Walliské Alpy 2009

Tento rok boli plány na dovolenku pomerne rôzne.

  S Maťou a Maťou sme zvažovali viac alternatív a veľmi dlho nám trvalo, kým sme sa na niečom zhodli a ešte dlhšie, kým sme stanovili termín, no a zostava a doprava, tá nebola istá do posledného dňa. Nakoniec sme sa dohodli, že vyrazíme do Wallisu, kde som to minulý rok omrkol a tak trochu aj poznal, čo bola drobná výhoda. Rozhodla určite aj možnosť zozbierať viac vrcholov za krátky čas, čo sa parťákom po minuločnom Elbruse, na ktorý minuli tri týždne dovolenky, veľmi pozdávalo.

Plán bol predbežne stanovený na prechod celej Monte Rosy, v podstate klasický traverz, zvažovali sme aj hrebeň Lyskammov, ale naťažko so stanmi by to asi nebolo bohviečo. Plán to bol lákavý, obsahoval množstvo vrcholov rôznej obtiažnosti a to bolo hlavné. Pri podrobnom plánovaní sme však veľmi rýchlo zistili, že budeme potrebovať viac ako štyri dni pekného počasia, resp. musíme rátať s prípadným únikom na talianske chaty. Stanovili sme všetky varianty a začali baliť.

Dopravu zabezpečoval Maťo svojím staronovým Fikusom, ktorý doviezol z Nemecka hádam aj celé tri dni pred naším odjazdom. Veľmi dlho bolo isté len to, že idem Ja, Maťo, Maťa a Mišo. Nakoniec sa pridal Maťov kamoš Martin a druhé auto s Mikellom (pre potreby článku použijem Mišovu prezývku z ICQ) a Ondrom. To sa nám istým spôsobom celkom hodilo, lebo odbremenili Fikusa, ktorému hrozilo preťaženie. Cestou tam sa mi podarilo väčšinu presvedčiť, že najkratšie a najkrajšie je to cez Furkapass 2436 m n. m., kde sme však nespali, ako býva zvykom. Myslím si, že šoféri si túto vyhliadkovú trasu celkom „užili", aj keď časovo nám to cestu skôr predĺžilo.

                Keď sme konečne dorazili do cieľovej doliny, ubytovali sme sa v overenom kempe Attermenzen a začali plánovať. Po zistení predpovede počasia sme sa však nikam ďalej nechystali a rozložili sme naše šiatre. Pár snaživcov sa ešte išlo prevetrať na náprotivný kopčúrik Schaliberg 2000 m n. m., zvyšok sa po dlhej ceste len tak vyvaľoval v tráve.  Ďalší deň doobeda bolo počasie vskutku mizerné a v nás rástla chuť niekam vyraziť. Aby sme len tak nesedeli na zadku, tak sa väčšina z nás vybrala na obhliadku Zermattu s tým, že poobede uvidíme. Maťo s Maťou sa vybrali opačným smerom omrknúť Europaweg. Poobede sa síce vyčasilo, ale keďže sme to nepredpokladali, ostali sme v kempe na ďalšiu noc. Večer ešte nasledoval krátky kurz pre ľadovcových nováčikov, ktorý zanechal na švajčiarskom trávniku znateľné stopy.

Ráno sme už boli odhodlaní vyraziť konečne niekam vyššie, kde nehryzú komáre. Ako ideálny vrchol pre začiatok sme odsúhlasili Alphubel 4206 m n. m., ktorý je naozaj aklimatizačná jednotka – a to hlavne pre Ostblock, ignorujúci alpské chaty. Autami sme sa vyviezli do osady Ottavan 2214 m n. m. a odtiaľ peši na osvedčené idylické plató nad Täschhütte.

