Čierna mora turistov, VhT-čkárov, horolezcov a ďalších. Mám alebo nemám zabaliť akciu? Neskúsim ešte raz svoje šťastie? Určite ste to už všetci zažili. Nestáva sa tak často, ale priznajme si to. Každý mávame obdobia, kedy nám pravidelne chýba malilinký kúsoček šťastia, aby sme akcie a svoje túžby doviedli do úspešného konca.
Niektorých z nás zastihne zlé počasie pri sobotňajšej túre a musíme sa vrátiť, neodhadneme situáciu, alebo prekvapí detail, ktorý sa stal v danej chvíľke (chvíľková smola), keď časový posun o jednu hodinu dopredu alebo dozadu by danú situáciu nepriniesol. Niektorí musia vzdať akciu, na ktorú sa tešili niekoľko týždňov, ale sú medzi nami aj takí, ktorí sa pripravovali tak povediac celý svoj život na jednu vytúženú výpravu a museli ju vzdať. Niekedy na začiatku, niekedy v strede, a niekedy kruto posledný krôčik pred vrcholom. Častokrát sa naše podujatia podobajú samotnému životu. Podstatné je prežiť a ísť ďalej, aj keď bez vytúženého úspechu, vrátiť sa, zdvihnúť hlavu a bojovať ďalej. Čo nás nezabije, to nás posilní.
Veľkosť nezávisí od toho, ako tvrdohlavo a nekompro-misne idem za svojimi cieľmi, bez ohľadu na všetko a všetkých. Veľkosť je o tých, ktorí aj keď mohli ísť bezohľadne ďalej, spravili ten jediný možný správny krok, rozhodli sa vrátiť. Brali ohľad na ostatných a nevysta-vovali ich nebezpečenstvu.
Vrátiť sa je vždy ťažké. Nikto z nás nevyráža z domu s tým, že dnes mi to nevyjde. Každý sme večný optimista a dúfame, aj keď okolnosti sú proti nám, že predsa len sa podmienky zlepšia a dotiahneme akciu do úspešného konca a že sa vrátime. Ako vždy, veríme až do konca.
Čím sme skúsenejší, tým vieme skôr odhadnúť, kedy sa oplatí riskovať a veriť a kedy zabaliť, otočiť a uniknúť z nebezpečenstva. Na druhej strane, čím sme skúsenejší, ťažšie sa sami v sebe zmierujeme s tým, že dnes ozaj na to nemáme, že podmienky nie sú priaznivé. Ešte ťažšie, ako spraviť ten osudový obrat, je rozmýšľanie doma v pokoji, či predsa len som nemal ísť ďalej, či predsa len by som to nebol zvládol. Neskoršie zvažovanie a analyzovanie tohto kroku prináša pochybnosti. Bohužiaľ, vždy sa dostaví. Koľkokrát na toto analyzovanie myslíme práve v momente, keď máme spraviť rozhodnutie, ísť alebo neísť ďalej. Koľkokrát nás strach z týchto neskorších chvíľ, možnosť posmeškov od známych ženie ďalej, aj keď rozum vraví, vráť sa! Dnes nie je ten pravý deň. Koľkokrát sme sa dostali do situácie, že pokračovanie bolo najrozumnejšie riešenie, že návrat znamená väčšie riziko ako cesta vpred.
Vždy treba myslieť aj na to, čo naším krokom spôsobíme. Či je riziko hodné toho, čo našou chybou môžeme spôsobiť. Koho všetkého môžeme ňou ohroziť a komu ňou ublížime. Ak spravíme osudnú chybu, zraníme sa alebo nedôjdeme, určite nás časom bude niekto hľadať. Vystavíme aj záchranárov do nebezpečenstva? Na 99% určite áno.
Vždy si musíme uvedomovať dôsledky našich krokov, dôsledky našich činov. Stále máme zodpovednosť za seba a za svoje konanie. Niekedy aj za svojich kolegov, známych, ktorí na naše správne rozhodnutie budú čakať a spoliehať sa. Sebecké záujmy do hôr nepatria. Dokonca ani do života. Bohužiaľ, sú aj tam, aj tam.
