Jarko Kočiš, * 24.10.1957 † 3.10.2018

To najsmutnejšie, čo sa môže v spolku prihodiť je keď odíde kamarát…

Sedím …

                … pri ohníku v jednom zašitom malokarpatskom fleku, v esšálku mi za chvílu začne bublať voda, naprieč cez plamene na kláde posadená horí sviečka. Žiadne tortové tintítko, riadne hrubý kus. Majestátna, výnimočná, šlohol som ju ráno manželke od sošky Sedembolestnej. Vzal som ju zapáliť kamarátovi, ktorému som nemohol na pohreb a bude mi snáď odpustené, oboje. No a prečo tu? Je to miesto, ktoré mám rád. Možno najradšej. Je mi tu dobre. Posedíme, zavonia nám káva, čaj, fajkový tabak, borovice okolo … už je to holt tak, už sa môžeme spolu deliť len o tie vône. A možno aj o zážitky. Keď som tu prácne odkludil po zime spadnuté tri stromy a teraz sa dívam na čerstvo uložený štvrtý … no aspoň si neustlal do ohniska, ako ten posledný. Všetko na volačo dobré, dúfam že sa na tom dobre bavíš, budeme aspoň dvaja. Neviem už inak splatiť svoje dlhy za tie poháre domáceho lekváru a medu, balíčky so sušeným ovocím, ktoré som si po našom stretnutí odnášal bez nároku na protest. Za ušlachtilé dobroty na báze destilátu, ktoré som žial mohol len ochutnávať po kvapkách, za odvozy pre moje všemožné bláznivé nápady, keď ani len nechcel počuť , že by som prispel na palivo. Za noclahy v tvojej drevenici, kde snáď už len zo samotného princípu musela vládnuť pozitívna energia, na fláky slaniny, ktoré si na horských chatách pokladal na stôl s tým, že cpať sa sacharidmi je absolútny nezmysel, doložený archeologickými vykopávkami. A za dlhé debaty, kde nebol žiadny problém navoliť spoločnú tému. A za dar možno najväčší, ten krásny spokojný úsmev spod privretých očí. Ten je tu teraz so mnou, ten s nami zostane, to je dedičstvo nám všetkým, čo sme mali šťastie ťa poznať.

Jarku, ty potvoro, že sa tvoja duša rozhodla sa vrátiť, je len a len jej vec a čo sme veriaci, dobre vieme, že je iba otázka času, kedy sa zase stretneme. Možno tu teraz nesedíš so mnou, možno sa dívaš c cesty „tam hore“ a pokial sa duše dokážu usmievať, všetkým nám je jasné, ako sa vyškiera tá tvoja. Ja tu teraz sedím zadymený a píšem tieto somariny, ale píšem ich za všetkých nás, krásnych bláznov vysokohorský aj nevysokohorských. Bol som o to požiadaný a snažím sa, inak to neviem. Snáď tým nikoho nenaštvem, či neurazím, u Teba obavy nemám, veď to sa ani nedá. S Bohom Jarine a občas z toho pomysleného obláčku na nás dole mrkni, trebárs keď si budeme pripíjať … na teba.

Za celé SVTS … Bača.

                    

Iba nedávno:  Jarko prvý zľava na Kozom štíte 21. 9. 2018                  ….posledná rozlúčka

9 komentárov

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *