AKO BRNČA A OKOLIE (2011)

Alebo subjektívny pohľad účastníka jesenného PREVYK-stretka na Chate pri Zelenom plese.

Skvelí ľudia, polezie sa možno na Lomničák a Kežmarák, už mesiac je luxusná jeseň … no odolaj tomu. Už mesiac spracovávam vedomie aj podvedomie príbuzenstva, že vinohrad sa musí oberať vtedy a vtedy, lebo vtedy a vtedy inokedy, konkrétne týždeň po tom ja musím nutne na tri dni zmiznúť. Podarilo sa a aj keď sa jeseň luxusná náhle spastačila, stále lepšie ako byť bez nálady medzi radmi viniča a chcieť byť úplne niekde inde. Toľko na úvod.
Smoklí už od rána a navyše sme vďaka meškaniu pražského EC nechytili v Blave prípoj. No čo, budeme na Brnčici až neskoršie večer. Byť zmoknutí o dve hodiny skôr či neskôr, ono to je vlastne skoro jedno, a tak budeme o dve a pol, lebo veď nedaj si držkovú v nádražke v Lomnici. Potom makáme takmer najkratšou cestou a s radosťou konštatujeme, že dážď sa tu s nadmorskýma metrama mení postupne na sneh. Ono pre dnes síce žiadna výhra, moje membrány majú svoje najlepšie roky už za sebou, takže k prevlhnutej bunde sa pridajú aj v mokrom snehu sa čvachtajúce botky a tiež znížená adhézia spomaľuje a unavuje. A občas sa mi mihnú pred očami nové meindly, ktoré som ešte včera zabehával po byte, ale ktoré mi ako neuveriteľné prekvápko donesie až Ježíšek.
No a môj parťák je tradične Dano, nevlastným menom potom Barty. Takže tak.
Konečne chajda. Neviem už, kto nás uvítal ako prvý, ale určite to musel byť Milanko.. lebo veď kto druhý, nie? Logicky. Sme obdarení rozkošnými frťan-plecháčkami, každý s vlastným menom. Milánek je proste kúzelný výtvor prírody. Hneď na to nám postupne obom na chrbát a krk skočila rozjetá Žužu, čiže Zuzana a pri stole sa skromne usmieva Denča (boli s nami toť posledne na Keeskogeli), všetko je teda v najlepšom poriadku. Postupne si plácame dlane s ostatnými známymi, ktorých zatiaľ veľa nie je, lebo v SVTS sme ešte len ani nie roční greenhorni. Na spanie pridelený mrňavý kumbál, čo mi aj vyhovuje, som predsa len vandrák, a teda rád zašitý. Len som netušil, kam zašijem obsah bágla. Ale to sa teraz nerieši, teraz sa ide do spoločnosti.
Moc sme toho nenaspali, ako už to tak býva. Rýchle raňajky, pobaliť batoh a… a na voľakoho sa prilepiť, kto nás vytiahne niekam, lebo sami nabielo (načierno, samozrejme, kedykoľvek) mimo značku nesmieme. Kedže som trúba a netrklo ma, že som sa nacpal do zostavy k vybranému vodcovi už v prihlasovaní sa, začal som hneď zrána zháňať kohokoľvek. Najprv klofnem na chodbe Lardžiho (Big Large), a že zatiaľ nič nešpekuloval, ale že samozrejme, prečo nie. Potom sa pre istotu votrieme do priazne Rišovi – teraz obaja, lebo Barty je možno tiež trúba, alebo sa v prihláške do zostavy jednoducho neprihlásil a prihlásil som ho ja, takže som trúba dvojitá, alebo ktože už vie, ako to bolo. No a keď nakoniec stojíme vonku a jastríme, čo, kde
a kam a s kým, Kalenskej Peťo zavelí:
Záhoráci!, a už aj mažeme do skupiny, nestarajúc sa, čo je napravo a dokonca ani naľavo. Kto zaváha, s Peťom nešliape. Denča sa rozhodla pripojiť k nám, ale zostava bola plná, čo bolo nakoniec aj jej šťastie, ale to má ešte čas. Náš cieľ je Nemecký rebrík, o čom síce netušíme, čo to presne je, ale aj tak sme potešení. Ach, a aby som nezabudol, členskú základňu tu dopĺňajú súrodenci Peter a Marek a druhý inštruktor je Janko Fabian. A kedže tu takto máme pokope Petrov dvoch, šéfpeter bude pre potrebu tohto článku naďalej Kalo, OK? Aby sa nám to neplietlo. Ja nebudem voľajako presne popisovať miestopis trasy, aby som netrepol nejakú blbosť, takže hlavne dej, igen?
Je, ako iste neuniklo nikomu z účastníkov stretnutia, asi 20 čísel čerstvého snehu a je sypký a zmrznutý (ale na skale nedrží a to je problém – pozn. P.K.). Reťaz v nástupe je pod týmto bielym všivákom skorodokonale zašitá a my sa skúšame driapať hore trochu napravo. Pod snehom je ľad a Kalo zelenáčov (rozumej, nás štyroch) odvoláva zase dole a spolu s Janom hľadajú ďalší reálny postup.
To „skorodokanale" znamená, že to, čo vyzerá ako čierna tyčka v snehu, je nezakrytý kúsok reťaze naľavo od pôvodného postupu a len čo je identifikovaný, odvolávajú naši vodcovia dole aj seba
a spoločne sa potom vrháme na to tam železo. Ďalej už bezproblémovo, v dvoch či troch strmých úsekoch Janko naťahuje fixné lano. Ono by to šlo aj bez neho, ale bezpečnosť nie je sranda a keď vedenie rozhodne fix, tak fix a nedebatuje sa o tom. Pre upresnenie, k tomu vedeniu. Vpredu stále vedie Janek, skupinu uzatvára Kalo, takže on je vedenie ideové. Má to premyslené, keby na nás pokrikoval spredu, musel by otáčať hlavu. Prekonávame Kotol a zase hore a okolo druhej poobednej sa radostne zgrupíme na Ušatom sedle, čo je pre dnes vzhľadom k snehovým podmienkam najvyšší bod. Nesmelo sa pokúsime o niečo ako obed, ale akosi ani nie. Moc nešmakuje a u viacerých z nás sa obmedzí na niečo sladké. Otvárať nejaké rybičky je asi to posledné, na čo mám teraz chuť. Kalo konzumuje karbanátok, pravdepodobne bezmäsitý a fotí sa so svojou milenkou, ktorú si nesie v batohu a volá sa Veronika. Má holka už prelezené niečo za sebou a je značne pohmoždená. Ale inak verná… inu, Veronika. Nuže zostúpme.
Peter je v niektorých ťažších úsekoch trochu neistý, ale drží sa statočne. Potom sa dostaneme k bodu, keď zadný šéf – áno, ten ideologický – rozhodne zlaniť. No výborne, tak voľajako som si aj dnešok predstavoval. Niekde by tu mal byť borhák, tvrdí Janin, vodca predný, čo je celkom možné, ale v krátkodobom horizonte neoveriteľné, lebo je zašitý pod snehom. „Kto tvrdí, že nezlaňoval na nalezenke, nechodí liezť, alebo klame," prehlásil Kalo krásnu vetu, hodnú skutočného ideového vodcu a už aj montuje svoju budúcu nalezenku (no nie je to krásne zvukomalebné slovo?) paralelne s tou tu už zanechanou. Zväzuje dve 50-ky laná na dvojáka, to sa potom stiahne. Spúšťa sa prvý, aby mohol dole brblať, že lezieme pomaly.
No… nie že by sme švihali dole rýchlosťou špeciálneho komanda, ale veď Kalíku… no máš pravdu, no. Minútka, dve, tri, uchá sme tu štyria, tri lanové dĺžky… jasné, nejakú tú minútku to pridá. A veď on si rád zabrble. Štand pred posledným zlanením nás zdrží, akosi nie a nie nájsť vhodný pevný bod na šlingu. Tak to tam svorne prekopávame a lomcujeme s nádejnými skalnými výčnelkami, ktoré nám ale svine za odmenu ostávajú v rukách, Janko medzitým skúsi zliezť po strmom svahu bez istenia, ale sa vracia, že tam je plochá platňa, miestami aj potiahnutá ľadom. Nakoniec vedenie zvolí na zavadenie kus skaly, síce pevný, no šlinga nie je v ňom až tak spoľahlivo zaklesnutá. Takže dole s maximálnym prenesením hmotnosti do svahu a na slučku niekto dozerá. Teda, niekto – dozerá Jano a keď zlaňuje posledný, na dozor ho na chvíľu vystrieda Pán Najvyšší. Nasleduje krátky žľab, a jeden by aj podľahol pocitu, že chatička je odtiaľto už na dosah. Trt. Dosah sa odkladá, ešte sme poriadne vysoko a miesto kolmo dole tiahneme šikmo dole a na severozápad, smerom k Veľkej Zmrzlej doline. Stmievanie je tu v tomto ročnom období záležitosť mrštná a Kalo zavelí: čelovky! Dvaja nezodpovedníci, samozrejme, čelovky nemajú, čo je pri počte šesť členov rovná tretina. Mrzuté na tom je – teda hlavne pre mňa – že jeden z nich som ja. Lekcia do budúcna.
Tíško sa kajám pred sebou samým. Nie až tak úplne mi je jasné, ako sa tu naše vedenie dokáže
v tme orientovať, ale po krátkom tápaní bezpečne stanieme nad ferratou kopírujúcou severnú stenu Fľašky, a ďalej je to vlastne už len rutina, i keď vzhľadom ku kolektívnej únave
a kamenistému terénu pod sypkým snehom nie práve lízatko. Prekračovanie zasneženej kosodreviny je potom už len také kamarátske laškovanie od tatranských bohov na záver.
Na chate sme vrúcne vítaní, prvotná záležitosť, ktorú hodlajú všetci, alebo možno takmer všetci, prednostne vybaviť hneď po odstrojení, je pivo. V Petrovom a mojom prípade plus po jednom pokutovom za náš čelovkový hriech. Činím tak s pokorou sebe vlastnou a bez kooo…. a to zase nie.
Vtipný komentár si predsa ja odpustiť nemôžem, nie?
Neviem presne, ako ostatní, ja sa vrhám na poživeň a to, čo činím, sa striedmou konzumáciou nazvať skutočne nedá. Žeriem, a to doslova.
Dve polievky, krabičku tresčej pečene, Bartymu kradnem slaninu. Keď si potom prisadnem k stolu milej a srdcu mi blízkej spoločnosti, kradnem Zuzkine soletky. To možno motivuje Jarina, ktorý prinesie ďalší flák slaniny, chlieb a cibuľu. Beriem a ládujem sa a kašlem na ohľady. Medzitým dofrčí Kalo s tanierikom, na ktorom sa smutne povaľujú trosky nebohej Veroniky (je načase zasvätiť nazasvätených – Veronika je napolitánka, ktorú tuším od voľakoho dostal a nadšene ju vláčil po výšinách a ešte nadšenejšie všade fotil a úplne najnadšenejšie nás potom obšťastňoval mail-fotkami), ktorá sa krátko na to takmer natrvalo usadila v našich srdciach, teda žalúdku. Alespoň ja som nezaváhal ani sekundu a ponúknutý podiel bez rozmýšľania skotil. Keď sa potom večierok v jedálni oficiálne ukončil, aby sa začal ďalší o poschodie nižšie v salónku, na stole zostal niečí opustený dezert, ktorý sa podával k večeri tým, čo si ju cvakli. Neuhádnete, ako som s ním naložil. Čo sa delo v underground-saloone netuším, len som nakukol. Denča miesto toho, aby na šéfa Kala škaredo zazerala (ako sme ju naviedli za to, že ju nevčlenil do zostavy, i keď by to bol nerozum a sama tomu nakoniec bola rada), mu sedela na kolene, čo som vyhodnotil ako ženskú proradnosť a šiel spať. Denča v tom ale bola nevinne, vraj len išla okolo a zrazu z ničoho nič už aj sedela. Na koleno ju zrazila sila osobnosti.
Nedeľa. Celkom úspešne sústredím svoj bordel do jednej hromady na vedľajšom kavalci a na schodoch odchytím Ríšu, že či sa ide na Kozí štít, ako sa malo. Vďaka cez noc pribudnutému zase snehu, že nie, kto chce, môže po značke. Čo si budem nahovárať, na kopec by som rád, ale na druhú stranu som vlastne takúto odpoveď počuť chcel. Úbohý nízky alibizmus, no a čo? Barty s Lubošom (to je posledný z trojice nás Záhorákov tu), že idú až poobede na vlak kategórie IC. Ja tu na okolí mám všetky značkové trasy pochodené a dávam prednosť možnosti byť ešte dnes vo vlastnej posteli, miesto služobného kavalca v Kútoch. Vyrážam sám.
Libo pikošku? Večer o siedmej mi volá Barty, že kde som, bo oni trčia aj s IC-ečkom v Trenčíne
a pred nimi je potrhaná trolej. Ďalší telefonát ma budí o štvrtej rannej, že či idem do roboty, lebo oni sú teprv v Blave. Mimochodom, do roboty som šiel, ale až poobede. Ale inak prima vander.
Pavol „Bača" Benža

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.