Ľadový prechod

Celý týždeň bolo teplo, dokonca i na hrebeňoch pršalo. Vo štvrtok v noci zaznamenali na Lomnickom štíte rekordnú víchricu o sile 222 km / hod.,  a prudko sa ochladilo. Všetko zmrzlo na kosť. Bolo šťastím, že v piatok v noci trochu nasnežilo.

  1. ročník prechodu hrebeňom Veľkej Fatry začal tým, že do autobusu nás nastúpilo 28 miesto pôvodne prihlásených 34. Priznám sa, že som počítal s väčšími stratami.

Bus nás ako obvykle vysadil na Malom Šturci niečo po ôsmej. Čakala nás snehovo ľadová zvážnica, ktorá po 5 km ústila na rozbitú snehovo ľadovú cestu zbrázdenú stopami terénnych pneumatík. Bolo po pol jedenástej, keď sa i poslední z našich dostali do tepla hotela Kráľová studňa.

Trochu sme sa zohriali a občerstvili. Po obligátnom fotení po 11- tej už v citeľnom vetre pokračujeme výstupom na Krížnu ( 1.574 m ). Vietor by mal podľa predpovede v nárazoch dosahovať silu cca 50 km / hod. Určite dosahoval. A pri mínus 8 stupňoch sa to pocitovo menilo na ,,malú Arktídu „. Viacerí poodopínali bežky a s lyžami v rukách postupovali k vrcholu po ľadovo firnovom svahu.

Za Krížnou vietor zoslabol a aj slnko začalo ukazovať svoju tvár. Terén bol však najmä v traverzoch dosť nebezpečný. Z Ostredku( 1.595 m ) sme zostupovali takmer všetci s bežkami v rukách. Kotol pod Suchým, ktorý býval obvykle chutnou čerešničkou na torte nášho prechodu mal od čerešničky veľmi ďaleko a mnohých znovu prinútil odopnúť bežky.

Pri útulni na Chyžkách sme sa spočítavali po pol druhej. V slnečných lúčoch a bezvetrí sa ligotali ľadové hrebene za nami. Spočítanie dopadlo úspešne. Boli sme všetci a bez zranení. Vlastne nie celkom všetci. Jeden nám chýbal. Dušan. Už pri vystupovaní z autobusu mi naznačil, že možno pôjde až do Ružomberku. Vedel som, že v ten deň ho už neuvidím.

Záverečných 250 výškových metrov stúpania na Ploskú a pred nami ostal iba 6 km zjazd d Liptovských Revúc väčšinou po lúkach. Tie si pri optimálnych zvykneme vychutnať. Teraz sme ich schádzali v maximálnom sústredení. Asi kilometer nad dedinou bol už terén nezjazdný. Niečo pred pol piatou prišli poslední. Boli sme unavení i šťastní zároveň. Dušan už v tom čase schádzal do Ružomberku. Ale Dušan je iná kapitola aj iné poschodie.

Až potom sme sa vydali k tej pravej čerešničke na torte toho dňa plného adrenalínu. Objavili sme Aquapark Gothal v Liptovskej Osade. Na tie dve a pol hodiny relaxu kedy sme pendlovali medzi saunovým svetom, plaveckým a relaxačným bazénom asi nikdy nezabudneme. Nádherné prostredie a príjemný personál nás všetkých inšpiroval. Už vieme, kde budeme chodiť. A nielen v zime.

Jožko Zábojník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *