Himalájsky sen - "Trekking Himalaya 2000"

Niekedy začiatkom marca 2000 ponúkala firma Timan z Banskej Bystrice manažérsky kurz v Himalájach. Pre účasť na tejto atraktívnej akcii sa rozhodlo šesť medzi sebou neznámych ľudí z rôznych kútov Slovenska. Každý z nás mal svoj životný sen. Navštíviť Himaláje. Žiadne horolezecké výkony. Trekking v priebehu 16 dní mal za cieľ spoznať krásy prírody, ale aj život Šerpov. A naviac absolvovať určitý manažérsky kurz v extrémnych podmienkach. Sen sa mal stať skutočnosťou. V skupinke šiestich trekárov sme boli aj dvaja Žilinčania, Marián Majtán a Miro Nágel.

Koncom marca na organizačnej porade v Banskej Bystrici sme sa vlastne zoznámili navzájom medzi sebou. Okrem nás dvoch, šesticu tvorili Milan Jakubjak z Novote na Orave, Igor Hlobil z Košíc, Jena Meleková z Banskej Bystrice (vlani bola členkou prvej slovenskej ženskej horolezeckej expedície v Himalájach, ako jedna z dvoch členiek vystúpila na šesťtisícovku Imja Tse) a Janka Hučková z Kordík pri Banskej Bystrici.

Nakoľko do odchodu nám zostávali prakticky štyri týždne, na veľké prípravy ani nebol čas. Popri zháňaní potrebného materiálu, informácií o Himalájach a naberaní kondičky, bolo nutné chodiť aj do zamestnania. Priznám sa, že koľkokrát bol človek myšlienkami už v Nepále.

Nadišiel deň odchodu - 26.apríl. Na viedenskom letisku Schwechat sme sa všetci zišli a naviac k nám pribudla ďalšia, siedma členka výpravy Anka Galovičová z Trenčína. Lietadlom Austria Airlines sme po takmer osem hodinovom lete pristáli v hlavnom meste Nepálu, Káthmandú. Hodinky bolo potrebné posunúť o 3.45 hod. dopredu. Aj to je zaujímavosť tejto krajiny. Všade inde sa posúvajú o celé hodiny. Na letisku nás privítali náš kontaktný sprievodca, ktorý nám zabezpečoval pobyt. Dostali sme krásne kvetinové vence, podobné aké dostávajú na Tahiti. Po ubytovaní sa v hoteli nasledovala poldňová prehliadka mesta, jeho uličiek a kultúrnych pamiatok (napr. Durbar Square). Pre nás Európanov bol zážitok vidieť hlavne ten zmätok v uliciach. Doprava jazdiaca v ľavo, húfy ľudí chodiacich po cestách ako chcú, neprestajne trúbiace vozidlá, motocykle, rikše a do toho pouliční predavači neúnavne ponúkajúci brakový a lacný tovar. Prvý kontakt s miestnou stravou nám dal zabrať hlavne psychicky. A to nás čakalo ešte štrnásť dní.

Nasledujúci deň ráno sme odleteli vnútroštátnou linkou Royal Nepal Airlines do Lukly, východiskovej osady na Mt. Everest. Tu nás čakal náš Šerpský vodca a traja nosiči. Po ďalšom kontakte s miestnou, už himalájskou stravou, ktorá na naše pomery bola všelijaká, len nie chutná, sme sa vydali na prvú pešiu trasu. To sme ešte nevedeli, že naše trápenie (hlavne mužskej časti výpravy) so stravou ešte len začína. Ako sme neskôr zistli, tak jedlá ako Chapatí, Hash brown, Pakora či Dhal Bat, sa nedajú stále jesť. Snáď najväčšou pochúťkou pre nás boli varené zemiaky v šupke so soľou. Tie pripomínali domov. Ubytovanie a stravovanie sme si zabezpečovali priebežne s pomocou Šerpu. Po dvoch dňoch zhruba päť hodinovej chôdze a prudkých stúpaniach, sme dorazili do väčšej takej strediskovej obce Namche Bazar ležiacej vo výške 3440 m. Nad nami sa týčili prvé šesťtisícovky, Khunde, Thamserku a Kangtega. Ďalší deň sme v Namche strávili aklimatizáciou s kondičným výstupom na tzv. Everest view (3870 m) s japonským hotelom, čiže miesto, kde sme prvý raz uvideli v plnej kráse najvyšší vrchol našej planéty. Nádherné počasie nám doprialo pokochať sa výhľadmi na Mt. Everest, Lhotse a Lhotse Šar. A celkom na východ od týchto osemtisícoviek Ama Dablam, šesťtisícovka nazývaná podľa svojho tvaru aj himalájsky Matterhorn. Druhý deň ráno, 1.mája, mimochodom sviatok práce sme oslávili domácim jablkovým koláčom, za krásneho slnečného počasia a takmer päťhodinovej ceste s neustálym klesaním a stúpaním, chodníkom miestami širokým 30-40cm a z jednej strany priepasťami hlbokými 300-400m, stretávame turistov z celého sveta (hlavne Japoncov), ale aj domáce obyvateľstvo s jakmi nesúcimi ťažké náklady, sme vystúpili do osady Tengboche (3867m) s pekným budhistickým kláštorom a množstvom mníchov. Tu je križovatka ciest. Jedna, východná, smerom k Everestu, druhá, západná, okolo rieky Dúdh Kosí k osemtisícovke Čho Oju, ale hlavne ku Gokyo Peaku, cieľu našej cesty. Návštevou kláštora sme vlastne ukončili prvý májový deň. Ráno nás privítalo chladom a snehovým popraškom, pred nami boli ďalšie dni šliapania. V Tengboche sme sa museli rozlúčiť s Ankou, ktorá dostala výškovú chorobu a s nosičkou postupne zostúpila do Namche Bazar. Počiasie nám však ďalej naozaj prialo. Po ceste sme vo výškach nad 3500 m videli nádherne rozkvitnuté biele, ružové a červené rododendrony, belasé orchideje, jaky nosiace ťažké náklady, ale aj nosičov s rôznym materiálom, drevom na kúrenie začínajúc cez potraviny až po tabule skla. V osade Phang, kde nebolo široko-ďaleko nijakej živej duše, okrem pasúcich jakov, sme si dovolili s Mariánom v rámci kultúry vo výške 4400 m po večeri zatancovať aj kankán a ešte k tomu spievať naše ľudovky. Na Kráľovej holi v tejto výške znelo celkom pekne. Však to ani nebol poriadny spev. Nádych zaspievať tri-štyri slová a opäť nádych a zase pár slov. Išlo nám to. Na oplátku nám naši nosiči predviedli ich miestne tančeky.

