Výstup na Damavand 5671m

Sme radi, že opúšťame hlučný a zasmogovaný Teherán. Potrebujeme sa dostať do asi 100 km vzdialenej dedinky Reine, ktorá je východiskom výstupu na najvyššiu horu Iránu, ktorou je 5671m vysoký Damavand.

Pôvodne sme mali v úmysle cestovať autobusom, no len čo sme prišli na teheránsky východný terminál, hneď dostávame ponuku na odvoz taxíkom. Cena sa nám páči, aj cestovanie bude o niečo pohodlnejšie. Konečne vyrážame. Spočiatku ideme diaľnicou, no cesta sa postupne ponára medzi pusté kopce pohoria Elborz a čoraz viac naberáme výšku. Hrebeň pohoria prekonávame v sedle, kde parkuje množstvo hlavne nákladných áut a samozrejme tam nechýba mešita. Z mosta pod sedlom sa nám prvýkrát ukazuje kužel Damavandu, ktorý je po nočnom snežení pocukrovaný bielym snehom. Hora je impozantná a vzbudzuje v nás rešpekt. Odbočujeme z hlavnej cesty, do Reine je to ešte niekoľko kilometrov. Cesta stúpa vysoko nad dno údolia, od šoféra si vynucujeme pauzu na fotografovanie. Tesne pred Reine je vojenská posádka, ktorá nás ale nekontroluje. Vystupujeme v dedinke pred turistickou chatou (2200m n.m.), kde sa dá za asi 2,5USD prespať.

My však chceme ísť ďalej, preto sa snažíme zohnať si terénne auto, ktoré nás vyvezie do výšky 3200m n.m. na salaše Gosfand Sharah. Po necelej polhodinke nasadáme do terénneho gazíka a vyrážame. Vraciame sa kúsok späť po asfaltke, z ktorej za veľkým kameňolomom schádzame doprava na prašnú cestu. Tá sa krúti po rozbrázdených svahoch Damavandu a tak pomaly naberáme výšku. Na najstrmšom úseku nám zhasol motor, už sme ani nedúfali, že sa ešte pohneme. Šofér je však profesionál a tak prichádzame k salašom. Okrem nich tu je malá mešita, kde možno prespať (tzv. Shelter II). V stane muliarov sa dá kúpiť mapa okolia Damavandu. Muliar Masúd nám ponúka odvoz ruksakov po chatu Shelter III, kam chceme ešte dnes vystúpiť. Zvažujeme ponuku, v ruksakoch máme kopu nepotrebných vecí, ktoré sme nemali kam vyložiť a tak nás prehovoril. Naľahko sa nám pôjde lepšie a ušetríme sily na zajtrajší výstup.

Vyrážame teda iba s fľašou v ruke a fotoaparátom. Chata Shelter III leží vo výške 4150m n.m., čakajú nás asi 3h stúpania. Chodník stúpa plytkou dolinkou až na chrbát vľavo, odkiaľ v serpentínach postupne naberáme výšku. Okolo nás sa rozprestiera pravá vysokohorská sopečná púšť, rastú tu iba pichľavé trávy a bodliaky, čudujeme sa, čo tu tie ovce okolo nás spásajú. Počasie je nádherné, dúfame, že vydrží do zajtra. Konečne sa pred nami objavuje stožiar s iránskou vlajkou a za ním už je žltá chata Shelter III. Dvaja z nás už teraz dosiahli svoj výškový rekord. Chata je dosť malá, pre asi 30 ľudí a ako sme sa dozvedeli, plná. Keďže nemáme stan, čaká nás asi bivak. Nad chatou je veľký stan miestnej horskej služby. Pozvali nás na čaj a keď sa dozvedeli, v akej sme situácii, ponúkli nám nocľah v stane (ja s Marcelou) a dvom ešte našli miesto v chate. Opäť sa stretáme s neskutočnou iránskou pohostinnosťou. Dostávame neustále výborný čaj, dokonca nám urobili večeru. V stane je momentálne študent Rezá a jeho starší kolega Ahmad. Večer sa okolo nás zhŕkli Iránci z chaty, každý sa chce s nami fotografovať a spevom upevňujeme slovensko-iránsku družbu. Oni spievajú ich piesne, my naše, slovenské. No je čas ísť spať, zajtra nás čaká náročný výstup.

V noci teplota klesá pod bod mrazu a keďže nám odmietajú poslušnosť naše čelovky, musíme počkať na svetlo a vyrážame po rozvidnení. Chodník sa vinie v sutine, neskôr stúpame mierne doprava do sedielka na bočnom chrbte. Stúpame dosť pomaly, všetci cítime výšku, v ktorej sa nachádzame. Ešte by určite pomohol jeden deň aklimatizácie na chate. Stúpame týmto bočným chrbtom, často oddychujeme. Chata už je hlboko pod nami, keď sa dostávame pod ľadopád (tzv. Icy waterfall), čo je asi polovica výstupu od chaty na vrchol. Sme tesne pod hranicou 5000m. Odtiaľ sa chodník stáča trochu vľavo, križujeme malé snehové polia a dostávame sa na ďalší bočný hrebienok. Terén je technicky nenáročný, výška však robí svoje. Chodník je sem tam označený malou vlajočkou. Stúpame stále vyššie po tomto hrebienku, dostávame sa až k výraznému špicu na ňom, ktorý sa obchádza z ľavej strany. Stretáme prvých zostupujúcich Iráncov, ktorí ráno vyrazili ešte za tmy. Každý nám hovorí iný čas, ktorý nám ešte zostáva po vrchol. Nad špicom je pásmo, odkiaľ zo zeme vychádzajú jedovaté sírne plyny. Damavand je sopka, vedci však nie sú jednotní, či sa ešte môže pokladať za činnú. Pred výparmi sa chránime namočenou vreckovkou. Okraj krátera je už pred nami, pre problémy so žalúdkom už nejdem až k nemu, začínam pomaly zostupovať. Moji priatelia (Marcela Poliačiková, Martin Peterka a Marián Chovanec) dosahujú okraj krátera asi po 15 min, kde sa venovali fotografovaniu a filmovaniu. Sopka bola dnes k nám láskavá a dopriala nám počas výstupu nádherné počasie. Aj keď bolo chladno, trošku dokonca poletoval sneh, výhľady boli prekrásne. Výška 5671m určite zostane nadlho našim výškovým rekordom. Na okraji krátera sú obetované ovce a kozy, ktoré sú pripevnené na skale. Celý kráter je možné za asi 1h obísť dookola. Neodporúča sa to však za hmly, pretože človek ťažko nájde výstupovú cestu, keďže kužel je zo všetkých strán rovnaký. Kým cesta hore mi trvala asi 8h, rovnakou cestou som zbehol dolu k chate za necelé dve.

Tešíme sa na teplú večeru, ktorú tentokrát spolu s našimi iránskymi priateľmi robí aj Marcela. V stane nás navštívil aj iránsky horolezec Rezá Zarei, ktorý stál na vrchole Everestu. Fotografia s ním bude cenným suvenírom. Ďalšiu noc opäť spíme v stane, aby sme tretí deň pohodlne zostúpili na salaše Gosfand Sharah. Lúčime sa pohľadom s touto nádhernou horou, do Reine sa tentokrát zvezieme terénnym Landroverom, ktorý stál oveľa menej ako nás stála cesta hore. S nami sa zviezlo aj niekoľko Iráncov, veď to mali zdarma. Ďalšiu noc strávime na chate v Reine, kde sme jediní ubytovaní a tak celá nocľaháreň patrí nám. Na ďalší deň po nás príde náš známy taxikár a čaká nás výlet ku Kaspickému moru.

Braňo Štefánik, Bánovce nad Bebravou

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *