S mojimi deťmi (aspoň žena tvrdí, že sú moje) sme už od malička chodili do prírody na turistiku či na skalky. Už v dvoch rokoch absolvovali túru na Malý Rozsutec cez Jánošíkove Diery - celú po vlastných (skoro dobrovoľne). O rok neskôr v Porúbke absolvovali svoju prvú lezeckú cestu a zlaňovanie. A tak to šlo stále ďalej (už majú 10 a 11), a po niekoľkých výstupoch v Tatrách to vyvrcholilo lezeckou maturitou – prechodom Žabieho koňa a nejakými ferratkami v Dolomitoch. Program túr bol z veľkej časti vyplnený hrami a preliezaním aj keď občas bolo nutné použiť trochu nátlaku. Vtedy som mával taký pocit, či to nie je na ne veľa, či netreba trochu poľaviť. Trochu hľadania v odbornej literatúre a našiel som odpoveď. Zistil som, že veľa vecí som robil správne, no a tie ostatné - povedzme, prežili to bez ujmy na zdraví. Na čo teda treba dbať pri turistike a lezení s deťmi? Na úvod si neodpustím zopár citátov ľudí, ktorí do toho podľa mňa môžu, majú a aj kecajú.

Prof. Fritz Moravec: „Na rozvoj duševných, telesných a vôľových vlastností dieťaťa vplýva zvlášť priaznivo turistika. Je však dôležité, aby sa prispôsobila jednotlivým etapám vývoja dieťaťa.“

Doc. Dr. Franz Berghold: „Deti síce chcú spoznávať hory, ale nesmú v nich prepínať svoje sily, alebo byť ohrozené.“

Christine Teich: „Nie deti idú kvôli rodičom, ale naopak. Deti sa chcú na túre hrať, objavovať svoje bezprostredné okolie. Dosiahnutie vrcholu, alebo iného stanoveného cieľa je im ľahostajné.“

Takže začnime. Veľmi dôležitý je skúsený sprievodca. Rodičia, ktorí sprevádzajú svoje deti v horách by mali byť primerane poučení a mali by mať dostatok skúseností pre takúto úlohu. Práve neskúsenosť a nadmerná ctižiadostivosť rodičov bývajú najčastejším zdrojom nehôd v horách. O takýchto prípadoch, kedy „vraj skúsený“ rodič poškodil zdravie svojho dieťaťa, či dokonca spôsobil jeho smrť počuť takmer každý rok. Súvisí s tým totiž aj cit pre včasný návrat. Zostup sa často nezaháji včas a podceňuje sa. Únava a úbytok koncentrácie sú potom často príčinami úrazov. Ja by som v prípade VhT alebo horolezectva každému odporúčal najskôr získanie príslušnej odbornej kvalifikácie. Starostlivé plánovanie, ktoré si všíma i predpovede počasia je tiež veľmi dôležité. Čas potrebný na túru je potrebné pri deťoch vynásobiť aspoň dvoma. Deti sa rýchlo unavia, ale i zotavia a preto je vhodné robiť časté pauzy. Polovica času z túry by mala byť oddychom. Ideálne je, ak si to vyskúšate na kratších túrach a potrebný koeficient si potom ľahko vypočítate. Pri plánovaní túry s deťmi si musíte aj starostlivejšie zmapovať únikové cesty a náhradný program. Túra totiž musí vzbudzovať radosť. V žiadnom prípade nesmie byť "zaberačkou", alebo obtiažnym výstupom, ktoré deti nudia. Treba aby sa uvoľnili pauzami a hrou v priebehu cesty. Motto: "prírodu objavovať, prežívať, chápať". Každý potok, lúka, strom, ale aj kamene poskytujú mnoho príležitostí, teda i vítanú zmenu a motiváciu pre nasledujúcu etapu. Pozorovanie rastlín a zvierat (zväčšovacie sklo, ďalekohľad) sú takisto vítaným doplnkom. Možno púšťať loďky, vyrezávať píšťalky, hľadať pekné stupne vo výstupe. Deti veľmi obľubujú hry alebo vylihovanie pri vode a na takýchto miestach sú prestávky veľmi vhodné. Treba ale dať pozor aby vodný tok nebol príliš prudký, hlboký a mal ploché brehy. Samozrejmosťou musí byť účelné oblečenie a výstroj. Musí predovšetkým chrániť pred chladom a zlým počasím. Okrem vetra a ďalších vplyvov sa treba chrániť aj pred intenzívnym slnečným žiarením (masťami s vysokým ochranným faktorom, klobúkom, okuliarami so 100% absorpciou UV žiarenia). Ľahká pevná obuv s dobrými ponožkami by mali byť pre deti rovnakou samozrejmosťou ako pre dospelých. Pri nosení dieťaťa na chrbte treba dbať na pohodlnú sedačku, vhodnú opierku hlavy a dostatočnú ochranu pred slnkom a chladom. Striedať nosenie s pohybom a prestávkami na hru. A keďže sme už spomínali tú vodu, vrelo odporúčam (samozrejme nielen kvôli nej) aj náhradné oblečenie. Nehovorím len o náhradných ponožkách a spodnom prádle. Mladý mi na lyžovačke zletel do potoka aj s lyžami a keďže tam bol až po krk, náhradné pančuchy a tielko s košeľou toho veľa neriešili. Batoh sa nám teda postupne zväčšuje. A bude ešte viac. Deti ľahko vysmädnú a potrebujú viac tekutín ako dospelí - asi jeden a pol až dvakrát toľko v pomere k telesnej hmotnosti. Takže do batoha pribudne veľa tekutín. Dostatok jedla a samozrejme nejaké sladkosti snáď nemusím rozoberať podrobnejšie.

