Expedícia Shisha Pangma 2003 Celý život som "hltal" knižky o himalájskych výstupoch
a z prečítaných príbehov som si robil obraz o krajine, základnom tábore,
výškových táboroch, počasí, dýchaní
vo výškach, stravovaní a mnohých iných veciach, ktoré súvisia s výstupom
na najvyššie končiare sveta. Osobná skúsenosť je však niečo úplne iné
a mnohé z mojich predstáv sa ocitli naruby. Ale poďme pekne od začiatku.
Po tom, čo sme strávili v Kathmándu osem dní a nie pôvodne plánované tri,
sme sa za 8 hodín po niečom, čo pripomínalo cestu, presunuli priemernou
rýchlosťou
18 km za hodinu do Kodari, osady ležiacej na čínskej hranici. Tá cesta
je mimochodom spojnicou Indie s Čínou.
Kým som neabsolvoval túto cestu, tak najviac som sa vybál v Taliansku
na ceste zo Sondria do Frascie vedúcej pod Berninu. Bola to úzka cesta
vytesaná v skale nad strmou priepasťou. Išli sme vtedy autobusom v noci
a v daždi. Teraz to boli ešte strmšie priepasti, cesta nemala žiadne
zvodidlá, alebo inú ochranu pred pádom. Bola pretkaná množstvom zosuvov, cez
ktoré viedli
provizórne koľaje tých, ktorí prešli. Prechádzalo sa po jednom. Ostatní
čakali. V lepších úsekoch sa dobiehalo zameškané spôsobom "silnejší vyhráva". A
tak sa predbiehalo bez ohľadu na zákruty, šírku cesty, výhľad dopredu a
pod. Dopravné značky som nevidel.
Keď malý autobus, ktorý nás viezol zastal v Kodari, nepriedušne ho obkľúčil
asi stočlenný dav dedinčanov. Kričali a navzájom sa ruvali. Na prvý pohľad
to vyzeralo, že
nás idú lynčovať. Nepálsky sprievodca Dawa sa však tváril pokojne. Otvoril
dvere a začal im rozdávať akési lístky. Stále sme nechápali. Keď im však chcel
začať
rozdávať naše starostlivo zabalené a odvážené batohy, začali sme sa o jeho
činnosť zaujímať. O to viac, že chcel od nás 200 USD. Vysvitlo, že na to, aby
sme sa dostali
cez čínsku hranicu k nášmu styčnému dôstojníkovi a nákladnému autu, ktorým
nás bude dopravovať do základného tábora, musíme prejsť najmenej jeden kilometer
pešo. A na prvý pohľad lynčujúci dav boli nosiči, pre ktorých bol ten jeden
kilometer
hlavným zdrojom obživy. Nikto nebral ohľad na nikoho. Žena s dieťaťom na rukách
sa zúrivo bila o náklad s nejakým mužom. Napodiv vyhrala a muž skončil pod
nohami davu. Začali sme sa lúčiť s nákladom, berúc si aspoň to cenné v osobných
batohoch. Ten
chaos sa nedal kontrolovať. Ani nevieme, čo naložili do nákladného auta. Kde
skončilo 200 USD tiež nevieme. Niečo dostali nepálski a čínski colníci za to,
že z hranice
je na chvíľu korzo. Nosiči dostali asi pätinu zo sumy a Dawa určite nerozdal
všetko. To by nebol Dawa. Predviedol sa už pri prvom stretnutí s nami. Spravoval
dom, kde sme bývali. Hneď sa ponúkol, že nám ide pre pivo. Och, ako dobre.
Taká ochota od správcu. Doniesol 20 pív. Každé za 100 rupií. Ráno sme zistili,
že ich kúpil
za rohom po 70 rupií. Využitie jeho ochoty sme minimalizovali, ale predsa
nás mal občas v rukách, čo vedel patrične využiť.
Tri dni sme strávili v Nyalame, čínskej dedine vo výške 3800 m a podnikali
aklimatizačné výstupy. Raz som s Jožom a Ferom išiel na korbu nákladného auta
s naším nákladom, aby
sme si zobrali niečo z batožiny. Ozval sa zdesený výkrik a následné hlasné hrešenie. To
Fera preskočil, podľa jeho vyjadrenia "potkan ako hovädo". Hneď dal prepravnej
spoločnosti nový názov "Potkan Travels".
Cez tibetskú náhornú planinu s celkovou rozlohou 5 mil. km2 a priemernou nadmorskou
výškou okolo 5000 m nás viezli terénnymi toyotami asi 120 km do základného
tábora. Cestu si autá urobili sami. Pastieri a ich bývanie mi pripomínalo
18-te storočie. Pastieri by od nás chceli všetko, len na výmenu nemajú
čo ponúknuť.
Po dvoch dňoch naložia náš náklad na 21 jakov a vydajú sa s nami o 20 km
ďalej a o 700 m vyššie. V prvej tretine cesty sa mladý jak splaší. Zúrivo
zhodí dva
batohy, tretí sa mu zhodiť nepodarí. Až po dlhom, kilometrovom behu ho
chytia. Z tretieho batohu chýba polovica. Je to môj batoh. Chodíme po
tibetskej náhornej
planine a do igelitiek zbierame to, čo najdeme. Ako veľký poklad som si
do výškovej
topánky značky Salomon Protermic uložil horčicu, to aby sa nerozbila. Ostala
vo zvyšku batoha na jakovi a po presnom údere jačích kopýt bola rozotretá
na topánkach, prádle a ostatných veciach. Pastieri sa zachádzali od smiechu.
Ja som sa tiež zachádzal, ale nie od smiechu. Zvyšok horčice som zlostne
zahodil.
Pastieri ho našli a hneď ho slastne vylízali.
Predsunutý tábor vo výške 5700 m sa takmer na mesiac stal naším domovom.
Žiadna romantika. Skaly, prach, spústa odpadkov po predošlých expedíciách,
studený
a takmer neprestajný vietor. Tábor je v údolí a tak o šiestej večer už slnko
nevidíme
a jeho prvé lúče sa tábora dotknú po deviatej ráno. Noci i dni sú stále chladnejšie.
Na teplomery býva ráno od –12 do –18 C°. Vodu chodíme brať do asi 100
m
vzdialeného jazierka. Podľa hrúbky ľadu, ktorý treba každý deň presekať
vieme, že sa blíži himalájska zima.
Náš spoločenský stan je tmavý a neútulný. Vchodový zipsový uzáver je nefunkčný
a tak i kvôli svetlu je stále otvorený. Vietor sa preháňa po stane a zviruje
prach. Z ôsmich stoličiek sa v prvých dňoch štyri polámu a tak sedávame na
hrncoch a vreciach. Oddych v tábore vôbec nie je oddychom. Nielen kvôli tej
neútulnosti. Predovšetkým, najmä
v prvých dňoch aklimatizácie neustále lapáme po vzduchu. Je to veľmi nepríjemné
hlavne v noci, keď sa človek bojí zaspať v obave, že sa udusí. Závidíme
Japoncovi v susedstve. Má satelitný telefón a tak ho navštívime. Býva v svetlom
žltozelenom
stane, ďalší stan má ako spálňu. Do stanu sa prezúva a vykuruje si ho solárnou
pieckou. Má tam stolík, knižky a rádio. Obsluhuje ho kuchár. Ďalší kuchár
varí iba výškovým nosičom. Podľa plastiky, zrejme omrznutého nosa a niekoľkých
chýbajúcich
článkov prstov usudzujeme, že v horách nie je žiadny nováčik. Vystúpiť na
horu sa mu však nepodarí.
Nástup na horu začína asi trojhodinovým prechodom cez "kameňolom".
Je to chodník v strmom úbočí vedúci popri ľadovci. V úbočí je množstvo zosuvov,
kamenných
lavín a iných členitostí, ktoré s námahou prekonávame. Na konci vo výške
asi 5900 m budujeme depo. Tvorí ho stan, kde máme uložené výškové topánky,
laná,
potraviny a ďalšie drobnosti. Depo využívame i na prespanie v rámci aklimatizácie.
Z depa sa kolmo asi hodinu prechádza veľmi členitý ľadovec. Cestu už výpravy
pred nami vyznačili zástavkami. Po jeho prekonaní sa dostávame na úpätie
Shishapangmy.
Jano Doležal a Ivan Kováčik zvaný Brčo postavili stan v druhom tábore vo
výške 6800 m a vytvorili tak nádejnú vrcholovú dvojicu. Iba oni dvaja a lekár
Fero
nebrali doteraz antibiotiká, či neochoreli. Náhle sa však mení počasie a
všetci zostupujeme z hory. V besnom počasí nevidno cestu. Idú bez okuliarov
a Brčo
na pár dní oslepne. Jana len lizne. Asi sa aj na to pripravil, pretože Jano
bol pripravený
na všetko. A hlavne na vrchol. Bohužiaľ, už nebol nikto, kto by mu v tom
pomohol, i keď to chvíľu vyzeralo nádejne. Dvaja mladí Taliani nás oslovili,
že by chceli
ísť na vrchol spolu s nami. Do jedničky sme išli spoločne. Jano, ja a Taliani.
Cestou
do dvojky vidíme Talianov ako balia a utekajú z hory. Vraj fučalo. My pokračujeme.
Jano vybehol do dvojky za necelé tri hodiny. Ja som sa trápil na pokraji
síl päť
hodín. Jano medzitým opravil takmer zavalený stan a začal variť. Bezvládne
klesám do stanu. K večeru schádzajú zhora piati Japonci a traja Šerpovia.
Z výšky
7400 m, kde mali tretí výškový tábor vystupovali na vrchol 12 hodín. Silný
vietor brzdil ich postup. Pri zostupe zobrali všetky fixné laná i napriek
tomu, že ich natiahol niekto iný. Asi sa dajú dobre speňažiť. Noc je plná
nárazového
vetra. Chvíľu
nič a potom rana. Pár sekúnd to vyzerá, že odletíme aj so stanom a potom
zase ticho. Spať môže iba hluchý.
Ráno je bezoblačné a výnimočne pokojné. Ideálne na výstup, ale ako? Jano
bez fixov, ktoré nielen zaisťovali strmé záverečné úseky, ale i vyznačovali
cestu.
Ja i napriek zákazu lekára s nedoliečenou angínou. V jedničke je Brčo s Milošom.
Brčo
po silnom zápale očných spojiviek a Miloš práve skončil antibiotikovú kúru
zápalu priedušiek. Jožo a Ivan, ktorí nedoliečení išli s nimi sa vrátili
do tábora k Janovi, ktorý dvakrát bral antibiotiká, kým mu zabrali. Hotový
lazaret.
Ešteže
sme mali lekára Fera. Vynikajúco fyzicky pripravený, odborne na veľmi vysokej
úrovni a o jeho ľudskej stránke ani nehovorím. Radosť mať ho v tíme. Okrem
toho naľahko vyšli s Janom Krchnavým do 6800 m a keby sme ho potrebovali
na
vrchole, tak je pripravený isť i tam.
Až okolo desiatej začíname s Janom vystupovať. Jano s cieľom vyjsť aspoň
na hrebeň. Nestačím jeho tempu a vo výške 7100 m to vzdávam. Beriem si kamienok
z hory a nechávam tam kamienok zo Strážova a spolu s kamienkom i pramienky
vláskov svojich dvoch vnučiek Nikolky a Laury.
Jano vystúpi po hrebeni až do výšky 7600 m a tam to definitívne obracia.
Prespíme vo dvojke. Do dohodnutého odchodu máme ešte týždeň. Každým dňom
nám však ubúdajú sily a predsunutý tábor je príliš vysoko a zima príliš blízko
na regeneráciu. Rozhodneme sa likvidovať tábory a zostúpiť. Hodinu vykopávame
z ľadu stan vo dvojke a tri hodiny dva stany v jedničke. Obaja vlečieme z
jedničky
40 kg batohy. Počítam i kroky dole kopcom. Oproti nám idú na pomoc Jano s
Ferom. Je už hlboká tma, keď na smrť vyčerpaní prichádzame do predsunutého
tábora.
Záverom
Expedíciu organizoval Žilinský Vysokohorský
Klub (ŽIVYK) v dňoch 10.9.-31.10.2003
a zúčastnili sa jej:
Ján Doležal z Dolného Kubína, člen SVTS, držiteľ strieborného odznaku K4000
Ivan Kanka zo Zvolena
Ivan Kováčik (Brčo) z Partizánskeho
Ján Krchnavý zo Žiliny, člen SVTS, držiteľ strieborného odznaku K4000
Miloš Kuchárek z Malaciek, člen SVTS, držiteľ strieborného odznaku K4000
František Michalička zo Žiliny
Jozef Opatovský z Trenčína, člen SVTS, držiteľ zlatého odznaku K4000
Jozef Zábojník zo Žiliny, člen SVTS, držiteľ zlatého odznaku K4000
Priame náklady expedície na osobu:
doprava Praha – Kathmándu a späť |
32.000,- Sk |
servis v Nepále |
10.000,- Sk |
servis v Číne |
106.000,- Sk |
ostatné priame náklady |
15.000,- Sk |
spolu |
163.000,-Sk |
Na budúci rok to bude nepochybne drahšie. Dotkli sme sa však himalájskej histórie. Dotkli
sme sa jedného z najvyšších kopcov našej planéty. Prežili sme množstvo útrap
a odriekania, ale i trochu radosti. Prežili sme chvíle, ktoré sa dajú prežiť iba
tu, na tomto jedinečnom mieste. Chvíle, na ktoré nikdy nezabudneme.
Jožko Zábojník (zabojnik@post.sk)
Našu expedíciu podporili:
reklamná agentúra ARD, s.r.o. Žilina, hlavný reklamný partner
Alphasport Žilina a firmy PRIMUS a JULBO
Hannah Czech, a.s. Plzeň
Nestlé Slovakia, a.s.
Slosmat, s.r.o. Žilina
Slovenský tehliarsky priemysel, a.s.
mesto Trenčín
mesto Zvolen
mesto Dolný Kubín
Žilmont, s.r.o. Žilina
Slovakofarma, a.s. Hlohovec
STK MIKO, Žilina
|