Dňa 23.7. – 5.8. 2008 pôsobila v oblasti Korumdy vo východnej časti Zaalajského hrebeňa na Pamíre 10- členná česko-slovenská expedícia v ktorej boli aj dvaja členovia SVTS Jano Doležal a Jožko Zábojník.
Už tak dlho som si plánovala nejakú turistiku takže ma veľmi potešilo, keď som na stránke SVTS našla, že 10-11. mája sa uskutoční prechod hrebeňom Nízkych Tatier. Poctivo som sa pripravovala a postupne som nakupovalo všetko čo nesmie chýbať žiadnemu správnemu turistovi, aspoň tak som si to naštudovala.
V dňoch 29. 06. – 15. 07. usporiadal TVTK zájazd na stredomorské ostrovy Korziku a Sardíniu. Malým 26-miestnym autobusom sme najazdili skoro 3500 km ďalšie kilometre pribudli na trajektoch medzi ostrovmi a pevninou.
V dňoch 27.7. - 20.8.2007 pôsobila v pohorí Pamír 10 - členná expedícia organizovaná Žilinským vysokohorským klubom v ktorej bolo i 8 členov SVTS. Jej hlavným cieľom bolo vystúpiť na 7.134 metrov vysoký vrchol Pik Lenina.
Tento článoček píšem nie kvôli tomu, aby som Vás otravoval detailmi cesty, ktorá má aj tak význam len pre tých, ktorí sa jej fyzicky zúčastnili a ktorým sa vryla do spomienok. Skôr by som chcel prispieť svojou troškou do mlyna každému, kto sa raz rozhodne vypraviť do nádherných hôr neveľkých výšok - do Julských Álp.
Pohorie Kaukaz leží medzi Čiernym a Kaspickým morom a svojou veľkosťou sa radí medzi najväčšie horstvá sveta. Hlavný hrebeň pohoria je dlhý 1500 km a široký od 110 do 190 km. Najvyšším vrcholom pohoria je Elbrus, vysoký 5642 m.
Kto pozná moje turistické aktivity, určite si položí otázku, prečo som zmenil svoje konzervatívne názory na cesty po európskych kopcoch. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Po mojej tretej návšteve Himalájí na jeseň 2004 a po vlaňajších, kvôli novembrovej víchrici, odstraňovaniu jej následkov a najmä kvôli veľkej vrstve snehu (ešte v druhej polovici júna bolo vo vysokohorských polohách vyhlásené lavínové nebezpečenstvo) obmedzených vysokotatranských túrach, som sa rozhodol nasmerovať svoje kroky do južnej Európy. Žiadne Alpy ani Dolomity, ale Grécko a Korzika.
Po ročnej literárnej odmlke som sa rozhodol napísať niekoľko postrehov z mojej prvej cesty po európskych kopcoch. Nebolo to nič mimoriadne, žiadny Mont Blanc alebo Kaukaz, neboli to ani Alpy, či Dolomity, alebo iné, v posledných rokoch tak veľmi „sprofanované“ pohoria. Predsa len to bola pre mňa cesta podstatne iná, aké som poznal doteraz.
Štyria kamaráti /mimo iného turisti, vodáci aj cykloturisti/sa tento rok rozhodli vyraziť na ďaleký východ na UKRAJINU. Dostal som ponuku pridať sa ,čo som ihneď prijal pretože sa tu črtala dobrá partia a UKRAJINU som chcel zažiť na vlastnej koži.
Myslím, že o snoch a ich plnení som v minulých rokoch už dosť popísal, takže keď som sa pred písaním týchto riadkov zamýšľal ako začať úvod, spomenul som si na našich právnikov a rôznych špekulantov, ktorí sa živia témou zmeny trestného poriadku. V dnešnej dobe sa často stretávame so známym pojmom „trikrát a dosť!“. Nie, nebojte sa, nebudem tu písať o žiadnych kriminálnych kauzách. Tieto riadky sú určené čitateľom, ktorých zaujíma prozaickejšia téma.
Keďže sme dve baby a neodvážili sme sa cestovať samé využili sme služby jednej cestovky a 10.8.2004 sme vyrazili autobusom do Čiernej hory. Namierené sme mali cez Maďarsko, Srbsko do Národného parku Durmitor.
Koľko starostí, problémov, prekážok a smútku, ale i skutočnej radosti a úžasných zážitkov si už ľuďom dal. Luďom, ktorí Ťa chceli mať, alebo aspoň ruku si položiť na tú chladnú skalu, pohľadom pohladiť možno.
Na rok 2004 jsme neměli naplánovanou expedici a upřímně řečeno, ani se mi nic připravovat nechtělo. Byla tu ale touha uskutečnit něco, málo organizačně náročného, objevitelského a hlavně si hezky zalyžovat. Vzpoměl jsem si na sympatickou zemi jménem Kyrgyzstan s krásným pohořím Tien Shan.
Cieľom našej výpravy do Iránu v septembri 2004 bolo dosiahnutie vrcholu sopečného Kúh–e–Damavand (5671m), ktorý je najvyšším iránskym kopcom a súčasne najvyššou sopkou Ázie a potom aspoň krátka návšteva niektorých významných archeologických pamiatok.
Fanské hory ležia na území republiky Tadžikistan. Za čias Sovietskeho Zväzu to bola pre turistov z Československa oblasť najľahšie dostupných päťtisícoviek. Miestni ľudia si na turistov z "Čechoslovákije" dobre pamätajú. Časy sa však menia, Sojuz sa rozpadol a od r. 1991 je Tadžikistan nezávislým štátom.