Po párhodinovom výstupe sme rozložili stany na lúke s balvanom a vybrali sa hore na ľadovec nabrať výšku. O 500 výškových metrov vyššie sa zastavujeme, chvíľku klebetíme a rýchlo prcháme dole pred mračnami, z ktorých sa večer spustí celkom výdatný dážď. Ráno však už má byť pekne, a tak sme budíky nastavili na hriešne skoré hod      

                O tretej začali pípať budíky a pri prvom zazvonení sme všetci ochotne vstali. Spätne musím povedať, že takéto ochotné vstávanie sa už najbližšie dva týždne nebude opakovať, zrejme následky prvotnej eufórie. No, takže sme vstali za jasnej oblohy, aj keď mrholilo neskoro do noci. Po rýchlych raňajkách sme vyrazili cestou, ktorú sme omrkli deň predtým. Pred nami bolo len pár borcov, ktorí spali tesne pod ľadovcom, čelovkový hadík z Täschhütte sa objavil pol hodku za nami. Pod ľadovcom sme definitívne utriasli doteraz diskutovanú zostavu na lanách. Zobral som Mikella a Ondra a nechal som ho ísť prvého, nech si zvolí tempo, keďže som toho s ním moc nenachodil. Maťo mal na svojom špagáte Martušku, Martina a Miša. Prvý išiel Mišo. Cestou nás kadekto obiehal, predsa len sme neboli aklimatizovaní a zatiaľ ani moc zohraní. Ale času bolo dosť, počasie skvelé, užívali sme si gýčové výhľady. V sedle sme si dali pauzu a nastúpili na hrebeň. Mati odfukuje rukavicu do trhliny, hlavne že nám neodfúklo aj ju.

V záverečnej strmej pasáži sme sa správne vytrápili a konečne vybehli na futbalové ihrisko, akým vrchol Alphubelu rozhodne je. Pre niektorých je to prvá 4-tisícovka, eufória nastupuje. Chvíľu sme pobudli, pofotili, schrúmali čo-to a rozmýšľali, kade dole. Tou strminou sa dolu nikomu nechcelo. Išli sme teda dookola klasickou zostupovkou skackajúc cez trhliny väčšie aj menšie. Niektoré boli väčšie ako minulý rok, a tak sme si to užili naozaj všetci. Dole na ľadovci bol riadny úpek, k stanom sme prišli chrumkaví ako chipsy, ale spokojní.

Nasledovala dlhá rozprava o tom, kam ďalej. Rosničky nám dávali dva a pol dňa pekného počasia. Možností je viac, na celú Monte Rosu to však nevypadá. Nakoniec sme sa rozhodli pre Breithorny a Pollux s Castorom, kvôli času sa odhlasovala lanovka. Ja som nehlasoval, bol som tam minulý rok, ako aj na Alphubeli, ale pokojne tam pôjdem znovu, hlavné je, že som na dovolenke. Ráno sme sa teda zbalili a fičali dole. Cestou dolu som predsa len rozmýšľal, ako by som si tie Breithorny spestril, aby to nebolo stopercentné deja-vu. Plánujem, špekulujem, ísť lanovkou na Breithorny druhýkrát má pre mňa naozaj nulovú hodnotu. Keďže som nepotreboval ísť na všetky kopce znova, rozhodol som sa, že pôjdem z Zermattu peši a dobehnem zvyšok niekde hore, čím svojmu svedomiu odľahčím. Hneď ako s tým vyrukujem, Maťo s Maťou sa okamžite pridali, lanovkárčenie tiež nemajú v povahe. Po chvíli uvažovania sme dokonca zistili, že to možno všetko stihneme, aj keď pôjdeme peši, a teda padlo definitívne rozhodnutie. Martin sa tiež okamžite pridal a Mišo nakoniec tiež. Ondro s Mikellom zvolili lanovku aspoň na Trockener Steg 2939 m n. m., šetrili sily na vrcholové útoky.               

