Alpy 2001 s klubom K4000

Keď sme zišli z Barre des Écrins hovorili sme si, "Keby sme do konca zájazdu nič viac neurobili, už z tohto kopca by sme boli spokojní." To sme ešte netušili, ako nám Alpy budú priať.

Cestou do hôr sme sa už tradične zastavili v Sirmione na brehu Lago di Garde. Po kúpeli a prehliadke mesta spíme voľne nad jazerom na trávnatej lúke. Noc je prekrásna.
Príchod do Dauphinských Álp je zložitý, a pre autobus zvlášť náročný. Treba prekonať značné prevýšenie, po úzkych strmých cestách. Bonbónikom je úzky, do skaly vytesaný tunel, za ktorým je ostrá zákruta na kamenný mostík. Keby bol autobus o pol metra dlhší, nemá šancu. Ani my. Na veľké počudovanie domácich sa z autobusom "prebijeme" až do campingu Ailefroide 1503 m. Je nedeľné odpoludnie a všetci sú nedočkaví výšok. Ešte v ten deň vystúpime pod chatu Blanc 2550 m a na mieste starej chaty (je tam malé múzeum) sa utáboríme. V noci prší a predpoveď na pondelok nie je ružová. Dopoludnia začne presvitať slnko a my sa presunieme ku chate Écrins 3170 m. Asi 50 m vpravo od chaty je niekoľko prázdnych bivakov, ktoré hneď obsadíme. Predpoveď počasia na ďalšie dni je už priaznivejšia.

Barre des Écrins (foto Krchňavý) Dôme du Neige (foto Kalenský) Barre des Écrins (foto Kalenský) Barre des Écrins (foto Krchňavý)

Ráno o pol štvrtej je budíček a po štvrtej sme už na ceste v kolóne svetielkujúcich postáv.Na úpätí Écrins sa stretávame s časťou našich, ktorí spali na ľadovci Blanc o pár metrov vyššie a o pár stupňov chladnejšie.
Výstup mi pripomína Weismies. Strmá ľadovcová stena s množstvom nebezpečných trhlín a visiacich serakov. Prvé lúče slnka prebudili v serakoch túžbu spadnúť a to práve vtedy, keď pod nimi boli dve naše a jedno francúzske lanové družstvo. Ako kŕdeľ vrabcov sa rozpŕchli na všetky strany v snahe vyhnúť sa padajúcej mase. Našťastie sa im to úspešne podarilo. Iba sa zadýchali z behu do kopca.
Na Dôme de Neige 4015 m vystúpime 17-ti. Vraciame sa do sedla Lory 3974m a okolo 8.30 hod. začíname postupne výstup na Barre des Écrins 4101 m. To je už iná káva. So stúpacími železami prekonávame dolnú skalnato ľadovú časť hrebeňa. Ten by sa mal v jednom mieste výrazne zúžiť, no ja celou cestou neviem, kde sa rozširuje. Istíme sa v dvojiciach celou cestou po úzkom a exponovanom hrebeni. Pri čiernej vežičke odkladám "mačky" a druhú časť hrebeňa idem bez nich. Je 10 hodín keď prichádzame na vrchol. Fotíme sa, a nadchýname pohľadmi na túto nádhernú a nám neznámu oblasť strmých masívov a ľadovcových hradieb. Barre des Écrins je najzápadnejšia a zároveň najjužnejšia alpská štvortisícovka. Berieme kamienky a začíname zostup, ktorý je rovnako náročný, ako samotný výstup.
Okolo 14.00 hod prichádzame do bivaku. Niektorí sa rozhodnú i ďalšiu noc stráviť v tejto výške. Ostatní zostupujeme k starej chate pod chatou Blanc. Tu si dožičíme studený kúpeľ v malom pliesku (čo bol jeden z dôvodov zostupu), vypijeme fľašku červeného vína a spíme ako "dudlíci".

