namche Bazar. Bolo nádherné slnenčné odpoludnie. Našu debatu pri stole začula dvojica Poliakov. Keď počuli slovanský jazyk, tak sa rozrečnili a priznali, že čakajú na trojicu Slovákov, ktorá sa vracala z kopcov. Najprv sme nevedeli, kde ich zaradiť. Netrvalo dlho a vo dverách jedálne sa objavila menšia postava s krásnou a veľavravnou vetou, ktorá sa mu vydrala z úst: „Kurva, kde sú Slováci?“ Bol to Martin Gablík zo Zvolena a o chvíľu za ním prišla ďalšia skupinka ľudí. Ako sa on ozval, tak som mu odpovedal: „Maťo, kurva, tu sme!“ Neveril som tomu, ale ešte doma, keď som sa dozvedel, že do kopcov, na osemtisícovku Makalu, ide medzinárodná horolezecká výprava vedená Poliakom Piotrom Pustelnikom, napadla ma myšlienka, že by bolo krásne, keby sme sa náhodou niekde stretli. Podľa mojich prepočtov to mohlo byť niekde v Pangboche alebo Tengboche. A veľmi som sa nesplietol, o dva či tri dni. Tak sme sa s chlapcami privítali. Okrem Martina tu boli ďalší dvaja Slováci, Vladimír Štrba a Peter Frankovič. Ďalej boli vo výprave Poliaci, Portugalci, Američania a Taliani, celkovo trinásť ľudí. Vrátili sa z aklimatizačného výstupu na Island Peak. …

... Nádherný Ama Dablam z Chhukungu vyzeral, ako by mal len jeden vrchol. Totiž druhý, menší, sa schoval za stenu bezmennej päťtisícovky. Mohutná hradba Lhotse so svojimi tromi vrcholmi sa postupne strácala v plávajúcich mrakoch. Dosiaľ som si vždy myslel, že táto osemtisícovka má dva vrcholy, hlavný a Lhotse Shar. Až tu som sa presvedčil o tom, že medzi nimi je ešte jeden menší. Ale on v skutočnosti nie je menší. Hlavný, Lhotse (8.516 m), stredný poznáme pod názvom Middle Peak (8.410 m) a najmenší, známy Lhotse Shar (8.393 m). ...

... V mape sme zistili, že naozaj sme v sedle a kopec vľavo je Chhukung Ri (5.550 m) a vpravo Chhukung (5.845 m). Pôvodným cieľom mal byť Chhukung Ri. Medzitým prišiel do sedla Rasťo a niekoľko minút za ním Marián a Dawa. Pitnú prestávku sme využili na malé občerstvenie v podobe čaju a zjedenia čokolády. Rozhodli sme sa, že ideme najprv na ten nižší, Chhukung Ri. Teda doľava. Výstup nebol až tak namáhavý. Chôdza po kamenisto-suťovom teréne trvala asi pätnásť minút. Skalnatý terén bol celkom sympatický - naozaj ako v Tatrách. Snáď len tie okolité glaciery - Nuptse, Lhotse a ostatné nás celkom vzrušovali. Ľadovce hlboko pod nami neboli pre nás ničím príjemným. Naozaj sme stáli dosť vysoko na kopci. Skalnatý vrchol s popraškom snehu mi pripomínal tatranský Svišťový štít. ...

... Okolo osady totiž vedie hlavný chodník k ľadovcu Khumbu, ktorého čelná moréna končí len niekoľko sto metrov nad ňou. Bol som zvedavý na ľadovec. Ale to, čo malo tvoriť ľadovec, vyzeralo ako veľký kameňolom. Veľké balvany sa striedali s menšími a všade bolo plno piesku a medzitým ľad. Pravý obraz mesačnej krajiny. Z ľadovca vytekali pramienky vody, ktoré o niekoľko stoviek metrov vytvorili divú spenenú riečku Lobuche Khola. Na druhej strane, vysoko nad riečkou, sa hrdo vypínala nádherná päťtisícovka pyramídového tvaru Awi Peak (5.245 m). Neskôr ma napadlo, že som mohol ísť radšej na druhú stranu a bol by som mal lepšie výhľady na kopce pod Lhotse a Nuptse. Ale myšlienku som hneď zavrhol vzhľadom na to, ako som sa cítil. Tentoraz som fyzicky nemal na to, aby som vyšiel do päťtisíc metrov. Zo svahu, na ktorom som stál, som zahliadol nejaké sedlo, ktoré rozdeľovalo dva kopce. Vpravo sa vypínal hrebeň Pokalde (5.808 m) pripomínajúci tatranský hrebeň Bášt so Satanom, samozrejme o tritisíc metrov vyšší. Vtedy som bol presvedčený, že som stál pod sedlom Kongma La. …

… Vonku sa zotmelo a my sme aj naďalej sedeli v jedálni. Panovala tu dobrá atmosféra. Majiteľ zrazu prišiel s fľaštičkou whisky. Nepálska Everest whisky. Už sme ju poznali pred dvoma rokmi v Namche Bazar. Domáci sa pochlapili. Snáď to bola akási satisfakcia za nami ponúknutú slivovicu. Neostalo len pri jednej fľaške. Doniesli druhú, ale tá bola dôvodom na oslavu nepálskeho Nového roku. Totiž o dva dni v Nepále oslavovali príchod nového roku. Rok 2059. Hlavou mi prebleskla myšlienka, ako dobre, že u nás je len rok 2002, však by som v Nepále mal už 108 rokov! ...