Nemali by sme a nemôžeme mať strach z rozhodnutia vzdať podujatie, aj keď sám nechcem. A ak vediem skupinu, tak už vôbec nebáť sa otočiť všetkých, aj keď protestujú. Pretože jedine ten môže predísť nešťastiu, kto si hroziace nebezpečenstvo uvedomuje a predchádza mu.
Niekedy môže byť veľkou výhodou, že máme iných morálne na starosti, pretože zvažujeme možnosti, ktoré by nám pri nás samotných ani nenapadli. Oni na nás spoliehajú, aj keď nie je vôbec ľahké niekoho presvedčiť, že cesta vpred je zarúbaná. Inokedy sa zas ľahšie podriadime rozhodnutiu skúsenejšieho. Len jedna vec zostane vždy tá istá. Zmieriť sa a presvedčiť sám seba, že to, čo sme spravili, bolo to najlepšie, čo sme mohli spraviť.
Treba myslieť aj na to, že nabudúce budem skúsenejší, pripravenejší. Čo nás nezabije, to nás posilní. Hory, steny, chodníky a ba aj cesty nikam neutečú. Zostanú omnoho dlhšie po nás, aj keď my sa pominieme.
Ale keď my sa pominieme, zostanú len spomienky a už žiadne ďalšie akcie, prekonávania seba samého a ani splnené sny. Neúspechy posilňujú, ale len vtedy, ak neúspech prežijeme v stave, že budeme môcť nastúpiť do ďalších bojov. Nie za každú cenu ísť do rizika, ktoré nevieme zvládnuť. Je veľa príkladov tých, ktorí na nebezpečenstvo nedbali, alebo si ho neuvedomovali a už nikdy nebudú môcť svoj omyl napraviť, alebo o ňom rozprávať.
Podstatnejšie ako zdolať cieľ, je prežiť, vrátiť sa k blízkym, priateľom. Oni nás pochopia a budú vďační, že sme mysleli aj na nich a nie len na seba a časom pochopíme aj my sami, že sme spravili najlepšie možné z toho, čo sme mohli spraviť.
Časom sa mi vynárajú spomienky na akcie, ktoré som kedysi zažil. Keď si ich premietam teraz v hlave (pri týchto vedomostiach a skúsenostiach, ktoré už mám) zisťujem, koľkých hlúpostí som sa dopustil a prežil som ich len s neskutočným šťastím, ktoré niektorí z nás nemali.
O niektorých skutkoch, ani po dlhom premýšľaní, nemôžem povedať, že by som ich vykonal inak. Inak to v danej situácii nešlo. Len už by som nemal tú sladkú nevedomosť a určite by som niektoré kroky spravil ináč.
Nezostáva nám nič iné, len ďalej, ďalej a ďalej držať sa jedného hesla. UČIŤ SA! UČIŤ SA! UČIT SA! Nespoliehať sa na to, že už som toho veľa preskákal, veľa toho viem. Lebo určite nevieme všetko a určite sa nedokážeme na všetko pripraviť. A aj keby som všetko vedel, opakovaním nič nestratím a ak som náhodou už aj pozabudol, tak si to pripomeniem. Ak si myslím, veď ja to už viem, ja si to už opakovať nemusím, hazardujem tak so sebou, ako aj s okolím. Veď opakovanie je matkou múdrosti.
Nezaškodí nasiaknuť vedomosťami, pamätať si skúsenosti a zážitky druhých. Každý z nás nemusí mať to šťastie, že sa dozvie osobné skúsenosti niekoho iného. A na šťastie sa nedá spoliehať.
Každý z nás raz vbehne do slepej uličky! Ale niekedy, keď sa dostatočne skoro zbadá, je možné z nej vycúvať. A možno skúsenosti iných, alebo posledné vedomosti, ktoré sme vstrebali prednedávnom, nám pomôžu!
Nik z nás nie je dokonalý...., nik z nás nie je v stave, kedy by sa už nemal čo učiť. A bohužiaľ turistika, VhT a lezenie nie sú aktivity, pri ktorých keď spravíte osudnú chybu, dostanete druhú šancu na reparát. Nie je hanba, keď nedokončím akciu, keď sa musím vrátiť.
PODSTATNÉ JE VRÁTIŤ SA BEZ ZRANENIA A VŠETCI!
rador (rador@rador.sk)
| posledná modifikácia 08.08.2004 |  |
námety a pripomienky |