Nasledujúce tabuľky sú doporučením pre náročnosť túr a možnosti záťaže detí podľa veku:

0-2 roky
Na základe medicínskych poznatkov netreba najmenšie deti do 2 rokov brať na horské túry, alebo výlety lanovkami (majú malé možnosti adaptácie na nedostatok kyslíka nad 2000 m, nevyrovnávajú sa im dobre zmeny barometrického tlaku prehĺtaním, čo vedie k bolestiam uší).
Krátke prechádzky dolinami v teplých dňoch s pekným počasím sú pre deti vhodné.

2-4 roky
Narastajúci záujem o prírodu prejavujú deti asi od 3. roka. Možno už plánovať krátke túry s mnohými pauzami. Počas nich skúma dieťa hravou formou prírodné prostredie. V náročnejšom teréne možno za pomoci rodičov skúšať prvé kroky bezpečného postupu.

4-6 rokov
V tomto veku sa nacvičuje hravou formou koordinácia jednotlivých pohybov. Túry sa podnikajú v ľahkom teréne, ale nemali by byť dlhšie ako 1/2 dňa. Treba ich prerušovať pauzami, miesto pre hru sa musí voliť s ohľadom na bezpečnosť, lebo dieťa v tomto veku nerozpozná samo možné riziko.

6-9 rokov
Rodinné výlety bývajú pre dieťa fádne a potrebuje pri nich kamarátov zo školy. Podnikajte výlety spolu s priateľmi. Deti objavujú čaro ľahko dosiahnuteľného dobrodružstva, horské potoky na púšťanie drievok, hrčovité stromy, alebo balvany, ktoré sa dajú obliezať.
Deti môžu ísť už do väčších výšok. Lezenie a nosenie ruksaku patrí k hlavným atrakciám vo voľnej prírode. Cvičné skaly by nemali byť vyššie ako 1,5 m a pokusy o ich preliezanie by mali sledovať, prípadne zaisťovať rodičia. Teoretické poučovanie ešte nesplní svoj cieľ, lebo myšlienkové pochody na to stačia až od 12. roka.

Od 9 rokov
Pribúda telesná sila a deti sa učia predvídať riziko. Pokúšajú sa konať správne už na základe vlastného uvedomovania si nebezpečenstva. Nepozornosť je najčastejšou príčinou úrazu v detstve. Asi od 8 rokov sú deti schopné dlhšej koncentrácie.

Od 13 rokov
Plne vyvinutá schopnosť dlhodobého sústredenia je až v 13.-14. roku.

podľa materiálov “Naturfreunde Ostereich“ spracoval Peter Kostelanský

posledná modifikácia 24.11.2003

námety a pripomienky