                No, takže v ten deň sme zbehli dole do kempu, vykonali nejakú tú fyzickú očistu a o dvanástej nastupujeme v Zermatte na očistu duševnú v podobe výšľapu naťažko z 1620 m n. m. do cca 3800 m n. m. niekam ku Klein Matterhornu 3883 m n. m. Maťo s Maťou si to vo svojich „baletných črievičkách" náramne užívali a ja som si v mojich „tenisôčkách" tiež párkrát spytoval svedomie, kto to s tou ideou čistého alpinizmu myslí vážne. Martin s Mišom mali topánky o triedu mäkšie, ale batoh im to zrejme tiež nenadľahčovalo. Ku všetkému bol vcelku slušný úpek, takže sme svoje presvedčenie takmer utopili v potokoch potu. Ale keď sa sedlo pod Klein Matterhornom približovalo na dohľad, vedeli sme, že nebudeme ľutovať, aj keď to asi v ten deň nestihneme. S Ondrom a Mikellom sme boli v spojení vysielačkami a keďže sa od lanovky moc neponáhľali, tak boli pred nami asi len niečo okolo hodiny. My sme však už mali seriózne nakúpené a konkrétne mne to už moc nešliapalo. Rozhodli sme sa dôjsť aspoň k lyžiarskemu tunelu asi 20 minút pod sedlom, kam som už došiel riadne zdevastovaný. Do sedla sa mi v žiadnom prípade nechcelo, bolo veľa hodín a tu sme boli aspoň v závetrí, keby sa v noci niečo dialo. Kým sme my dorazili, Ondro s Mikellom prebehli naľahko do sedla, kde objavili vykurovanú vlekársku búdu a keďže svojím spacákom v tejto výške moc neverili, zbehli k tunelu po batohy a vyrazili do búdy v ústrety komfortnej noci. My sme rozložili stany na krásne rovnej zjazdovke, veriac, že nás ráno nezobudí ratrak.

Dohodnutý budíček sa nejako pretiahol o hodinu a zrejme to je hlavný dôvod, prečo nás zobudili okolo svištiaci lyžiari, ktorých hromadne chrlila lanovka na Klein Matterhorn. Ratrak, našťastie, stále nechodil, a tak sme rýchlo balili. Prifrčal však snežný skúter a aj keď nebol prvý, tak sa tentokrát pri nás zastavil, či vraj nie sme „crazy", vraj tu bude o chvíľu „race". Toš mi naňho, že „sorry", že už-už balíme a mizíme „away". Chlapík ale očividne vstával z postele pravou nohou, pretože sa nás vzápätí začal vypytovať, či sme spali dobre a ohľaduplne zavŕtal pred naše stany krásnu tabuľu s nápisom „slowly". Veľmi príjemný prístup, prajem zažiť.

Rýchlo sme to teda zbalili a utekali do sedla stretnúť sa s Mikellom a Ondrom, ktorých pre zmenu zobudil vlekár, lebo v ich vykúrenej búde zrejme chcel pracovať. V stanici lanovky sme doplnili vodu, ako inak – s krásnym nápisom o nepitnosti – a utekali traverzom popod Breithorny na bivak Rossi e Volante 3750 m n. m. (alebo 3700, zdroje sa rôznia). Na bivaku sme čosi pojedli a ja som rozložil stan, aj keď bol bivak zatiaľ prázdny. Začali prípravy na Castor 4226 m n. m. a Pollux  4091 m n. m. Aj keď bolo už poobede, stihnúť sa to ešte dalo. Ondro sa rozhodol ostať na bivaku a ja som sa tiež nikam nechystal, na Castore aj Polluxe som bol a moje biedne minuloročné vedomosti im tam boli úplne zbytočné. Takže päťčlenné družstvo vyrazilo smerom na Castor a za dve hodinky na ňom aj stanuli. Bleskom dole a hurá na Pollux. Ten som im už nestopoval, ale väčšinu cesty som ich mal zo svojho orlieho hniezda na očiach a celkom im to išlo. Ich záverečný „sklz" na ľadovec mi však unikol, čo mi moje škodoradostné JA do smrti neodpustí.   

                O týchto dvoch kopcoch vám porozpráva Mišo:

Výstup na Castor začal vcelku príjemnou prechádzkou po ľadovci. Skutočnosť, že sme naše kredence ponechali na bivaku, nám vliala do žíl novú energiu. Rýchlosť postupu sa zvoľnila prvými serpentínami na svahu Castora. Bolo ich vyše desať, poctivo sme odrátavali každú jednu. Pod vrcholovým hrebeňom sa nám do cesty postavila slušná trhlina, cez ktorú viedol neslušne rozpadnutý most. Podarilo sa ju však bezpečne prekonať a my stojíme na začiatku hrebeňa ostrého ako britva. V jeho polovici je ustráchaná dvojica, teda dopĺňame energiu pomocou tatraniek („alpky" v obchode nemali). Pomaly postupujeme hore, krok za krokom. Vľavo Švajčiarsko, vpravo Taliansko, pred nami už len vrchol.

Po úspešnom zostupe a zhodnotení časových a fyzických možností sme začali stúpať aj na Pollux. Najprv krátky výšvih po snehu a ďalej pokračujeme skalami. Výstup je naozaj pekný, hoci hľadanie správnej cesty občas zaberie nejakú tú minútku navyše. Ale keď dôjdeme k fixným lanám, ktoré mimochodom vyzerali ako nové, je jasné, že sme tu správne. Prekonávame horné, takmer kolmé partie a stojíme pri soche madonky s dieťaťom. Tu ponechávame naše veci a na vrchol dôjdeme už úplne naľahko. Dolu schádzame rýchlo, v úplne spodných partiách nad ľadovcom až priveľmi rýchlo (nacvičovali sme nedobrovoľný zjazd po zamrznutej sutine, našťastie, bez ujmy) a s pocitom dvoch vydarených 4-tisícoviek prichádzame na bivak, kde nás vítajú oddýchnutí Robo s Ondrom.

Po ich triumfálnom návrate sme ešte dlho varili a rozhodovali sa, na ktorú hodinu nastaviť budíky. Aj tak sme už štandardne vstali o hodinku neskôr, tentokrát s dobrým dôvodom. Osadenstvo bivaku totiž čakalo, kým sa spolunocľažníci zbalia a vypadnú. Po prebdenej noci, za ktorú bol zodpovedný istý negustiózny pán z HZS a jeho chrápanie, sa im ani nedivím. Mňa v stane nad bivakom síce rušil len nočný vietor, ale nenaspal som toho o nič viac, zrejme kvôli výške, na ktorú si zvykám – ako vždy – veľmi pomaly. Zbalili sme sa úplne naľahko a vyrazili teda na Rocciu Neru 4075 m n. m.. Výstup to bol naozaj kratučký a ľahučký, dole sme boli ešte rýchlejšie. Na bivaku sme si pobalili všetky caky-paky a vyrazili naspäť pod Breithorny.               

                Na tieto snehové homole sme vybehli bez batohov, tie sme nechali dole. Prevýšenie nebolo veľké, za zmienku stojí len výživný hrebienok na hlavný vrchol Breithornov 4165  m n. m.. Ten svojou šírkou konkuroval povestnému hrebienku na Castor a dĺžkou ho mnohonásobne prevyšoval. Istý krok a pokojný dych je na ňom veľkou devízou.

Z Breithornov sme sa dole už vcelku ponáhľali, lebo Mikello si matne spomínal, že posledná lanovka ide dole okolo štvrtej, a to sme nechceli riskovať. Ja som už cestou dolu hútal o tom, že by som šiel dole peši. Na rozdiel od ostatných som celý včerajšok vegetil na bivaku a okrem toho som mal chuť nejako pozdvihnúť športovú hodnotu týchto ľahko dostupných kopcov. Napokon, lanovkou som šiel minulý rok. Ondro chvíľku uvažoval, že sa pridá, keďže na bivaku vegetil so mnou. Nakoniec si to však rozmyslel a dobre urobil, lebo som naozaj mal chuť sa zničiť. Parťáci mi pobrali pár vecí, ale všetko potrebné na prípadný bivak som si nechal a pobral som sa dole. Ostatní sa vybrali na lanovku a zviezli sa na predposlednú stanicu Furri, aby sa predsa len ešte trochu prešli. Ja som medzitým zjazdil pár výškových metrov na lopate, naneštastie to moc nešlo, sneh bol už príliš mokrý. Dole sa ale šlo fajn, príjemný sklon nútil k poklusu. Pobúrenie na upotených oprotiidúcich tvárach mi neprekážalo. Bral som všetky skratky, ktoré osamotený výlet po ľadovci dovoľoval a na Trockner Stegu som bol za zlomok výstupového času. Cestou dole na Furri som sa ešte ponaháňal s jedným cyklistom a do Zermattu som už disciplinovane kráčal. V dedine som bol za 2,5 hodiny a keď som o pol siedmej vkráčal do kempu, tak som bol obvinený z podvádzania, stopovania ratrakov a užívania steroidov. Na večeru som si dal vcelku chutné cestoviny neštandardnej gramáže, dorazil sa chlebom a spokojne zaľahol. Ondro s Mikellom balili domov, boli s nami len na týždeň, ostali sme teda piati, Maťo, Maťa (+Somárik), Mišo, Martin a Ja.           

                Nasledujúce dva dni bolo mrchavé počasie, takže jeden deň sme sa oddávali ničnerobeniu a na druhý deň sme vyrazili na výlet do Saas Fee 1800 m n. m. Prehliadka mestečka prebehla vcelku štandardne, žiadne výpredaje sme, našťastie, nenašli. Najväčší zážitok zo Saas Fee má Maťo, ktorému v garážach jeden hulvátsky stĺp nevyberaným spôsobom oškrel auto.

Na ďalší deň sa počasie už malo umúdriť, a tak sme mali naplánovaný presun nad Monte Rosa Hütte 2795 m n. m. s cieľom kuknúť sa na najvyšší vrchol Švajčiarska Dufourspitze 4634 m n. m.. Samozrejme sa nám nepodarilo vypadnúť hneď ráno, a tak sme mali trošku naponáhlo. Išli sme už klasicky naťažko z Zermattu cez Riffelalp až na zubačkovú stanicu Rotenboden a gýčové jazierko Riffelsee. Odtiaľ tiahlym traverzom dolu na Gornergletscher a skalným chodníčkom na chatu. Púť cez ľadovec bola úžasná, je to naozaj ľadovec gigantických rozmerov so spleťou trhlín, ktoré by pojali aj tatrovku alebo dve. V zlom počasí a slabej viditeľnosti by som po ňom naozaj kľučkovať nechcel. Ku koncu ľadovca nás chytil celkom slušný lejak a sprevádzal nás celou cestou po skalách na chatu. Slušne premočení sme sa rozhodli porušiť kódex slovenského turistu a pretrpieť jednu noc v teple chaty. Nakoniec to nebolo ani tak drahé a musím priznať, že tamojšie mäkučké matrace sú silne nákazlivé. Hlavné ale bolo, že ráno sme mohli štartovať suchí.   