Dufourspitze a Nordend od Rotenboden (foto Kalenský) Dufourspitze (foto Krchňavý) Dufourspitze (foto Krchňavý) Dufourspitze (foto Krchňavý) Dufourspitze (foto Snopko) Dufourspitze zo Satteldohle z ľadovca Monte Rosa Gletscher (foto Kalenský)
Tí z hora sú pri našich stanoch už o siedmej. Asi sa im tak dobre nespalo. Spoločne schádzame ku autobusu do kempu. Konečne sprcha v horúcej vode a o tretej odchádzame do Täschu vo Waliských Alpách.
K známemu kempu Attermetzen v Täsch prídeme o jednej po polnoci. Rýchlo zaľahneme do blízkeho lesíka.

Ráno začíname balenie. Na 2-3 dni. Väčšina na 4-5 dní. Počasie drží, tak načo zostupovať. Skupiny sa vydávajú na všetky strany. Matterhorn, Breithorn, Monte Rosa, Dom atď.
V príjemnej spoločnosti našich dievčat sa vydávam do oblasti Breithorn. S batohmi nabalenými na 4 dni nás Fredy taxi za 6 frankov dovezie do Zermattu. V odpoludňajšej páľave sa vlečieme pod Gandeghutte 3029 m. 7 hodín nám trvá prekonanie prevýšenia 1 400m. Asi 200 m pod chatou nachádzam krásne miesto pre dva stany. Blízky malý vodopád, chata na dohľad a nádherný výhľad na Wallis. Nevieme sa vynadívať.

Vstávame na svitaní. S Helčou, Katkou a Ivetkou asi za 2,5 hod. vystupujeme ku konečnej stanici lanovky na Klein Matterhorn 3884 m. Lanovka už vyložila svoje prvé náklady a niekoľko lanových družstiev vystupuje na Breithorn. Vydáme sa za nimi. Na mnohých vidieť nedostatočnú aklimatizáciu, ktorá sa prejavuje v ich ťarbavej a pomalej chôdzi. V pohode vystúpime na vrchol Breithorn 4165 m. Pre Helču je to jej prvá štvortisícovka a spontánne dáva najavo svoju radosť. Úzkym, vzdušným hrebeňom prechádzame do sedla a vystupujeme na východný vrchol Breithornu - Mittelgipfel 4159 m.
V horúcom odpoludňajšom slnku schádzame do tábora, kde nás čaká Ľudka, ktorá vystúpila na Breithorn predvlani. Varíme a oddychujeme.

Ráno je budíček o 3.30 hod. Po štvrtej sme už na ceste a východ slnka vítame na Klein Matterhorne. Najskôr sa ožiaril Gran Combin, potom Mont Blanc. Krásne ráno. Kým je sneh tvrdý sa presúvame pod Castor 4228 m. V sedle Zwilligi sme o pol deviatej. Víta nás strmá, firnovo ľadová stena v ktorej sú už dve lanové družstvá. Nenaväzujeme sa. Veď čo sa tu dá istiť. V najťažšom úseku sa vyhýbame zostupujúcemu družstvu. Na hrebeni sa nám otvára nádherný pohľad na vrcholy Monte Rosy od Liskammu po Dufourspitze. Krásny deň. Hrebeň je veľmi ostrý a veľmi exponovaný. Sústredene postupujeme k vrcholu, čo je asi 60m. Hlt čaju, Parrotspitze (foto Snopko)vrcholová fotografia a zostup. V pohode schádzame do sedla a hneď začíname vystupovať na Pollux 4092 m. Je to hromada pestrofarebných kameňov pokrytá firnovou čiapkou. Kamene sa priebežne rozsýpajú a s rachotom padajú na ľadovec. Dostávame sa pod vrcholovú dosť náročnú "ferratu". Tu zostupuje asi 10 Nemcov a Američanov a trvá im to večnosť. Nakoniec nevydržíme a odvážne ich obchádzame . V tej rýchlosti si ani neobujeme mačky na vrcholový firnový výšvih. Firn je už pomerne mäkký a rýchlo vystupujeme na vrchol. Ten je krátky a úzky, takže máme problém sa odfotiť. Oddych si dáme pri soche Madony na konci ferraty. Zostúpime na ľadovec a v odpoludňajšom slnku sa ním brodíme asi 3 km na Klein Matterhorn. V tábore sme po 18-tej hodine. 14 hodín na ceste. Spíme "do bezvedomia".
Je nedeľa, tak načo vstávať. Až okolo poludnia balíme a schádzame do Zermattu a odtiaľ ku autobusu. K večeru sa nás pri autobuse zíde asi 15. Všetkým sa darí napĺňať sny a ciele. Šťastie pripraveným praje. Večer otvoríme druhý demižón červeného. Veď zajtra ideme ďalej.

Napoludnie sme skoro komplet. Jano Fukas s Milanom Novákom stihli Matterhorn a ešte Alphubel. Jožo Podskoč s Janom Predanócym sa po Matterhorne vydali na Point de Zinal 3789 m. Jardo Janáček s Ferom Poštekom a Jožom Babčaníkom zvládli Dom a Alphubel. Jano Doležal a Jano Krchnavý s partiou "vystrájajú" na Monte Rose a urobia jej 7 vrcholov. Peťo Kalenský s Romanom Timkom po Duforspitzi zdolali aj Norden. Partia je jednoducho k neudržaniu.
O tretej sa vydávame smerom na Berninu. Už potme sa autobus šplhá zo Sondria do Franscie. Ešteže nevidíme tú cestu, ktorú prekonávame. Je to len pre silné nervy a dokonalých šoférov. A takéto našťastie máme. Zaľahneme na lúku vedľa parkoviska. Parádna noc.

O 8.00 17-ti vyrážame na chatu Marco e Rosa. Čaká nás 2 500 m prevýšenia a počasie na zajtra už nikto nezaručuje. Cez chaty Musella, Caratte a Marinelli sa dostaneme na dlhý ľadovec ,ktorý sa až v závere strmo dvíha pred náročnou "ferratou" pod chatou Marco e Rosa 3609 m. Cesta nám dá riadne zabrať, ale aj tak sme všetci o 18.00 na chate. Tu sa ubytujeme v nie veľmi útulnej zimnej časti chaty. Zúrivo dopĺňame tekutiny. Najmä červené víno chutí. Noc je veterná a nástup odkladáme na svitanie.

Pohľad na Piz Bernina od chaty Marco e Rosa (foto Kalenský) Bernina (foto Krchňavý)Bernina (foto Snopko)Vrchol Piz Bernina (foto Kalenský)

O pol siedmej si pripíname stúpacie železá na ľadovci, cez ktorý prekonáme asi 200 výškových metrov. Pred nástupom na pilier nám skupina pred nami spúšťa "kamenný pozdrav". A hneď dvakrát. Vyzerá to divoko, no našťastie bez zranení. Sme naviazaní v trojčlenných družstvách. Pilier je dosť náročný, no nie dlhý. Vrcholový hrebeň je firnový, dlhý, úzky a vzdušný. O 10.00 sme všetci na vrchole Berniny 4049 m. Nádhera. Schádzame cez strmý ľadovec čo nám urýchli zostup. Do večera všetci bez úrazu prichádzame k autobusu. Spíme na známej lúčke. O tretej sa budím na záblesky prichádzajúcej búrky. Tá nás o chvíľu vyženie zo spacákov. To nám však už vôbec, ale vôbec nevadí. Veď sa vraciame domov a skupina je ovešaná 17-timi dosiahnutými štvortisícovými vrcholmi. Komu by teraz vadil dážď?

Jožko Zábojník (zabojnik@post.sk)






posledná modifikácia 06.01.2003 námety a pripomienky