... Vzápätí sa na plynovom variči hriala voda. Asi liter vody sa o niekoľko málo minút varil. Rôzne druhy sáčkových polievok sa zmenili na najväčšiu pochúťku, akú sme už dlho nezažili. Rasťo, večný hladoš, prehlásil, že ako predkrm to bolo dobré. Podľa neho mala nasledovať polievka, a tak sme opäť varili ďalší prídel. Varením polievok sa ohriala aj izba. Okno bolo úplne zarosené a nám sa nechcelo vyjsť von. O niekoľko minút sme varili ďalšie polievky, tentoraz ako hlavný chod. Rasťo sa v týchto momentoch prejavil ako veľmi šikovný kuchár. Ktovie, čo by na to povedala životná partnerka, teda manželka. Čelovkami sme osvecovali tmavú izbu a kužeľmi svetiel vytvárali „romantickú“ atmosféru. Keby to takto bolo o nejakých dvetisícpäťsto metrov nižšie, tak si pripadám ako v Tatrách na nejakom žúre, napríklad na Zamkovského chate pri recesistickej oslave výročia Októbrovej revolúcie. Tu nám chýbal už len hrajúci Sherpa band. Čo by na to povedali Vilo s Milanom? …

… Od nudy sme si prelistovali čerstvú dennú tlač. Objavili sme informáciu o akciách maoistov. V západnej časti Nepálu vládne vojská postrieľali niekoľko desiatok vzbúrencov. Nemaznajú sa s nimi. Takže opatrenia dnešného dňa mali svoje opodstatnenie. Boli sme čoraz viac nervózni. Okolo pol deviatej sa telefonicky ozval Nirmal. Vraj je na ceste do hotela. Oddýchli sme si. Cesta na letisko autom bola len otázkou času. A naozaj, pred deviatou sa objavil pred vchodom do hotela. Prišiel svojím autom, ktoré vyzeralo ako pick-up na ázijské pomery. Mimochodom, na aute mal nalepenú nálepku z treku Jožka Zábojníka, ktorý tu bol na jeseň 2001. S pomocou vrátnika sme batožinu naložili. Tak-tak, že sme sa vošli do auta. Nirmal pred odchodom nalepil na predné sklo veľký papier s nadpisom „TOURISTS“. Vraj kvôli vojenským kontrolám. Niekoľko minút po deviatej sme odišli. V aute sme sedeli natlačení ako sardinky, ale boli sme radi, že sedíme a ideme na letisko. Tentoraz sme však nešli bočnými uličkami, ale po hlavných uliciach. S údivom sme žasli, že tu premávajú aj trolejbusy. Niežeby chodili teraz, ale nad hlavami viedli troleje. Ruch v uliciach nebol takmer žiadny. Niekoľko rikší, veľa chodcov, no najviac vojakov v rôznych uniformách a policajtov. Na chodníkoch postávali vojaci so samopalmi a na križovatkách boli zriadené z vriec piesku guľometné hniezda a drôtené zátarasy. Niekoľkokrát sme na pokyn policajtov na križovatkách zastavili. Videli sme niektoré domáce autá odstavené na ceste, ktoré kontrolovali vojenské hliadky. Na zemi vyložený celý náklad a v ňom sa prehrabávali vojaci. V duchu sme sa modlili, aby nás nezastavili a už vôbec sme si nevedeli predstaviť, že by sme museli rozbaliť batožinu, ktorú sme tak prácne ráno balili. Našťastie sme prešli, možno aj vďaka nápisu na skle, všetkými hliadkami bez kontrol. O necelú polhodinu sme zastavili pred letiskom. …

To bolo niekoľko ukážok z knihy Mira Nágela – Himalájske sny. A na záver jedna z posledných autorových myšlienok z knihy:

… Samozrejme, že sa mi v hlave preháňali a stále preháňajú myšlienky o tretej návšteve Himalájí, no v tých chvíľach to bola naozaj len fantázia mojej hlavy. Opäť som prirovnával naše návštevy k pobytom kamarátov v európskych kopcoch. Je to úplne niečo iné. Veď do Álp, Pyrenejí i ďalších pohorí sa dá ísť každý rok. Chodiť či liezť na štvortisícovky z hľadiska počtu dní nie je taký problém ako v Nepále. Je to naozaj iný štýl turistiky. A navyše, do Álp sa dostanete za deň-dva, ak chcete aj dva-tri krát do roka. Do Himalájí raz za dva či tri roky, prípadne len raz v živote. Komu sa to podarí viackrát, to je šťastný človek. A po návšteve týchto hôr, Himalájí, by som nemal byť šťastný? Odpoviem vám všetkým. Určite som. Skúste tam ísť a uvidíte. Chytí vás to tak ako mňa . …

O tom, že dve cesty Mira Nágela do Himalájí neboli poslednými, svedčí fakt, že na jeseň 2004 organizuje ďalšiu, v poradí tretiu cestu, do Nepálu. A kde konkrétne? Predsa do jeho obľúbeného Národného parku Sagarmatha, kde okrem aktivít pod osemtisícovkou Cho Oyu si chce v osade Gorak Shep pod Everestom uctiť pamiatku Juzeka Psotku, ktorý pred dvadsiatimi rokmi zahynul pri zostupe po úspešnom výstupe na Everest. A ako Mira poznám, určite aj z tohto treku dovezie bohaté obrazovú, ale aj slovnú dokumentáciu.

posledná modifikácia 18.07.2004

námety a pripomienky