Každodenné päť až šesť hodinové šliapanie nás doviedlo o tri dni do poslednej osady doliny, Gokyo, ležiacej pri krásnom ľadovcovom jazere vo výške 4790 m, teda bez niekoľkých metrov ako vrchol Mt. Blancu v Alpách. Ešte tu sme našli kvitnúce orchideje. Krásnym zážitkom pre nás Žilinčanov bola odpoludňajšia "hygiena" v ľadovcovom jazere. Super studená voda nám dokonale vykrúcala ruky i nohy. Dokonca došlo aj na pranie ponožiek. Ráno 5.mája pred šiestou sme vyrazili na záverečný výstup a cieľ našej cesty Gokyo Peak (5380 m). Po vyše dvoch hodinách chôdze v strmom teréne, pri nádhernom slniečku a za krásnych výhľadov po okolí, sme stáli na vrchole. Teraz, keď píšem tieto riadky, s odstupom času si uvedomujem, že ten výstup na vrchol nebol vôbec ľahký. Nadmorská výška robila svoje. Únava z minulých dní sa prejavovala cestou na vrchol. Ale vidina vrcholu nás poháňala dopredu. Dole pod nami sa trblietala tyrkysová hladina jazera Gokyo Lake, pred nami na severe Čho Oju (8201m), ďalej na východ Mt. Everest (8850m), Lhotse (8501m) a Makalu (8467m). Takže štyri osemtisícovky ako na dlani. To sa len tak nevidí. Od severu na juh sa tiahol široký pás ľadovca Ngozumba (najdlhší ľadovec na svete - 18 km). Všetci piati (okrem Jeny) sme si urobili "výškové" rekordy. Po dvojhodinovom pobyte na vrchole (fotografovanie a vrcholová slivovica) sme sa vydali na cestu späť. Odpoludňajší zostup sme však už absolvovali v nepríjemnom počasí. Ochladilo sa, miestami poprchávalo. Ráno 6.mája v osade Machhermo (4410m) nás privítala asi 15 cm nádielka snehu. Dievčatá si pripomenuli detstvo postavením malého snehuliaka. Sneh sa však pri páliacom slnku v priebehu dopoludnia roztopil, takže miestami sme išli chodníkom, po ktorom sa valili prúdy vody. Určitým šokom pre nás bol fakt, že jeden z našich nosičom absolvoval celú cestu vo vietnamkách, čiže takmer naboso. Dva dni nám trvala cesta do Namche Bazar. Tu sme zažili úsmevné príhody s budhistickými mníchmi (mám spoločnú fotografiu s lámom, čo sa len tak nepodarí - odmietajú sa fotografovať). Boli sme svedkami ich osláv narodenín Dalajlámu. Záver večera tvorilo spoločné sledovanie videa - životopisný film o Dalajlámovi. Po ďalších dvoch dňoch zostupu sme prišli 8.mája do Lukly. Pretože sme prišli o deň skôr ako sme mali kúpené letenky a nechceli sme zbytočne stráviť deň v Lukle, zabezpečil nám Šerpa nové letenky. 9.mája dopoludnia sme pristáli v Káthmandú. Po ubytovaní sa v hoteli nás čakala na celý deň naplánovaná prehliadka mesta (Monkey tower - Opičí hrad, budhistické a hinduistické pamiatky), nákupy suvenírov domov a hlavne podstatne lepšia strava. Po tých nekonečných vegetariánskych dňoch sme konečne jedli mäso. Hovädzí steak či vyprážané kurča, ale aj pivo Tuborg nám konečne pripomenuli náš domov. To bola zmena.

11.mája na poludnie sme sa rozlúčili s Nepálom šerpským pozdravom "Namaste" a lietadlom spoločnosti Lauda Air sme s medzipristátím v Dillí, v Indii a jedenásť hodinovom lete šťastne pristáli vo Viedni.

Na letisku nasledovalo rozlúčenie s priateľmi a už nás každého čakala cesta domov. Vrátili sme sa plní dojmov, s množstvom fotografií i videozáznamom a so splneným snom, vidieť niekedy v živote Himaláje ako naši horolezci (napr. Psotka, Božík, Becík, Martiš, Kardhordó - žiaľ vybral som už len mená obetí najvyšších hôr na svete).

Samozrejme predsavzatia a sny z Himalájí o domácej strave sa splnili ešte v ten deň. Nuž, a večer nasledovalo privítanie v kruhu rodín s kamarátmi a známymi. Vyprávanie zážitkov trvalo do neskorých nočných hodín.

Takže priatelia možno niekedy v Himalájach, Namaste!

Miro Nágel




posledná modifikácia 18.02.2003 námety a pripomienky