                A tak sa aj stalo. S klasickým hodinovým meškaním, samozrejme. Tentokrát nám však naše lenivé vstávanie narobilo trochu problémov, lebo trafiť po tme suťou na začiatok ľadovca nebolo až také jednoduché a zmätene pobehujúce čelovky ďaleko pred nami toho boli dôkazom. Maťo nás však previedol suťou relatívne priamo a po ľadovci to už šlo hladko. Postupne sme podobiehali kadekoho, ale keďže bolo 30 cm nového snehu a cestu sme nepoznali, nechali sme si pár prešliapávacích družstiev pred sebou. Jedno družstvo sa pokúšalo trafiť pomedzi trhliny vľavo do sedla Silbersattel, odkiaľ vedú priamo na vrchol Dufouru fixné laná. To sme my však netušili a keďže sa títo vrátili, pobrali sme sa za zvyškom družstiev vpravo do sedla Sattel 4359 m n. m. Odtiaľ to vyzeralo na vrchol už len kúsok a začínalo to pekným, vysneženým hrebeňom. Po ňom však nasledoval úzky a vzdušný skalný hrebienok prisnežený nepríjemnou krupicou. Po ňom opäť trochu pevného snehu a potom dlhý exponovaný hrebeň s pár nepríjemnými úsekmi, kde som sa idúc prvý slušne vybál. Vyklepaní – od zimy a ja aj od strachu – sme nakoniec zastali na neveľkom vrchole a užívali si vrcholové pocity. Pre mňa to bol konečne nejaký nový kopec, takže eufória bola značná.

Horšie bolo, keď sme začali rozmýšľať, kade dole. Od ľudí na vrchole sme sa dozvedeli o lanách, ktoré by mali viesť z hrebeňa až dole do sedla Silbersattel. Bolo len otázne, či tam ešte sú a či nie sú meter pod snehom. Jeden vodca ich však chvíľu pred nami našiel asi 20 metrov pod hrebeňom, a tak sme sa vybrali za ním, dúfajúc, že siahajú až dole. Siahali, aj keď trošku zliezania na hrotoch sme si užili. V sedle ešte ktosi pokúšal, či nejdeme na Nordend, ktorý bol naozaj blízko, nebola tam však stopa a žiletkový hrebienok nás pre dnešok už nelákal. Stopa zo sedla už bola prešliapaná, skackaniu cez trhliny sme sa však nevyhli. Dole to bola ešte riadna štreka a na rozbitom ľadovci sme sa nestačili diviť, po akých imaginárnych mostíkoch sme to ráno kľučkovali. Po nekonečnom zostupe sme si z chaty zobrali veci, ktoré sme tam nechali a vybehli sme kúsok nad ňu rozbaliť stany, na zostup dole do Zermattu v ten deň pomyslel málokto. Teatrálny západ slnka prispel k našej regenerácii a spríjemnil večerné varenie a povaľovanie.  

                Ráno sme vyrazili naspäť do Zermattu. Gornergletscher bol zrána ešte tvrdý a šmykľavý, a tak sme sa celkom divili pánovi, ktorý takto zrána vyrazil na ľadovec bez mačiek v mäkkých polobotkách. Chvíľku sme jeho šmýkanie pozorovali, ale keď začal obkročmo prekonávať ľadové mostíky medzi trhlinami, povedali sme si, že by bolo dobré aspoň vedieť, v ktorej skončí a počkali sme ho. Bol to príjemný pán z Bostonu, ktorému niekto nabulíkal, že mačky nebude potrebovať, pritom to bol skúsený borec, ktorý sa na chate aklimatizoval na Eiger. Za spoločnosť bol naozaj vďačný a rád ju uvítal. Nižšie, keď začal byť ľadovec mäkký a skôr kamenistým kobercom ako ľadom, sme sa rozlúčili a fičali dole.

Večer v kempe nastal čas zvoliť si posledný cieľ. Ostávali nám dva dni pekného počasia a množstvo možností. Problém bol v tom, že nikomu sa už nechcelo ísť naťažko a nikto nechcel utrácať peniaze za chatu. Tým sa nám okruh zmenšil a nakoniec padla voľba na Dom 4545 m n. m. Ja som sa týchto debát moc nezúčastňoval a Dom pre mňa tiež nebol zaujímavý, keďže som tam bol minulý rok. Potom však Mišo zo srandy prišiel s tým, že by sme to teda mohli skúsiť priamo z Randy za jeden deň, naľahko, bez chaty. Dobrý vtip, 3150 výškových metrov hore a to isté dole. Napodiv to bol jediný variant, ktorý bola zaujímavý aj pre mňa. Po chvíľke zamyslenia to nebol až taký vtip, ale istá dávka prehovárania nutná bola, predsa len prevýšenie je to značné. Našťastie, výstup na Domhütte 2940 m n. m. je priamy stupák bez zbytočných traverzov a prieťahov, čo nám hralo do karát, a tak sme to nakoniec odhlasovali.         

                Ostalo však premyslieť stratégiu. Nohy sme mali doráňané a odšliapať to celé v tvrdej obuvi by bol čistý masochizmus. Nechali sme teda dole všetko, čo nám svedomie dovolilo a do batohov sme si pribalili topánky. Ferrata-neferrata, na Domhütte sa išlo v teniskách, poniektorí dokonca v sandáloch. Z Randy sme vyrazili hodinu a pol po polnoci a o tri hodiny sme už prezúvali na Domhütte. Nočné výstupy ubiehajú naozaj rýchlo. Väčšina ľudí už bola z chaty preč, ale čelovkový had bol ešte na dohľad. Neponáhľali sme sa nijak, cestu som poznal a svitanie nebolo ďaleko. V pohode sme sa najedli, prezliekli, poohovárali zazerajúceho chatára a vyrazili. Cesta nám ubiehala celkom rýchlo, nastúpané metre v nohách sa prejavili až pod posledným sedielkom. Tam už sme museli výrazne spomaliť, rozbitá výstupová stopa nám na energii nepridávala. Ten kúsok na vrchol by sme však už dorazili aj odrážajúc sa ušami, keby bolo treba. Uši nakoniec ostali pod čiapkami, nohy to zvládli s prehľadom a my sme sa mohli oddať vrcholovému foteniu, Somárik nesmel chýbať. Hrebienok k vrcholovému krížu nebol ani tento rok o nič prívetivejší, tentokrát som však bez tohto vrcholového gesta odísť nechcel, a tak sme sa odistili a postupne sme si ku krížu každý doliezli. Dom a aj naše plány sme týmto skompletizovali a vybrali sme sa na úmornú cestu dole.

Tvrdé topánky a nohy doráňané po dvoch týždňoch dali pocítiť každý krok. Neviem, ako parťáci, ale ja som mal päty na padrť a dole som vyslovene pajdal. Zvláštne bolo to, že to neboli otlaky, len otlačené a ubolené kosti na pätách. Niektorí sa na chate prezuli zase do tenisiek, ja som si na zostup v sandáloch netrúfal. Dole som po nekonečných hodinách prišiel suverénne posledný a s nevýslovnou úľavou som topánky vyzul. Nakoniec nám to celé trvalo 15 hodín, stálo nás to nejakú tú boliestku, nejakú tu kalóriu alebo dve, ale na druhú stranu sme získali cennú skúsenosť, čo tie naše mužné (a jedno ženské, samozrejme) telá vydržia.

Tým sa aktívna časť našej rekreácie vo Walliských Alpách skončila a nám ostávalo len sumarizovať, dopĺňať kalórie a baliť chudáka Fikusa. Cesta domov prebehla napriek zápcham a jednej nehode takmer v priamom prenose, vcelku bezproblémovo a rýchlo. Fikus bol síce plný po okraj, ale nesklamal a doviezol nás domov všetkých.

Finito. Maťove hodinky ukázali za dva týždne vo Wallise 15 výškových kilometrov, ale niečo z toho bola cesta autom na Ottavan a cesty do Zermattu a Saas Fee. Reálne to mohlo byť niečo vyše 13 km a aj z toho sa mi krúti hlava. Hlavne to ale boli dva týždne plné slnka, snehu, pohody a príjemnej spoločnosti v ešte príjemnejšom prostredí. Myslím si, že pre každého to bola ďalšia veľmi cenná skúsenosť z pobytu a pohybu v horách a určite nie posledná.

http://www.erratic.sk/index.php/clanky/63-wallis-2009

Robo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *