Zimný kurz VhT vo Vysokých Tatrách

FOTOPRÍLOHA

Časy, keď sme sa ako malé deti rok čo rok, počas bielych zím brodili v snehových závejoch, sánkovali sme sa za humnami, stavali sme snehuliakov a v kopách snehu sme si hĺbili snehové bunkre, už dávno pominuli. A ako roky pomaly plynú zdá sa, že biele zimy, ktoré sú uložené hlboko v našich detských spomienkach sa tak skoro nevrátia. Neutešená snehová situácia, predovšetkým v nižšie položených oblastiach, ktorá je čím ďalej tým viac častou a smutnou realitou, výrazne obmedzuje nácvik niektorých techník, ktoré si záujemcovia o zimnú VhT plánujú natrénovať a odžiť na vlastnej koži. Bola to práve schopnosť improvizácie inštruktorov VhT, vďaka ktorej nám bolo umožnené, navzdory nedostatku snehu, aspoň čiastočne si vyskúšať a zároveň si tak overiť nadobudnuté teoretické poznatky aj v praxi. Rok 2016 bol pre milovníkov zimných hôr mimoriadne nemilosrdný, keď musel byť z dôvodu nedostatku snehu v oblasti Kamenných Vrát zimný kurz VhT celkom zrušený. Už vtedy avizoval Jozef Opatovský zámer presunúť zimný kurz do najmenších veľhôr sveta – do našich, nadovšetko milovaných Vysokých Tatier. Po nepríjemných skúsenostiach, s ktorými sa organizátori VhT kurzov museli v minulosti potýkať pri organizovaní stretnutí VhT na území Považského Inovca, bolo plánovanie kurzu vo Vysokých Tatrách z môjho pohľadu odvážnou predstavou. O to väčšia bola potom radosť všetkých nás, milovníkov zimných hôr, keď prišla na prelome rokov 2016/2017 skvelá správa. Zimný kurz VhT 2017 v réžii VKT Trenčín sa uskutoční v dobre známom prostredí Zamkovského chaty, v oblasti dolnej časti Malej Studenej doliny. Atraktivita prostredia v kombinácii s dobrým menom inštruktorov bola predzvesťou vyčerpania kapacity kurzu v krátkom čase. My sme preto nezaváhali ani chvíľku a na kurz sme sa, s radostnou predstavou februárového víkendu stráveného vo Vysokých Tatrách, prihlásili. Kurz VhT s „našimi“ obľubenými „Trenčanmi“ absolvujeme každoročne aspoň jeden krát. Občas sa nám podarí zobrať so sebou nejakého nového nadšenca z radov našich známych, občas ideme len vo dvojici, avšak vždy, po každom kurze, odchádzame domov obohatení nielen o vedomosti, ale tiež o niekoľko telefónnych čísiel, či mailových adries ľudí, ktorým srdcia bijú rovnako pre hory, ako bijú tie naše. A okrem tejto výhody, ktorú nám absolvovanie VhT kurzu vždy prinesie, nemožno opomenúť ani myšlienku, ktorú vyslovili už stredovekí vzdelanci „Repetitio mater studiorum“ teda „Opakovanie je matkou múdrosti“. Vďaka možnosti pravidelne si opakovať znalosti nadobudnuté pred rokom, či dvomi, sa tieto dostávajú stále hlbšie a hlbšie do našich podvedomí, čím vzniká kvalitná a predovšetkým stabilná základňa poznatkov o VhT, ktorú je možné stále viac a viac rozširovať, zdokonaľovať a upevňovať. A predstava bielej zimy v Tatrách naše rozhodnutie prihlásiť sa ešte viac umocnila a tak sa mohlo začať „tešenie sa na február“.

Príchod na „Zamku“ bol stanovený na piatok poobede okolo 16:00, ako to už býva, účastníci prichádzali z celého Slovenska. Po formálnej časti, v rámci ktorej Jozef privítal účastníkov a stručne predstavil inštruktorov, ako aj náplň zimného VhT kurzu, prišla na rad teória. Postupne boli v spoločnom priestore chaty premietané rôzne témy rozoberajúce všetko, čo so zimnou VhT súvisí. Či už sa jednalo o sneh a jeho vlastnosti, lavínovú problematiku, informácie o istení a bezpečnom pohybe v zimných horách, techniku záchrany, teóriu uzlov a zdravovedy s dôrazom na najčastejšie zdravotné problémy pri pohybe v zimnom vysokohorskom prostredí. Nakoľko informácií či tém bolo neúrekom, nebol dostatok času venovať sa každej téme podrobne. Jednotlivé prezentácie však našťastie sprevádzala živá diskusia, kde sme ako účastníci mali možnosť konfrontovať svoje dojmy a názory s inštruktormi a tiež vzájomne medzi sebou. Diskusia predstavovala dostatok priestoru na zodpovedanie otázok, ktoré v nás rezonovali. Debata to bola plodná a priniesla množstvo podnetov na praktické cvičenia v teréne, ktoré na nás čakali. Po výdatnej a chutnej večeri, pri šálke teplého čaju (niektorí zvolili obmenu v podobe čapovaného piva) sme ešte chvíľu podiskutovali a plní očakávaní zajtrajšku sme sa postupne popresúvali do teplučkých postelí, ktoré nám pripravil ústretový a milý personál Zamkovského chaty, aby sme mohli načerpať dostatok energie na ďalší deň, strávený v kuloári Malej Studenej doliny.
V sobotu ráno, po výdatných raňajkách, sme sa teplo obliekli a vystrojili tak, ako sa do zimného terénu patrí (mačky, úväzy, prilby, cepíny) a zahájili sme hromadný presun na miesto, kde mala prebiehať praktická časť výcviku. Vhodnosť miesta boli overiť naši zodpovední inštruktori aj deň predtým, takže presne vedeli, aké podmienky nás hore čakajú. Po niekoľkých minútach nenáročnej chôdze sme opustili pásmo lesa a sformovali sme niekoľko lanových družstiev, v rámci ktorých sme si nacvičili pohyb po ľadovci. Takto naviazaní sme postupovali ďalej pod stenu, pričom spestrením boli nečakané pády zinscenované dopredu zvolenými jedincami, ktoré mali preskúšať pohotovosť reakcií zvyšku lanového družstva. Nemálo z nás však muselo konštatovať, že pohotovosť reakcií zďaleka nie je na očakávanej úrovni a teda, máme sa ešte čo učiť. Kurz je ale presne o tom, zažiť, vyskúšať a zapamätať si ako to robiť, prípadne ako to nerobiť. Po príchode pod stenu natiahli inštruktori fixné laná vedúce z pod skaly na rampu, kde boli zriadené dve zlaňovacie stanovištia. Následne sme boli rozdelení do niekoľkých skupín, pričom jedna skupina sa venovala nácviku správneho postupu po fixnom lane za použitia „prusíkov“ a následne sa zlaňovalo pod skalu. Ďalšia skupina sa venovala snehovému profilu a testom stability snehových vrstiev. Inštruktori pre nás pripravili a priniesli rôzne pomôcky, napríklad snehové rastre (vzorkovníky) na zjednodušenie identifikácie typu snehu, pomôcky na istenie v snehu akými sú snehové kotvy a tiež nám predviedli funkcionalitu hneď dvoch lavínových batohov, ktoré pred našimi očami „odstrelili“. Vykopali sme si tiež snehovú hrušku na zlaňovanie, zakopávali sme cepíny a vytvárali sme tak istiace stanoviská s následným nácvikom postupu, ako po zlanení s pomocou prusíkov dostať cepíny bezpečne dolu. Hľadali sme zasypaných kamarátov (zakopané lavínové vyhľadávače), dohľadávali zasypaných kamarátov lavínovými sondami a po pozitívnej identifikácii vykopávali zasypaného. Na záver nasledovala asi najzábavnejšia časť a síce nácvik brzdenia pádu na strmom svahu. Spúšťali sme sa najskôr po zadku nohami napred, neskôr po bruchu hlavou napred, niektorí si vyskúšali aj najťažšiu polohu na chrbte s hlavou dolu kopcom. Ku koncu dňa sme za použitia už precvičených techník (zakopané cepíny) zostrojili stanovisko, kde sme následne precvičovali vyťahovanie kamaráta z trhliny. Spočiatku jednoducho s karabínami a prusíkmi, neskôr s použitím rôznych kladiek a blokantov. S pridaním ďalších presmerovaní kladkostroja sme dosiahli zníženie potrebnej sily, pričom sme zistili, že síce sa ťahá ľahšie, avšak v konečnom dôsledku naťaháme viac metrov. Komu sa to zdalo príliš ľahké, tomu sme pridali záťaž, nech sa trocha zahreje. Na konci dňa sme sa presunuli naspäť na chatu, kde nás po prezlečení čakala vytúžená večera. Večer sme opäť posedeli v príjemnom teple útulnej „Zamky“, podelili sme sa o dojmy nadobudnuté počas dňa, doplnili sme podľa preferencií tekutiny a postupne sme sa vytrácali spať.
V nedeľu ráno po raňajkách sme sa zbalili, spáchali sme narýchlo skupinovú fotografiu pre potrebu archivácie (vraj aby Jozef vedel dokladovať, že neprišlo k žiadnym stratám na životoch) a následne sme sa presunuli na cvičné ľady, kde prebehol nácvik týkajúci sa ľadovej problematiky, zahŕňajúci istenie a zlaňovanie v ľade, techniku vytiahnutia ľadovcovej skrutky po zlanení, pohyb po tvrdom, zmrznutom podklade, ako aj nacvičenie si postupu pri vŕtaní abalakových hodín. Kto chcel, mohol si vyskúšať aj lezenie ľadu. Okolo obeda Jozef oficiálne kurz ukončil a postupne sme sa začali presúvať dole. Vďaka nádhernému počasiu pre podaktorých zážitok zo zimných Tatier pokračoval a až príjemná prechádza k Hrebienku bola záverom skvelého víkendu. Z Hrebienku sa dnes do Smokovca dá zviezť pohodlne, lanovkou, niektorí si však chceli víkend v Tatrách čo najviac predĺžiť a zošli pešo až dolu k autám. Pri autách bol už zimnej rozprávke koniec, no ešte dlho v nás rezonovali zážitky a atmosféra, ktorú sme vďaka organizátorom VhT mali možnosť, v jeden krásny februárový víkend, v našich obľúbených horách zažiť.
S „Trenčanmi“ sme jeden zimný kurz už absolvovali, máme preto možnosť porovnávať a konštatovať, že zmena lokality, aj keď bola viac menej vynútená, kvalite kurzu jednoznačne prospela. Inštruktori odviedli svoju prácu najlepšie ako vedeli a pre tentokrát im pomohli aj podmienky v Tatrách, ktoré sú pre nácvik pohybu v zimnom, vysokohorskom prostredí predsa len vhodnejšie. Samozrejmosťou je poďakovanie v mene všetkých účastníkov kurzu našim obetavým inštruktorom za detailnú organizáciu kurzu, výsledkom ktorej bol príjemne strávený víkend v horách a tiež za to, že nám opäť raz odovzdali svoje vedomosti a praktické skúsenosti. Osobne však považujem za dôležité poďakovať týmto aj ústretovému personálu Zamkovského chaty, ako aj ľudom, ktorí povolili organizovať kurz VhT práve vo Vysokých Tatrách. Pravdepodobne chápu, že členovia VhT spolkov prírodu milujú, ochraňujú a vážia si ju a teda šanca, že akurát títo ľudia by prírode nejakým spôsobom ublížili, je mizivá. Dúfame preto, že zimný VhT kurz vo Vysokých Tatrách sa stane dobrým zvykom a v rodinnej atmosfére útulnej Zamkovského chaty budeme mať aj naďalej možnosť tráviť aspoň jeden zimný víkend v roku všetci spoločne, aby sme sa mohli niečo prospešné opäť naučiť a aby sme mohli tráviť čas v horách bezpečne, v súlade a v harmónii s okolitou prírodou. Horám zdar !
Tomáš a Žaneta

FOTOPRÍLOHA

2 komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *